Ako sme údajne porušili etický kódex novinára

Tlačovo – digitálna rada Slovenskej republiky rozhodla, že sme článkom o Investigatívnom centre Jána Kuciaka v niekoľkých bodoch porušili etický kódex novinára. Išlo o článok, v ktorom sme upozornili na zideologizované texty, ktoré  zneužili meno zavraždeného novinára na účelové ciele. Rozhodnutie rady považujeme za absurdné, no keďže uviedli, že je „konečné a nie je napadnuteľné“, považujeme za potrebné objasniť situáciu týmto textom.

Najskôr krátka poznámka. Tlačovo-digitálna rada Slovenskej republiky nie je napriek názvu štátnym orgánom. Ide o združenie, ktoré vytvorili „osobnosti verejného, kultúrneho a spoločenského života, ktoré nepracujú ako aktívni novinári ani vydavatelia a nezastupujú nijakú politickú stranu,“ ako to sami píšu. Z rozhodnutia tohto orgánu pre Štandard nevyplýva žiadna sankcia, boli sme „iba“ napomenutí, či už by sme s nimi komunikovali alebo nie, svoje rozhodnutie by prijali. Keď nás oslovili, s istým váhaním sme vedeniu tejto nevládnej organizácie odpísali, najmä z úcty, že jej prvým predsedom bol dnes už nebohý Miroslav Cipár, ktorý nám bol blízky.

Štandardné by samozrejme bolo, keby sa údajne poškodené ICJK kvôli nášmu textu obrátilo na súd, čo sme aj očakávali. Keď sme ich námietky ukázali dvom renomovaným právnym kanceláriám v Bratislave, na prípadný súd sa tešili. Možno aj preto vedenie Investigatívneho centra Jána Kuciaka (ďalej ICJK) zvolilo iný prístup a dalo podnet na Tlačovo-digitálnu radu. Hlavou však potom všetkom nekrútime menej, ale viac. V nasledujúcom texte prinášame vysvetlenie prečo.

Rada reagovala na náš kritický komentár o podivných investigatívnych textoch ICJK, ktorými centrum diskreditovalo ideových súperov svojich vlastných sponzorov a napádali medzinárodné konzervatívne organizácie, ktoré sú v spore s medzinárodnou sieťou Open Society Foundation. Konzervatívna obrana európskych hodnôt bola v týchto údajne investigatívnych textoch uvádzaná ako radikalizmus.

V našom článku sme opísali konflikt záujmov v textoch ICJK o „ultrakonzervatívnych“ organizáciách. Poľská organizácia Ordo Iuris, o ktorej veľmi kriticky píše medzinárodný tím novinárov, sa totiž v Poľsku súdi s nadáciou Georgea Sorosa Batory Foundation, ktorá podľa poľských konzervatívcov netransparentne rozdeľuje nórske fondy. Sorosova Open Society Foundation pritom patrí medzi donorov investigatívneho centra.  

Medzinárodná sieť investigatívnych centier, ku ktorej patrí aj slovenské ICJK, sa tiež pokúšala pod hlavičkou nezávislej investigatívy diskreditovať organizáciu Európske centrum pre právo a spravodlivosť, ktoré predtým uverejnilo výbušnú správu o sudcoch Európskeho súdu pre ľudské práva pochádzajúcich priamo z prostredia OSF.

Keďže meno Jána Kuciaka bolo centrom vážne zneužité na ideologické ciele, považovali sme za dôležité na tento problém upozorniť.

ICJK nás za náš text napadlo a dalo podnet na Tlačovo-digitálnu radu, ktorá niekoľko ich sťažností uznala.  

Rozhodnutie Rady

Tlačovo-digitálna rada v troch bodoch súhlasila s ICJK, že sme porušili etický kódex novinára.

V prvom rade sme ho údajne porušili touto poznámkou v našom texte: „Keď sa pozrieme na sieť ekonomických zdrojov samotného ICJK, narazíme na zaujímavý paradox. Ich medzinárodný model financovania je veľmi podobný tomu, ako vznikla slovenská Christiana. Len s opačným ideologickým znamienkom. Vzniká tak podozrenie, že špičkoví žurnalisti sa mohli dostať do pasce, v ktorej ako nezávislí novinári nevedome odstraňujú z cesty ideového konkurenta svojich donorov.“

Podľa rady som si ako autor článku totiž mal byť vedomý „zásadných rozdielov v spôsobe a transparentnosti financovania medzinárodnej siete, ktorá má na Slovensku zastúpenie v podobe Nadácie Slovakia Christiana a samotným občianskym združením Investigatívnym centrom Jána Kuciaka“, keďže ICJK je financovaná transparentnejšie a „zverejňuje každý jeden príjem“.

V článku sme pritom neporovnávali transparentnosť dotyčných organizácii, iba sme uviedli, že slovenská konzervatívna nadácia je financovaná cez medzinárodnú sieť spriaznených organizácii rovnako, ako je ICJK financované cez medzinárodnú sieť progresívnych organizácii. Tento môj postoj ako autora komentára bol pritom reakciou na pokus ICJK vyvolať dojem „temného“ prúdenia akýchsi „ultrakonzervatívnych“ peňazí zo zahraničia.

Samotná rada teda voči môjmu komentáru uviedla vlastný komentár, a keďže ich komentár s našim komentárom nesúhlasí, urobila záver, že ide o porušenie etického kódexu. Podľa tohto princípu je teda neetický každý komentár, s ktorým nesúhlasíte.  

Rada pritom sama konštatuje, že „zo samotného obsahu a povahy článku reportéra Denníka Štandard Mateja Gašparoviča je zrejmé, že z hľadiska žurnalistických žánrov ide o komentár, kde autor hodnotí skutočnosti zo svojho subjektívneho názorového uhla. Vyjadruje stanovisko autora alebo daného média k určitej udalosti alebo skutočnosti“, píše rada vo svojom stanovisku.  

Príspevok od rakúskej organizácie

Nejde o jedinú pozoruhodnú výčitku tlačovej rady voči nášmu textu. Ďalšiu objavili vo výroku, že „9 700 eur centru prispela aj Nadácia Quo Vadis Veritas, ktorú založil rakúsky milionár Dietrich Mateschitz“.

Rada súhlasila s námietkou ICJK, podľa ktorej nešlo o „príspevok“ tejto nadácie, ale o výťažok z predaja knihy o vražde Jána Kuciaka. Rada konštatuje, že slovo „príspevok“ si „bežný čitateľ stotožňuje so slovami – synonymami „darovať/podporiť/dar/podpora. V prípade, ak by si autor článku informáciu overil u viacerých zdrojov, neuviedol by nepresnú, zavádzajúcu a neúplnú informáciu“.

Podľa transparentného účtu ICJK však suma prišla 1. októbra 2020 od Quo Vadis Veritas Redaktions, na účte je jasne uvedené slovo „donation“, čo uznala aj samotná rada. Pritom túto informáciu sme v článku uviedli v rámci jednoduchého taxatívneho vymenovania zdrojov ICJK bez toho, aby sme jednotlivé body podrobnejšie opisovali. Túto informáciu sme uviedli jednoducho tak, ako ju uvádza samotné ICJK.

Do tretice nám rada vytkla, že sme vymenovaní príjmov ICJK nesprávne uviedli slovenskú Nadáciu otvorenej spoločnosti ako člena medzinárodnej siete Open Society Foundation. Medzinárodný investigatívny tím novinárov, vrátane ICJK, je totiž do veľkej miery financovaný práve medzinárodnou sieťou OSF.

Rada konštatuje, že Nadácia otvorenej spoločnosti síce vznikla v roku 1992 z prostriedkov Open Society Institute so sídlom v New Yorku, avšak v roku 2013 sa osamostatnila od zakladajúcej organizácie a v rámci OSF už nemá status členskej organizácie.

V tomto prípade išlo z mojej strany naozaj o čiastočne nesprávnu informáciu, keďže slovenská nadácia založená kedysi Georgeom Sorosom a nesúca meno jeho organizácie je dnes už zrejme naozaj formálne nezávislá.

Faktom však je, že aj v tomto prípade prišli zdroje z prostredia, ktoré bolo založené OSF a ktoré si je dodnes hodnotovo blízke, čo bola pointa zverejnenej informácie. Nič to nemení na podstate, že ICJK má príjmy z prostredia OSF.

Je pritom zarážajúce, že rada si vôbec nevšimla závažný konflikt záujmov ICJK. Naopak, náš článok označila za porušenie etického kódexu za okrajovú nesprávnu informáciu.

Zvláštna interpretácia etiky

Pozoruhodné je tiež to, že rada, ktorá má sledovať dodržiavanie etiky v slovenskej žurnalistike, sa nevenovala bývalému šéfovi ICJK Arpádovi Soltészovi, ktorý sa na sociálnej sieti pod svojim statusom zapojil do konverzácie svojich „friendov“, ktorí ma ako autora textu kritického voči ideologickej žurnalistike ICJK odporúčali zastreliť. Humor dosiahol kočnerovskú úroveň a podobu, keď si Soltész s kamarátmi posielali fotografie zbraní a analyzovali, aký kaliber by bolo vhodné použiť pri mojej likvidácii. Pripomínam, že ICJK je pomenované po zavraždenom novinárovi.

„Vakcína na terminálnu stupiditu existuje, vyrába sa s účinnou látkou od 5,56 az po 12,7 mm, ale žijeme v demokratickej spoločnosti, kde majú všetci právo vyjadriť svoj názor, akokoľvek dr…nutý, bez toho, aby bol zaočkovaný,“ otvoril diskutér danú tému, na čo sa strhlo najdlhšie diskusné vlákno pod Soltészovým statusom. Soltész dal pod tento príspevok lajk.

V debate špekulujú, či treba použiť kaliber 12,7 mm „alebo keby nestačilo, tak sa dá použiť aj presne nešpecifikovaný kaliber okolo 20 mm“. Ak by nestačilo ani to, od zjavne zorientovaného odborníka s menom Michal Mikie prichádza alternatívna rada: „KĽDR sa bežne očkuje aj 23 mm v dvoch dávkach, hlavne keď je niekto dosť tupý na to, aby papuľoval Kimovi.“ Aj tento status bol Soltészom ocenený lajkom.

„12,7 mm? Tým vakcinujú slony?“ pýta sa Arpád Soltész.

„Dokonca si môžeš vybrať krajinu pôvodu – 12,7 x 108 je ruský, a 0,50 BMG (12,7 x 99) je zase americký,“ pokračuje diskusia. „A je to normálne na ľudí. Kto by už len očkoval slony na terminálnu stupiditu. To sú múdre tvory.“

„To sa asi nenabíja do inzulínoviek s dvojpalcovou ihlou, vhodných na skryté nosenie, že?“ píše Soltész.

Aby si čitateľ vedel živo predstaviť spôsob „vakcinácie“, súčasťou diskusie sú aj fotografie zbraní. Na jednej z nich je postava pripomínajúca Soltésza držiaceho v ruke pušku. Na inej je odstreľovačka: „Zase sa tým dá očkovať na vzdialenosť 3 450 metrov (to je očkovací rekord touto vakcínou),“ píše diskutér.

Soltész tieto pasáže nevymazal, aktívne do nich vstupoval: „Fujha, čo si tak pamätám, táto vakcína je plná ťažkých kovov, hlavne olova.“ Diskutérovi s komentárom o odstreľovačke odpovedal: „Spoľahlivé je to ako Sputnik.“

„Áno. To je taká tradičná konzervatívna vakcína,“ reaguje Mikie na Soltésza. Tentoraz Soltész vložil lajkovacie „srdiečko“.

Diskutér so Soltészom súhlasí: „Áno, veď si len spomeň, koľkokrát to nevystrelilo vôbec. Ani na druhý či tretí pokus. A potom si sa s tým ešte musel trafiť, bez vývrtu hlavne to pokojne ignorovalo, kam si vlastne mieril.“

„No rozhodne to nie je na ľudí…,“ píše iný diskutér. „50 bmg je kategória ‚anti materiel‘ a primárne je určená na úplne iné ciele. Ale zase, ak treba vakcinovať niekoho z vedľajšieho mesta… skrz dve betónové steny… sediaceho v obrnenom aute, tak prečo nie…“

Soltész sa za svoju komunikáciu neskôr ospravedlnil: „Vážne som pochybil, keď som nevyhodnotil, že na svojom facebookovom profile sa prihováram pomerne širokému publiku, pričom je nemožné oddeliť, kedy som komentátor, kedy spisovateľ a kedy som to prosto len ja, medzi svojimi priateľmi, ktorých aj fyzicky poznám štvrť storočia.“ Soltész ponúkol členskej rade svoju rezignáciu na členstvo v ICJK, tá to však odmietla.

Soltész nezabudol uviesť, že ho osobitne mrzí práve to, že „som svojou neuváženou hlúposťou dal zbraň do rúk práve tým, pre ktorých je podnecovanie nenávisti ich každodenným chlebom“. Aj tým pripomenul kočnerovské spôsoby, keďže namiesto jednoduchého ospravedlnenia za svoje zlyhanie vidí okamžite problém inde.

Naša ponuka na otvorenú polemiku stále trvá

ICJK nám vyčíta, že sme žiadosť o ich reakciu neuviedli pred zverejnením nášho komentára. Považujeme to za účelový prístup. My sme totiž komentárom iba pomenovali svoj postoj k danému problému a otvorili tému, pričom sme ICJK opakovane žiadali o otvorený rozhovor, ktorý by sme v plnom rozsahu zverejnili.

ICJK tak dostala možnosť sa k svojej novinárskej práci vyjadriť a obhájiť si juuz v jasnej a priamej novinárskej polemike, v ktorej by v plnom rozsahu a v diskusii reagovali na naše námietky. Považovali sme to za korektnejší prístup ako len jednoduché preposlanie otázok, čo je metóda ICJK, ktorá ale neumožňuje skutočnú príležitosť pre vyjadrenie druhej strany – aj preto boli texty ICJK tak zarážajúco neobjektívne. Táto naša ponuka neustále trvá.

Arpád Soltész a šéfredaktor ICJK Lukáš Diko našu žiadosť opakovane odmietli.

Ešte pred vydaním nášho komentára som oslovil Arpáda Soltésza, ktorého som informoval o základných tézach nášho komentára a uviedol som, že by sme k nemu chceli urobiť rozhovor s ním, aby sme tak mohli pri tejto téme zverejniť komplexný materiál pozostávajúci z komentára a následného samostatného rozhovoru.

Hoci som dovtedy mal s Arpádom dobrý vzťah, a aj v telefonáte som mu uviedol, že ma situácia veľmi mrzí, Arpád ma výlučne na základe oznámenia o tom, že som napísal o ICJK čosi kritické, v telefonáte označil za fašistu a požiadal ma, aby som ho už nikdy s ničím nekontaktoval. Tak nejako vyzerá nepodarená obrana liberálnej demokracie.. nie, nechcem žartovať, svoj prístup myslím po celý čas vážne a vedie ma k tomu úcta k menu a pamiatke Jána Kuciaka.

ICJK stále odpútava pozornosť od svojho zlyhania

Snaha ICJK vyhnúť sa podstate problému, na ktorý sme upozornili našim textom, sa ukázala aj ich podnetom na etickú komisiu. Po zverejnení nášho článku sa totiž ICJK aj Arpád Soltész verejne obhajovali tým, že v našom texte je údajne veľa klamlivých informácii, čím sa ho snažili spochybniť. Neuvádzali pritom, o aké klamstvá išlo.

To sme sa dozvedeli až z podnetu na tlačovú radu, kde uviedli deväť údajných omylov. Je pravda, že v našom rozsiahlom texte „odhalili“ aj niekoľko okrajových či bezpredmetných nesprávnych informácii – napríklad, že organizácia OCCRP nie je berlínska, ako som nesprávne napísal, ale má domicil v Sarajeve či Washingtone.

V texte sme tiež uviedli preklep, keď sme napísali, že ICJK je z väčšej časti financované zo zdrojov OSF, pričom správne malo byť uvedené nie „z väčšej časti“, ale „z veľkej časti“. Išlo o preklep, ktorý je pritom zjavný z nasledujúceho kontextu, kde sú príjmy ICJK vymenované.  

ICJK pritom dodnes nedokáže spochybniť podstatu našej tézy, podľa ktorej sa svojimi viacerými textami stali ideologickým nástrojom svojich donorov a zneužívajúc meno Jána Kuciaka odstraňujú z cesty súperov svojich sponzorov.

Dodnes nepoznáme žiadne ich stanovisko k danému konfliktu záujmov. Nepoznáme ani dôvod, prečo sa rozhodli „investigatívne“ rozpracovať Ordo Iuris či Európske centrum pre právo a spravodlivosť. Nie sú ochotné čeliť polemike, pri ktorej by museli odpovedať na otázku, prečo legitímne konzervatívne názory spoločenskej debaty označujú ako radikalizmus ani to, či považujú za korektné byť pri takomto zápase zastrešení menom Jána Kuciaka.

Z povahy námietok ICJK voči nám vyplýva, že náš rozsiahly text s lupou prelustrovali, aby v ňom našli niekoľko chybičiek, vďaka ktorým text môžu spochybniť. Presne na tento účel im následne poslúžila aj Tlačová rada, ktorá zároveň odignorovala skutočný etický konflikt v článkoch ICJK.  

Problém môže byť hlbší. Z konania ICJK totiž vyplýva, že vôbec nerozumie významu pojmu „konflikt záujmov“. Kým svoju žurnalistiku v dotknutých článkoch považujú za korektnú, naopak, v konflikte záujmov som sa podľa nich ocitol ja sám ako bývalý pracovník ICJK, napriek tomu, že túto skutočnosť som obšírne a jasne priznal hneď v úvode článku.

Podľa tohto princípu nikdy nemôžete kritizovať organizáciu, v ktorej ste kedysi pracovali. Ani vtedy, ak sa takáto organizácia dopustí vážneho konfliktu záujmov.

Za konflikt záujmov dokonca považujú aj našu spoluprácu s právnikom Patrikom Daniškom, ktorý so zmienenými „ultrakonzervatívnymi“ organizáciami v minulosti okrajovo spolupracoval a zároveň je našim externým prispievateľom.  

Namiesto toho, aby sa ICJK otvorene postavilo našim námietkam, neustále používa taktiku odvádzania pozornosti.

V podstate ide o jeden smutný príbeh. Alebo aj svedectvo o tejto dobe plnej manipulácii a selektívnej spravodlivosti. Nemienime sa sťažovať, už vôbec nie vyplakávať. Len dávame na zváženie, čo by pre našu verejnú diskusiu znamenalo, ak by vznikla aj opačná organizácia, ktorá by zase karhala liberálne komentáre ako neetické len preto, že si myslí opak. V slobodnej spoločnosti majú túto rolu plniť súdy, to je náš postoj k téme.