Ak sa nájdu peniaze na očkovaciu lotériu, ako to, že sa nenájdu pre rodiny v ťažkej sociálnej situácii?

Kristína Kopačová pôsobí v nocľahárni Depaul už deväť rokov, je projektovou manažérkou v sekcii dobrovoľníctva. Každý deň sa stretáva s ľuďmi, ktorých zväčša zoširoka obchádzame alebo sa pri ich ešte ani nevyslovenej otázke tvárime, že zdvíhame telefón. Vidíme ľudské trosky a opilcov, no čo ak sa v tvárach, ktoré stretávame na rohoch, skrýva špičkový chirurg, univerzitný profesor či nadaný klavirista? Ako to, že sa na ulici ocitajú mladí ľudia?

Kedy sa začal odvíjať váš príbeh s komunitou DePaul?

Do nocľahárne Depaul som prišla pred štrnástimi rokmi, bol to jeden z najsilnejších momentov v mojom živote. Prišla som do Bratislavy z malej dedinky v údolí, kde som sa s problematikou bezdomovectva nikdy nestretla. Viete, ako je to na dedinách, máte tam pevné rodinné väzby, každý sa pozná s každým a ak sa niekto ocitne v núdzi, väčšinou ho komunita podrží, aby sa nedostal na perifériu spoločnosti. Iné je to vo veľkom meste a iné to bolo aj v prípade môjho stretnutia s ľuďmi bez domova.

Aký bol váš prvý kontakt s ľuďmi bez domova?

Raz počas zimy som sa ocitla v nocľahárni, mohla by som povedať, že nejakou náhodou, ale náhody pre mňa neexistujú, preto som si istá, že to jednoducho bola moja cesta. Keď som sa večer ocitla v tej veľkej starej hale bývalého skladu a okolo mňa prechádzali ľudia bez domova, veľmi sa ma to dotklo. Pretože to neboli iba ľudia z ulice, ale ľudia bez zmyslu života, v očiach mali smútok, trpkosť, sklamanie, boli uzimení, hladní a jednoducho nešťastní.

V tú noc som nemohla spať, celú noc som znovu a znovu videla tie tváre ľudí a premýšľala o tom, ako sa s nimi opäť stretnúť. Nasledujúce ráno mi zazvonil telefón a dostala som ponuku pracovať v Depaul ako pomocný pracovník v nocľahárni. Pracovala som tam tri roky, no a potom pred šiestimi rokmi som sa opäť vrátila (úsmev).

Práca, ktorú robíte, je viac poslaním než zamestnaním. Vždy ste chceli pracovať v sociálnej oblasti? Bol nejaký dôvod, prečo ste sa rozhodli zasvätiť svoj život sociálnej práci?

Keď som končila základnú školu, všetci moji spolužiaci vedeli, čo chcú študovať. Ja teda nie, ale keďže som si niečo vybrať musela, študovala som obchod. Aj keď nejakým zvláštnym spôsobom som vo svojom vnútri vnímala, že moja túžba v živote je slúžiť pre iných – slabších, menej šťastných, nemilovaných či chorých. Preto keď som sa odrazu ocitla v nocľahárni, moje srdce začalo biť ako zvon – vnímala som, že teraz prišiel čas túto túžbu vo svojom srdci začať napĺňať.

V spoločnosti si pod pojmom človek bez domova väčšinou predstavujeme skupinku ľudí na lavičkách v meste, ktorí len popíjajú a robia hluk. Kto sú ale skutočne ľudia, ktorí prichádzajú do nocľahárne?

Toto je veľmi smutný a musím priznať nesprávny a nereálny pohľad na ľudí bez domova. Vezmime si len Bratislavu, v ktorej sa podľa posledného sčítania odhaduje 4- až 5-tisíc ľudí bez domova. Keby toto boli len tí ľudia sediaci na lavičkách, asi by nebol dostatok parkov, lavičiek ani zastávok, aby sa tam všetci zmestili. Tí ľudia, ktorí sú takzvaní zjavní a vidíme ich sedávať na lavičkách s čučom v ruke, to nie je – dovolím si povedať – ani desatina z celkového počtu ľudí na ulici. Veľa ľudí bez domova stretávame denne v obchodoch, v električke či na pošte, sú medzi nami a vôbec to nemusíme rozlíšiť. Aj keď sa to nezdá, ale veľa z týchto ľudí sa snaží zaradiť do bežného života a do spoločnosti, snažia sa byť čistí a upravení. Mnoho z nich pracuje dokonca oveľa viac ako priemerný občan. Ale väčšinou, keďže za sebou ťahajú vrece dlhov a exekúcií, robia načierno. Alebo sú to gambleri závislí na hazarde a aj keď si takýto človek povie, že už ďalšiu výplatu nehodí do automatu, ak je závislý, hodí ju tam. A každý mesiac si nanovo sľubuje, že to neurobí. Točí sa v kruhu, z ktorého nevie vystúpiť. Ťažko sa priznáva k tejto slabosti, veď už len to, že je človek na ulici, je ťažké priznanie.

Stretli ste aj ľudí, ktorí sa neocitli na ulici vlastným pričinením?

Áno, väčšinou boli oklamaní či okradnutí o majetok a domov. Pretože iba jednoducho dôverovali nesprávnym ľuďom. Alebo prichádzajú ľudia, ktorí pochádzajú z ťažkého rodinného zázemia, majú narušené rodinné vzťahy či mladí ľudia z detských domovov. Ľudia bez domova nemajú iba jednu tvár, jeden profil, jeden príbeh. Každý človek je individuálny, každého sprevádza iná cesta, v každom sa skrýva množstvo talentov, darov.

Čo je podstatným problémom týchto ľudí?

To, že v seba prestali veriť, prípadne si nikdy neverili. Ale ani ľudia vonku v nich neveria, často sme totiž plní predsudkov. Keby ste každý deň niekomu hovorili: Ty to zvládneš, máš na viac, si šikovný, toto nie je pre teba cesta, čaká ťa lepšia. Myslíte si, že by to s tým človekom nepohlo? Je to, ako keď hovoríte dieťaťu, aké je neschopné, a ono tomu uverí a vzdá sa. Veď každý z nás potrebuje podporu, sprevádzanie, povzbudenie. My to máme vo svojich rodinách, u kolegov či v priateľstvách a ani si to neuvedomujeme. Oni to nemajú, možno to ani nikdy nezažili. No je to veľmi dôležité.

Čo je na vašej práci najnáročnejšie? Sú chvíle, keď je vám naozaj ťažko, alebo sa od toho dá postupne odosobniť?

Niekedy sú ťažké momenty, keď vidím prichádzať do nocľahárne celé roky toho istého človeka, ktorý sa dostal do bodu, keď už nevládze so svojím životom nič robiť. Keď sa vzdá a stratí aj tú poslednú nádej, že sa môže niečo v jeho živote zmeniť. Ale takíto ľudia nie sú tí, ktorí sa nikdy nesnažili, väčšinou sú to práve takí, ktorí sa viackrát pokúsili vstať, ale nevyšlo im to, a tak prestali veriť a prišla rezignácia na život. Jeden pán mi raz povedal, že pije preto, aby zabudol, kto je, a verí, že sa jedného rána už z toho nezobudí.

Prečo sa ľudia ocitajú na ulici?

Z mojej skúsenosti je to najčastejšie pre narušené a rozvrátené rodinné vzťahy či nedostatok lásky a prijatia. Ďalšou častou príčinou je závislosť, ktorú si človek nechce zo začiatku priznať, keď si vstúpi do svedomia, väčšinou je už neskoro. Sú tu aj ďalšie vážne dôvody. Napríklad rodiny zo sociálne slabšieho prostredia či s nízkym finančným príjmom. Môže sa stať, a teraz počas pandémie je to bežné, že otec ako živiteľ rodiny príde o prácu a ak nemajú niekoho, kto ich vie podržať, nezvládnu ten nápor a prichádzajú dôsledky. V tomto prípade, žiaľ, nefunguje v našej krajine finančná podpora, ktorá v konečnom dôsledku môže na dva, tri mesiace takúto rodinu podržať, kým sa otec niekde zamestná. Pritom návrat človeka z ulice do normálneho života je niekoľkonásobne nákladnejší ako krátka finančná podpora v krízovej situácii. Ak sa nájdu v štátnej pokladnici peniaze na očkovaciu lotériu alebo odmeňovanie dôchodcov za vakcínu, ako to, že sa nenájde podpora pre rodinu v ťažkej sociálnej situácii?

Existujú aj mladí ľudia bez domova? Ako je to možné?

Žiaľ, existujú a nie je ich málo. Najčastejšie sú to mladí ľudia z nefunkčných rodín a odchovanci z detských domovov. Keď sa s niektorými rozprávam o tom, ako vyrastali, úplne rozumiem tomu, prečo je pre nich náročné sa zaradiť do spoločnosti. V detských domovoch, ktoré fungujú ešte v staršom režime – a je ich stále dosť –, sa veľmi nerieši citová oblasť dieťaťa, osobnostný rast a formácia, jeho skutočné duševné potreby, sebaprijatie, hľadanie životnej cesty, rozvoj talentov či schopností. Už len to, že to dieťa vyrastá bez rodičovskej lásky, je samo o sebe poriadna nálož. Nehovoriac o tom, že sa musí dieťa vysporiadať s náročnými situáciami po svojom. Preto som nesmierne vďačná, že aj na Slovensku sa čoraz častejšie skloňujú detské domovy takzvaného rodinného typu. V tomto projekte vidím veľkú nádej pre naše budúce generácie.

Hovorili ste, že deti z domovov sa ocitajú na ulici aj preto, že nevedia žiť. Nik ich to nenaučil. Čo to znamená?

Keď mladí ľudia opúšťajú detský domov, dostanú od štátu na štart do života jednorazovú finančnú podporu (samozrejme, že minimálnu) a ak neboli vedení k tomu, ako si peniaze ušetriť a ako sa o starať o financie, nemôže od nich nikto očakávať, že s týmito peniazmi naložia rovnako zodpovedne ako ten, kto vyrastal v rodine, kde bol vedený si do pokladničky šetriť peniažky. Títo mladí ľudia, ktorí peniaze nikdy predtým v rukách nemali, si s nadšením kúpia nový mobil alebo značkové tenisky a odrazu je po peniazoch. Potom prichádzajú v krajnej núdzi do našej nocľahárne s víziou krátkodobej zastávky a z pár dní prespávania sa stávajú roky.

Existuje z toho bludného kruhu cesta von? Majú títo ľudia šancu zaradiť sa do bežného života?

Smutné pre mňa je, že oblasti ako sociálna práca, zdravotníctvo či školstvo sú natoľko finančne nedocenené, že ľudia, ktorí sa aj cítia pozvaní do tejto služby, to napokon vzdajú. A pritom dôvody im nemožno zazlievať, pretože sa chcú v živote usadiť, vziať si úver či živiť rodinu. A v našej krajine sa dosiaľ nepodarilo nájsť spôsob, ako finančne posilniť tieto služby. Pritom sú to kľúčové oblasti k zdravému a plnohodnotnému fungovaniu spoločnosti.

Pociťujete nedostatok sociálnych pracovníkov aj vo vašej nocľahárni?

V nocľahárni sv. Vincenta de Paul ich máme veľmi málo, a to prichádza do nocľahárne dvesto ľudí denne, čo znamená, že sociálni pracovníci síce napĺňajú základné potreby a služby pre týchto ľudí, ale reálne nie je priestor pracovať na takzvanej nadstavbe, ísť hlbšie do problému, do rozhovorov. Spomínam to preto, že považujem za nesmierne dôležité ako prvý krok k zmene spoznávať človeka bez domova a intenzívne s ním budovať vzťah. Nastaviť mu zrkadlo a uistiť ho, že je rovnako šikovný, talentovaný a, ak chce, aj vnútorne silný ako ktorýkoľvek iný človek tam „vonku“, je v jeho schopnostiach začať žiť lepší a hodnotnejší život. Títo ľudia, ktorí sa utiahli do tmavých kútov ulice, v seba totiž vôbec neveria. Zaradiť sa späť do bežného života môže naozaj každý, ale je to nesmierne náročný proces a bez pomoci a sprevádzania to ťažko zvládne. Na tejto ceste za úspechom je tiež jeden veľmi dôležitý faktor – bývanie. Veľmi úspešný vo svete je takzvaný program Housing first.

Čo to je?

Program hovorí o tom, že človek najprv potrebuje mať zabezpečené bývanie na to, aby mohol ďalej riešiť svoju situáciu. Tento projekt prináša v zahraničí úžasné výsledky. Pomaly sa dostáva aj na Slovensko, aj v našej organizácii sme rozbehli integračný projekt a po vyše roku už veľmi úspešne bývajú naši klienti v štyroch bytoch. Problémom však je, aspoň v rámci Bratislavy, nedostatok sociálnych nájomných bytov.

Je niečo, čo ste sa od ľudí bez domova naučili?

Veľmi veľa. Keď ma nejaký človek vonku ide pochváliť, akú záslužnú prácu robím a čo všetko tým ľuďom dávam, hneď ho opravím. Pretože pravdou je, že nie ja dávam, ale dostávam, oni sú tí, ktorí dávajú mne. To, čo ma práca s týmito ľuďmi učí, ma doposiaľ nikto nenaučil. Vidím, ako sú ochotní podeliť sa s tým málom, čo majú. A keď sa na mňa po ťažkom dni usmievajú, pomyslím si, akí sú vnútorne silní, keď majú ešte večer silu sa na mňa usmievať. Keď odchádzam domov z nocľahárne, zakaždým si uvedomujem, ako veľmi ma Boh obdarúva, čo všetko sa mi dostáva, akú úžasnú rodinu mám, že sa mám kam vrátiť, že som zdravá, že mám prácu, že netrpím núdzou ani hladom, že mám viac, ako by som si vôbec mohla zaslúžiť.

Ľudia bez domova ma v neposlednom rade naučili nesúdiť podľa obalu. Toľkokrát som sa dostala do situácie, keď som sa hlboko zahanbila a skláňala pred týmito ľuďmi – a opäť sa budem opakovať – ľuďmi so širokou škálou talentov a schopností. Nezabudnem na deň, keď si sadol pán bez domova za piano a hral hodinu v kuse bez chyby svetoznáme skladby, alebo keď som v pánovi v opustenej chatke objavila profesora z katedry filozofie, alebo keď mi pred Vianocami vbehol na vozovku kedysi uznávaný špičkový chirurg, alebo keď prišla do nocľahárne tá najkrajšia babička, ktorá sa celý život obetovala, až napokon rodine prekážala a poslali ju preč. Toto všetko sú reálne príbehy ľudí, sú to životy, ktorých hodnota sa nedá vyčísliť a všetci títo ľudia si zaslúžia šancu na lepší život, zaslúžia si opäť nájsť svoju stratenú dôstojnosť. Ulica predsa nie je domov.