Deti a Herodes

Krátko potom, ako si kresťania pripomínali kameňovanie svätého Štefana a ešte pred útekom svätej rodiny do Egypta pred Herodesom, si pripomíname osobitý sviatok svätých Neviniatok.

Neviniatka sú martýrmi viery, ktoré nikdy neboli pokrstené, napriek tomu zomreli kvôli Kristovi, a teda boli pokrstené ich vlastnou krvou. Boli to deti, stovky, možno až tisíce detí, ktoré dal kráľ Herodes zabiť z obavy pred Kristom. Od mudrcov, u nás známych pod označením traja králi, sa dozvedel, že v judejskom Betleheme sa narodil „židovský kráľ“. Ako o tom píše evanjelista Matúš, „rozrušil sa a celý Jeruzalem s ním“.

Preto požiadal troch mudrcov, aby sa po návšteve Betlehema k nemu vrátili a o všetkom ho informovali. Oni to však neurobili a „inou cestou sa vrátili naspäť“. Po ich odchode sa Jozefovi vo sne zjavil anjel a varoval ho slovami, aby vstal, vzal so sebou dieťa i jeho matku a ušiel do Egypta. Tak sa stalo.
Že nešlo o falošnú hrozbu, dosvedčili nasledujúce dni. V Biblii sa píše, že Herodes dal zavraždiť všetkých chlapcov do dvoch rokov v Betleheme a jeho okolí. Bola to obrovská tragédia, meno Herodes navždy získalo pachuť zločinu.

Aj keď to tragédiu nezmenší ani nezväčší, predsa len napadne otázka, koľko detí asi prišlo o život.

Podľa gréckej tradície zahynulo až 14-tisíc chlapcov. Podľa sýrskych zdrojov to bolo 64-tisíc, podľa niektorých stredovekých autorov dokonca 144-tisíc malých chlapcov. Tieto čísla však netreba brať veľmi hodnoverne, ide o symbolické vyjadrenie veľkého množstva obetí, kde sa pracuje s násobkami sedem alebo dvanásť, čo sú čísla zobrazujúce plnosť, napríklad dvojnásobok sedem je štrnásť, násobením dvanásťkrát dvanásť získame číslo 144-tisíc.

Podľa biblických historikov Herodes v snahe zabiť Ježiša vyvraždil zhruba 10-tisíc nevinných detí. V Novom zákone sa pri tejto príležitosti pripomínajú slová starozákonného proroka Jeremiáša: „V Ráme bolo počuť hlas, nárek a veľké kvílenie: Ráchel oplakáva svoje deti a odmieta útechu, lebo ich niet.“

Téma vždy vyvolávala veľkú predstavivosť, motív hromadného vraždenia malých detí nájdeme u Giotta, Tintoretta, Rubensa či Brueghela. Výjav možno nájsť aj vo viacerých chrámoch, okrem iného Sagrada Família v Barcelone.

Bez zaujímavostí nie je ani to, že hoci tento sviatok patril už k tradícii rannej cirkvi, o mučeníctve hovorí napríklad sv. Irenej z Lyonu koncom druhého storočia, carihradský koncil v 9. storočí tento sviatok zrušil. Dôvod bol – aspoň z dnešného pohľadu – dosť prekvapivý: Neviniatka sa začali spájať najskôr s pašiovými hrami, ktoré postupne prerástli až do karnevalov, čo sa napokon koncilovým otcom zdalo nevhodné, preto ho zrušili. Tradície ale žili ďalej, trvalo dlhé storočia, kým sa vytratili až zabudli. Miesto sviatku v kalendári napokon obnovil Druhý vatikánsky koncil. Paradoxne, v dnešnej dobe si povianočné zábavy spájame s dňom, keď si pripomíname sviatok sv. Štefana. Samozrejme, nie v tomto roku, keď je kalendár v zajatí korony.

Dokážeme si predstaviť podobnú hrôzu dnes? Ako by sme sa asi pozerali na tyrana, ktorý by sa pre paranoidný strach o vlastnú moc rozhodol zabiť desaťtisíc detí jedného pohlavia mladších ako 24 mesiacov? Nie náhodou je tento sviatok v posledných desaťročiach na vzostupe záujmu, pre kresťanov je totiž aj pamätným dňom všetkých nenarodených detí.