Západ nemá na Rusko žiadnu silovú páku. Úpadok anglosaského impéria je nevyhnutný

Minulý týždeň zazneli z Kyjeva nečakané tóny. Zatiaľ čo podľa USA a Veľkej Británie by sa dalo súdiť, že ruská invázia je na spadnutie, najvyšší ukrajinskí predstavitelia začali uisťovať, že vojna bezprostredne nehrozí a vyzvali médiá, aby to prestali preháňať. Nemalo by to byť naopak? Krajina, ktorá sa cíti ohrozená, obvykle hrozbu zveličuje, aby ostatných presvedčila, že ju majú brať vážne. Naopak, od potenciálnych spojencov, ktorí navyše nehodlajú bojovať, by sa dalo čakať naliehanie na umiernenosť. Čo nám to hovorí o tej podivnej kríze?

Ukrajinci zrejme dospeli k racionálnemu záveru, že je potrebné sa s Ruskom nejako dohodnúť. Vedia, že munícia a výcvik zo Západu by prípadnú ruskú inváziu neodvrátili a že s ničím ďalším počítať nemôžu. V prípade nerovného vojenského stretu by táto pomoc znamenala len to, že budú o niečo dlhšie krvácať, než podľahnú mnohonásobne silnejšiemu susedovi. Minulý týždeň sa po dlhej dobe opäť zišli vysokí diplomati Ruska a Ukrajiny, aby v Paríži za asistencie Nemecka a Francúzska riešili situáciu na východnej Ukrajine. Závery boli opatrne optimistické.

To hlavné sa však odohráva medzi Moskvou a Washingtonom. Tu zatiaľ žiadne dôvody na optimizmus nie sú. Moskva v decembri odovzdala svoje požiadavky. Niektoré boli oprávnené viac, nepozvať Ukrajinu do NATO, iné menej, stiahnuť sily NATO zo strednej Európy na úroveň roku 1997. Američania dali minulý týždeň najavo, že nevyjdú v ústrety takmer ničomu. Súčasne opäť pohrozili sankciami. Tu však nestojí na pevnej pôde.

Washington vyhlásil, že v prípade invázie sa nesprevádzkuje plynovod Severný prúd 2. Netrápi sa tým, že o plynovode rozhoduje Berlín a ten doteraz nemá jasno. Sociálni demokrati za plynovodom stoja, Zeleným leží v žalúdku, v menšej miere kvôli Rusku, ale hlavne preto, že plyn je fosílny zdroj. Ale pravdepodobne už aj im dochádza, že na dlhú dobu majú na výber len medzi ruským plynom z plynovodu a skvapalneným plynom prepravovaným tankermi z Kataru či USA, teda s niekoľkonásobne vyššími nákladmi a hlbšou uhlíkovou stopou.

Ešte problematickejšia je ďalšia často spomínaná sankcia: vylúčenie ruských bánk z medzinárodného platobného režimu SWIFT. Aj keď ide o súkromnú a formálne nezávislú organizáciu, Američania tu majú významný vplyv, ale to aj Európania a ďalší. Odrezanie Ruska by poškodilo ako Rusko samotné, tak aj jeho všetkých obchodných partnerov a to úplne plošne, na akékoľvek pohľadávky by mohli len spomínať. O tom nechce počuť nielen nemecký biznis. Navyše Rusko aj Čína pripravujú alternatívny systém medzinárodných platieb. To už si rozmyslia aj Američania. Politizácia SWIFTu by priniesla jeho koniec, čím aj koniec amerického sledovania medzinárodných platieb, ktoré kedysi odhalil Edward Snowden.

Západ nemá na Rusko žiadnu skutočne silovú páku. Aj keby sa Nemecko rozhodlo niesť obrovské ekonomické aj ekologické náklady spomínaných sankcií, Rusko nezadusí. Už dnes má plynovod Sibírska sila, ktorým dodáva do Číny, čiže na perspektívnejší trh, akým je antifosílna Európa. Chystá Sibírsku silu 2, zhodou okolností z nálezísk, z ktorých zásobuje aj Európu. Rusko napriek tomu nemá záujem vtrhnúť na Ukrajinu. Čakali by ho obrovské škody. Nejde o náklady vojenskej operácie, tá môže prebehnúť relatívne hladko a rýchlo, ale o následné náklady správy a okupácie. Nielenže by boli astronomické, ale Rusko by tiež Ukrajincov na dlhú dobu úplne stratilo. Skutočným cieľom Ruska je spriatelená vláda v Kyjeve, ktorá bude rešpektovať základné ruské záujmy. Skôr než inváziou to dosiahne rokovaním, to sa zrejme nezaobíde bez vyhrážok a vydierania, ale Moskva tiež musí Ukrajine vedieť niečo ponúknuť.

Nemecko s Francúzskom situáciu chápu a pokúšajú sa s jednaním pomôcť. Ležia na európskom kontinente, rozumejú mu a chcú tu pokoj. Anglosaská časť NATO, USA, Veľká Británia, Kanada hrajú inú hru. Od začiatku krízu eskalujú. Svoje domovy tým bezprostredne neohrozujú, USA aj Británia sa na náš kontinent pozerajú s čím ďalej, tým väčšej diaľky a s čím ďalej, tým menším záujmom. Súčasne však podnikajú asi posledný zúfalý pokus o záchranu anglosaského globálneho impéria. Vzniklo pred dvoma storočiami, keď ho Veľká Británia vďaka sile svojho priemyslu a flotily vytvorila. V minulom storočí USA impérium prevzali, keď ho v dvoch svetových vojnách zachránili pred Nemeckom a v studenej vojne pred ZSSR.

Úpadok anglosaského impéria je nevyhnutný, vychádza z demografie a ekonomiky. Napriek tomu sa mu vládnuce kruhy pokúšajú čeliť tým, že každému vyzývateľovi maximálne sťažia život. Americký prezident Biden aj britský premiér Johnson môžu navyše dúfať, že agresívnou rétorikou voči vonkajšiemu nepriateľovi zvrátia svoj katastrofálny prepad domácej podpory. Hlavným vyzývateľom je, samozrejme, Čína, ale Rusko sa v dôsledku svojej relatívnej demografickej a ekonomickej slabosti môže javiť ako lákavý vedľajší cieľ. Preto podpora ukrajinskému vstupu do NATO. Anglosasi síce o Ukrajinu nikdy nepovedú vojnu s Ruskom, ale cynickou hrou s ukrajinskými emóciami môžu Moskvu zamestnať.

Anglosaské záujmy sú jasné a pochopiteľné, ale nie sú naše. Väčšina stredoeurópskych politikov zamieňa geopolitickú analýzu s nostalgiou a verí na neotrasiteľnosť Pax Americana. Obzvlášť horlivá je v poslednej dobe slovenská vláda, uzatvára s USA nerovnú vojenskú zmluvu a uvažuje o prítomnosti zahraničných síl NATO na Slovensku. Ale Praha nechce za Bratislavou zaostať, ministerka obrany nevylučuje vyslanie českých vojakov na Ukrajinu. Len pár predstaviteľov sa pokúša o nezávislý stredoeurópsky pohľad: tradične Viktor Orbán, svojho času Miloš Zeman či chorvátsky prezident Milanovič. Snáď ich časom pribudne.