1. februára, 08:23

Náboženská sloboda neočkovaných ľudí je obmedzená. Treba to zastaviť

Náboženská sloboda neočkovaných ľudí je obmedzená. Treba to zastaviťDražovský kostolík, resp. Kostol svätého Michala Archanjela z 12. storočia. Foto: Henrich Mišovič/TASR

Zákaz účasti na omši pre neočkovaných je neadekvátny, diskriminačný a porušuje náboženskú slobodu neočkovaných osôb. Preto ho treba zrušiť. A to čo najskôr.

Povedať niekomu, že nesmie ísť na omšu, je kruté. Ide o zásadné obmedzenie náboženskej slobody človeka. Kritizujeme, keď niekto nasprejuje hanlivé nápisy na kostol či rozbije sochy svätých alebo sa posmieva druhým pre ich vieru na internete. A kritiku si toto konanie rozhodne zaslúži.

Ale ak sa pozrieme na reálne obmedzenie náboženskej slobody veriacich na Slovensku, asi najväčší zásah do náboženských práv zaviedli dve protipandemické vládne opatrenia. Prvým je opakovaný úplný zákaz verejných bohoslužieb počas najtvrdších lockdownov, ktorý, chvalabohu, už neplatí. Tým druhým je však stále platný zákaz účasti na bohoslužbách pre ľudí, ktorí nie sú zaočkovaní proti koronavírusu. Práve na tento problém sa chcem zamerať v tomto článku.

Aj obmedzovanie práv má svoje pravidlá

To, že sa prijmú opatrenia proti šíreniu nebezpečnej nákazy aj pri bohoslužbách, je v princípe v poriadku. Ale aj tu treba dodržať určité pravidlá.

V prvom rade má štát rešpektovať nezávislé pôsobenie cirkví. Čo sa týka obmedzení bohoslužieb, v niektorých krajinách prijali takéto rozhodnutia samotné cirkvi, niekde to urobil jednostranne štát. Slovenská republika má osobitné záväzky voči cirkvám, ku ktorým sa zmluvne zaviazala. Okrem iného aj k tomu, že bude rešpektovať právo cirkvi a jej členov na slobodné a nezávislé pôsobenie, ktoré zahŕňa aj verejné vyznávanie, a právo spravovať svoje vnútorné veci. Slovensko si vybralo správnu cestu, keď sa rozhodlo, že vzťah medzi štátom a cirkvami bude partnerský. No v prípade protipandemických opatrení sa tým neriadi. Zaradenie bohoslužieb medzi neesenciálne potreby a ich jednostranné drakonické obmedzenie bez predchádzajúcej dohody s cirkvami rozhodne nie je vyjadrením partnerského vzťahu medzi štátom a cirkvami. Ide o podstatné zlyhanie nášho štátu v oblasti náboženskej slobody, azda najzávažnejšie od pádu komunizmu.

Jedno z dôležitých ľudskoprávnych pravidiel hovorí, že ak si niekto uplatní svoje základné práva a slobody, nemožno mu preto uprieť žiadne iné práva ani ho diskriminovať. V oblasti zdravia je jedným z našich práv to, že zdravotnícky zásah môže byť vykonaný, len ak sme boli informovaní a so zásahom sme vyjadrili súhlas. Samozrejme, existujú aj výnimky, jednou z nich je povinné očkovanie. Ale ak očkovanie povinné nie je, každý má právo odmietnuť ho. A pre uplatnenie tohto ľudského práva nemôže byť nikto diskriminovaný. Práve toto sa dnes porušuje.

Zásadný problém s opatreniami obmedzujúcimi náboženské slobody vnímam aj v obsahovej rovine, konkrétne v tom, že sú neprimerané. Je pravda, že náboženskú slobodu, podobne ako aj iné slobody, je možné obmedziť, ak sú na to závažné dôvody. Ochrana zdravia je vo všeobecnosti jedným z takýchto dôvodov. Ani tu si však štát nemôže dovoliť hocičo. Predovšetkým obmedzenia musia byť primerané cieľu, ktorý sledujú, vždy treba zvoliť tie prostriedky, ktoré najmenej obmedzujú ľudské práva a slobody, a treba sa vyvarovať diskriminácie. Žiaľ, aj v tomto štát zlyhal.

Škodlivý dvojaký meter

Myslím, že drvivá väčšina ľudí nemá problém prijať domácu izoláciu, ak sa u nich potvrdila prítomnosť koronavírusu, ani karanténu po úzkom kontakte s pozitívnou osobou. Vírus šíria nakazení. A vieme, že nakaziť sa a šíriť vírus môžu neočkovaní aj očkovaní. Je preto akceptovateľné, aby každý, kto je nakazený čínskym vírusom alebo je u neho vysoká pravdepodobnosť nákazy po úzkom kontakte s nakazeným, obmedzil sociálne kontakty, prípadne sa dal otestovať.

Štát však sám spochybňuje tento dôležitý nástroj ochrany. Zaviedol dvojaký meter, a to v závislosti od stavu zaočkovania, pretože karanténu a testovanie z veľkej časti prestal od očkovaných osôb vyžadovať. Na vysokých prírastkoch nakazených v krajinách s vysokou zaočkovanosťou však jasne vidieť, že vakcíny pred šírením nákazy nedokážu ochrániť. Už raz vyrieknutý marketingový slogan „očkovanie je sloboda“ sa, žiaľ, v tomto prípade zdá byť dôležitejší ako ochrana pred šírením vírusu.

O to viac bije do očí neprimeranosť obmedzovania náboženských slobôd neočkovaných osôb – do kostola môže vstúpiť zaočkovaný človek, ktorý bol v úzkom kontakte s pozitívnou osobou, a to až do času, kým sa u neho neprejavia príznaky. Ale zdravý človek, ktorý nebol v kontakte s nikým pozitívnym, na omšu ísť nemôže. Ak je cieľom zamedziť šíreniu vírusu, takto nastavené pravidlá nedávajú žiadnu logiku a k sledovanému cieľu nevedú. Obmedzenie náboženskej slobody neočkovaných sa javí ako zjavne neprimerané.

Esenciálne potreby

(viac…)

Ďalšie články

Táto stránka využíva súbory cookies. Súhlasíte s ich používaním? Bližšie informácie TU.