Aj keď od dobytia Konštantínopolu Osmanskou ríšou ubehlo už viac ako päť storočí, v meste dodnes žijú potomkovia východných Rimanov – grécke obyvateľstvo známe ako Rum. Ich osud je neistý. Po viacerých útokoch ich ostala iba hŕstka.

Západorímska ríša oficiálne padla v roku 476, čím sa bežne v histografii končí obdobie staroveku. Na východe však prežil druhý Rím skoro ďalších tisíc rokov. Pozostatky obyvateľstva Východorímskej ríše, moderne označovanej ako Byzantská ríša, obývajú vtedajšie hlavné mesto Konštantínopol (Carihrad, dnes Istanbul) dodnes.

Čas potomkov Rimanov v bývalom hlavnom meste Byzancie sa však kráti. Po viacerých pogromoch a vyhnanstvách za posledné storočia sa populácia Grékov, respektíve takzvaných Rumov (z arabského Rûm, turecky Rum, derivát gréckeho pomenovania Rhomaioi, teda Rimania) v Istanbule zmenšuje na absolútne minimum.

Približne pred sto rokmi žilo v terajšom hlavnom meste Osmanskej ríše ešte niečo medzi 200 až 350-tisícmi Grékov. V tom čase malo celé mesto asi milión obyvateľov. Dnes je Grékov v tomto meste s viac ako 15 miliónmi obyvateľov oficiálne 3-tisíc.

Podľa reportáže britského denníka The Times je skutočné číslo ešte menšie, možno len tisíc osôb. V rozhovore so 75-ročným mäsiarom Lazariom Kozmaogluom, ktorého rodina vlastní posledné mäsiarstvo ponúkajúce bravčové mäso v Istanbule, reportér zisťoval, ako sa žije upadajúcej gréckej komunite.

Samota

„Všetci sú preč,“ hovorí Kozmaoglu. „Keď som bol mladý, unavil som sa, keď som zdravil všetkých prechádzajúc po ulici. Teraz je tu osamelo,“ uvádza mäsiar. Pamätá si časy, keď na jeho ulici žilo 5-tisíc Grékov – dnes je ich tam už len sedem. Kormagluho rodina je jedna z mála, ktorá ostala v meste po výmene obyvateľstva a pogrome v roku 1955.

Na inom mieste sa reportér rozprával s Minasom Vassiliadesom, majiteľom posledných gréckych novín v meste. Jeho rodina sa už dávnejšie presťahovala do Grécka za lepším životom, on sám sa v roku 2000 vrátil, aby pomohol s chodom novín.

„Náš hlavný problém je demografia. Priemerný vek je príliš vysoký,“ uvádza novinár. Pripomína však, že hoci mnoho Grékov mesto opustilo, stále vlastnia viaceré kostoly či iné budovy. Ich stopa v meste je teda ešte živá.

Aj dcéra spomenutého mäsiara – Despina – poukazuje na vekové problémy tamojšej komunity. „V gréckych školách ostalo len 250 detí. V tomto momente nevidím budúcnosť pre moje ratolesti, budú sa tu cítiť osamelé,“ hovorí. Väčšina jej bývalých spolužiakov sa už odsťahovala z mesta.

O čom sa veľmi nehovorí

Etnické konflikty či čistky nie sú nič nové – či už pre Osmanskú ríšu, alebo jej nástupnícky štát Turecko. Brutálny pogrom otriasol Konštantínopolom napríklad v roku 1821, krátko po vypuknutí gréckeho boja za nezávislosť.

V úvode 20. storočia sa v Osmanskej ríši odohrala potenciálne najbrutálnejšia genocída všetkých čias – arménska. Okrem nej viac-menej súbežne besnela aj grécka a asýrska genocída, ktoré prirodzene neobišli ani vtedajšie hlavné mesto ríše.  

Napriek masakrom ostala v Istanbule stále významná grécka menšina. Po výmenách obyvateľstva medzi Tureckom a Gréckom v rokoch 1923 a 1924 žilo v Carihrade ešte približne 100-tisíc Grékov. Tí sa stali obeťou ďalšieho pogromu v roku 1955.

Ten portál Politico označuje za „Konštantínopolskú kryštálovú noc“ a pripomína, že nešlo o spontánny stret kresťanskej a moslimskej civilizácie. Tento pogrom bol opatrne pripravovaný tureckou vládou.

Žiadna zmena?

Výsledkom bolo, že v uliciach ostalo ležať 30 mŕtvych a 300 zranených ľudí. Znásilnili približne 400 gréckych žien. Zničených alebo vyrabovaných bolo 71 kostolov, 41 škôl, viac ako štyritisíc obchodov a dvetisíc obydlí. Najväčšiu ranu však zasadili predstave o rovnocennosti netureckých národov s väčšinovým obyvateľstvom v Turecku.

Nepatrné zvyšky dávneho rímskeho obyvateľstva napriek všetkému nežijú pokojný život ani v 21. storočí. Keď nie sú sami ľudia obeťou vládou zorganizovaného rozvášneného davu, úrady sa zameriavajú na pravoslávne kostoly či stavby.

V roku 2007 napríklad čiastočne zbúrali kláštor z 19. storočia na ostrove Halki, neďaleko Istanbulu. K celkovej demolácii nedošlo len vďaka zásahu ekumenického patriarchu Vartholomaiosa. Podľa tamojšieho biskupa Apostolosa im nedali turecké úrady vopred nič vedieť.

Najvýznamnejší krok sa udial zrejme v roku 2020. V júli turecký najvyšší správny súd anuloval rozhodnutie vlády z roku 1934 o premene starodávnej byzantskej katedrály Hagia Sofia na múzeum. Po 86 rokoch sa tak z tohto významného kresťanského chrámu opäť stala mešita aj napriek medzinárodnej kritike.

Prístup Turecka k pôvodnému obyvateľstvu Východorímskej ríše či ich pamiatkam sa počas posledných dekád veľmi nezmenil.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

Po zadaní emailu môžete čítať zadarmo.

Vaše osobné údaje budú spracované v súlade s našimi pravidlami ochrany súkromia.

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.