6. februára, 07:10

Ak sa nájdu peniaze na očkovaciu lotériu, ako to, že sa nenájdu pre rodiny v ťažkej sociálnej situácii?

Ak sa nájdu peniaze na očkovaciu lotériu, ako to, že sa nenájdu pre rodiny v ťažkej sociálnej situácii?Kristína Kopačová. Foto: archív Kristíny Kopačovej

Kristína Kopačová pôsobí v nocľahárni Depaul už deväť rokov, je projektovou manažérkou v sekcii dobrovoľníctva. Každý deň sa stretáva s ľuďmi, ktorých zväčša zoširoka obchádzame alebo sa pri ich ešte ani nevyslovenej otázke tvárime, že zdvíhame telefón. Vidíme ľudské trosky a opilcov, no čo ak sa v tvárach, ktoré stretávame na rohoch, skrýva špičkový chirurg, univerzitný profesor či nadaný klavirista? Ako to, že sa na ulici ocitajú mladí ľudia?

Kedy sa začal odvíjať váš príbeh s komunitou DePaul?

Do nocľahárne Depaul som prišla pred štrnástimi rokmi, bol to jeden z najsilnejších momentov v mojom živote. Prišla som do Bratislavy z malej dedinky v údolí, kde som sa s problematikou bezdomovectva nikdy nestretla. Viete, ako je to na dedinách, máte tam pevné rodinné väzby, každý sa pozná s každým a ak sa niekto ocitne v núdzi, väčšinou ho komunita podrží, aby sa nedostal na perifériu spoločnosti. Iné je to vo veľkom meste a iné to bolo aj v prípade môjho stretnutia s ľuďmi bez domova.

Aký bol váš prvý kontakt s ľuďmi bez domova?

Raz počas zimy som sa ocitla v nocľahárni, mohla by som povedať, že nejakou náhodou, ale náhody pre mňa neexistujú, preto som si istá, že to jednoducho bola moja cesta. Keď som sa večer ocitla v tej veľkej starej hale bývalého skladu a okolo mňa prechádzali ľudia bez domova, veľmi sa ma to dotklo. Pretože to neboli iba ľudia z ulice, ale ľudia bez zmyslu života, v očiach mali smútok, trpkosť, sklamanie, boli uzimení, hladní a jednoducho nešťastní.

V tú noc som nemohla spať, celú noc som znovu a znovu videla tie tváre ľudí a premýšľala o tom, ako sa s nimi opäť stretnúť. Nasledujúce ráno mi zazvonil telefón a dostala som ponuku pracovať v Depaul ako pomocný pracovník v nocľahárni. Pracovala som tam tri roky, no a potom pred šiestimi rokmi som sa opäť vrátila (úsmev).

Práca, ktorú robíte, je viac poslaním než zamestnaním. Vždy ste chceli pracovať v sociálnej oblasti? Bol nejaký dôvod, prečo ste sa rozhodli zasvätiť svoj život sociálnej práci?

Keď som končila základnú školu, všetci moji spolužiaci vedeli, čo chcú študovať. Ja teda nie, ale keďže som si niečo vybrať musela, študovala som obchod. Aj keď nejakým zvláštnym spôsobom som vo svojom vnútri vnímala, že moja túžba v živote je slúžiť pre iných – slabších, menej šťastných, nemilovaných či chorých. Preto keď som sa odrazu ocitla v nocľahárni, moje srdce začalo biť ako zvon – vnímala som, že teraz prišiel čas túto túžbu vo svojom srdci začať napĺňať.

V spoločnosti si pod pojmom človek bez domova väčšinou predstavujeme skupinku ľudí na lavičkách v meste, ktorí len popíjajú a robia hluk. Kto sú ale skutočne ľudia, ktorí prichádzajú do nocľahárne?

Toto je veľmi smutný a musím priznať nesprávny a nereálny pohľad na ľudí bez domova. Vezmime si len Bratislavu, v ktorej sa podľa posledného sčítania odhaduje 4- až 5-tisíc ľudí bez domova. Keby toto boli len tí ľudia sediaci na lavičkách, asi by nebol dostatok parkov, lavičiek ani zastávok, aby sa tam všetci zmestili. Tí ľudia, ktorí sú takzvaní zjavní a vidíme ich sedávať na lavičkách s čučom v ruke, to nie je – dovolím si povedať – ani desatina z celkového počtu ľudí na ulici. Veľa ľudí bez domova stretávame denne v obchodoch, v električke či na pošte, sú medzi nami a vôbec to nemusíme rozlíšiť. Aj keď sa to nezdá, ale veľa z týchto ľudí sa snaží zaradiť do bežného života a do spoločnosti, snažia sa byť čistí a upravení. Mnoho z nich pracuje dokonca oveľa viac ako priemerný občan. Ale väčšinou, keďže za sebou ťahajú vrece dlhov a exekúcií, robia načierno. Alebo sú to gambleri závislí na hazarde a aj keď si takýto človek povie, že už ďalšiu výplatu nehodí do automatu, ak je závislý, hodí ju tam. A každý mesiac si nanovo sľubuje, že to neurobí. Točí sa v kruhu, z ktorého nevie vystúpiť. Ťažko sa priznáva k tejto slabosti, veď už len to, že je človek na ulici, je ťažké priznanie.

Nocľaháreň sv. Vincenta de Paul. Foto: archív Kristíny Kopačovej

Stretli ste aj ľudí, ktorí sa neocitli na ulici vlastným pričinením?

Áno, väčšinou boli oklamaní či okradnutí o majetok a domov. Pretože iba jednoducho dôverovali nesprávnym ľuďom. Alebo prichádzajú ľudia, ktorí pochádzajú z ťažkého rodinného zázemia, majú narušené rodinné vzťahy či mladí ľudia z detských domovov. Ľudia bez domova nemajú iba jednu tvár, jeden profil, jeden príbeh. Každý človek je individuálny, každého sprevádza iná cesta, v každom sa skrýva množstvo talentov, darov.

(viac…)

Ďalšie články

Táto stránka využíva súbory cookies. Súhlasíte s ich používaním? Bližšie informácie TU.