Olá camarada! Správa z leninského skanzenu, ktorý sa bojí eutanázie

Dnes sa konali v Portugalsku voľby. Príhodný čas na zodpovedanie otázky, prečo práve portugalskí komunisti tak urputne bojujú proti eutanázii.

Už celé dva roky chcem napísať o debate o eutanázii v Portugalsku. Napriek tým najlepším kontaktom aj viacerým cestám do Portugalska som však nikdy nemal možnosť urobiť ten správny rozhovor. Portugalský vývoj je taký rozmanitý a napínavý ako nikde inde: Raz bolo ohlásené a neuskutočnené referendum o téme „eutanásia“, v rokoch 2020 a 2021 parlament dvakrát hlasoval za eutanáziu, stopol ho však ústavný súd. Na jeseň minulého roku parlament za ňu zahlasoval ešte dvakrát. Potom však padla menšinová vláda sociálnodemokratickej PS a konzervatívny prezident (katolícky odporca eutanázie) použil odkladné veto. Preto o zákone o eutanázii bude rozhodovať až najbližší parlament, ktorý bude zvolený v nedeľných predčasných voľbách.

Frontové pozície v Portugalsku sú nezvyčajne zložité: Veľká opozičná sila v stredopravom spektre PSD je proti asistovanej samovražde, jej predseda je však za ňu, rastúci pravicoví populisti z Chega („Stačí“) sú proti nej, liberáli sú za ňu.

Podobne neprehľadne to vyzerá u rôznorodej portugalskej ľavice: PS, ktorá je pri moci od roku 2015, je za eutanáziu, k trockistickým a stalinistickým odštiepeneckým zoskupeniam siahajúci Ľavicový blok, ktorý volia lisabonskí hipsteri, je s náboženským zanietením za eutanáziu, no maoisti z PCTP/MRPP sú zúrivo proti nej.

Po parlamentnom hlasovaní, ktoré vyšlo proti eutanázii, dlhoročný maoistický vodca Arnaldo Matos napísal: „Tentoraz štát nezískal právo beztrestne zabíjať starých, chorých a nevyliečiteľných ľudí.“ Tajomstvom opradená kádrová strana PCTP/MRPP síce nie je v parlamente, nie je však bezvýznamná, pretože z nej vyšli významní politici: napríklad José Manuel Barroso, neskôr predseda Európskej komisie a ešte neskôr zamestnanec Goldman Sachs. Alebo Ana Gomesová, ktorá vlani ako prezidentská kandidátka sociálnych demokratov dostala len neuspokojivých 13 percent. V prvé koronové leto, keď ma Gomesová prijala na terase luxusného hotela v elitnom atlantickom letovisku Cascais, som sa tejto bývalej maoistky spýtal, čo hovorí na to, že jej bývalá strana brojí proti eutanázii. Politička, ktorá obhajuje eutanáziu, odpovedala odmietavým gestom: „To ukazuje, že sú konzervatívni, odrezaní od reality, marginálni.“

Zaujíma ma najmä Komunistická strana Portugalska. PCP, ktorá sa ani po páde Sovietskeho zväzu nevzdala marxizmu-leninizmu, je stabilne so šiestimi percentami v parlamente zastúpenou stranou, je dôrazne vlastenecká a dosť staromódna. A je striktne proti eutanázii.

Vchádzam do centrály strany. Fádne lisabonské sídlisko, otravne pomaľované obytné bloky, križovatka na mestskej diaľnici s hotelovou vežou a sídlami firiem, uprostred masívna kancelárska budova. Nástenná mozaika „Revolução“ zobrazuje okrem iného aj malotraktor pod modrou oblohou, ktorý riadi mladá traktoristka s kučeravou hlavou a bielym svetrom. Vlejem si odvahu tromi presami, potom sa postavím pred recepčnú a oznámim, že neodídem, pokým mi niekto nevysvetlí pre európskych ľavičiarov dosť nezvyčajný postoj PCP k eutanázii. O desiatej tu vládne ruch ako v úli, neustále sa sem hrnú malí šediví mužíci vo veku 45 až 80 rokov. Dozviem sa, že títo súdruhovia nie sú z Ústredného výboru. Oni tu pracujú.

Smiem počkať v kľukatej hale. Estetika je vysoko sovietska, až na to, že sedím na úplne opačnom konci Európy a nikto nevie po rusky. Červené čalúnené skupiny kresiel pred nalesklo nalakovaným dreveným obkladom. Pult na knihy. Fotografický nástenný obraz, ktorý vtiahne človeka do obrovskej okrúhlej kongresovej sály, ktorá je plná más, súdruhov a červených vlajok. Kaviareň, dole obložená drevom, hore teplé biele osvetlenie. Volebné plagáty k predčasným voľbám 30. januára zdôrazňujú masový charakter strany, ktorá má blíz­ko k ľudu. Požiadavky: „jasle zadarmo“, „zachrániť zdravotnícky systém“. Tento systém, „výdobytok klinčekovej revolúcie“, chce PS podľa PCP premeniť na čiastočne súkromnú zdravotnú službu.

Posadí sa ku mne jeden funkcionár. Je to vážny intelektuál, béžový sveter cez svetlomodrú košeľu, chce zostať v anonymite.

Vysvetlí mi, že táto téma nezohráva žiadnu rolu v predvolebnej kampani. Dôvody, prečo PCP odmieta eutanáziu, sú iné než dôvody pravicových strán a cirkvi: „Cirkev hovorí, že rozhodnutie o konci života nepatrí človeku, podľa nás to celkom iste ľudské rozhodnutie je. Náš postoj k tejto komplexnej problematike je progresívny. Povinnosťou progresívnej spoločnosti je zabezpečiť práva a životné podmienky celej spoločnosti. Ak to spoločnosť nezabezpečila, je neprípustné, aby namiesto toho ponúkala ako možnosť smrť.“ Moderná paliatívna medicína, hovorí, zabezpečuje predchádzanie utrpeniu.

Pre PCP to „nie je žiadna módna téma, naši súdruhovia o nej diskutovali už v ilegalite v 60. rokoch“. Rád hovorí „kolektívne“, „pracujeme kolektívne“, „v tejto otázke sme rozhodli kolektívne“, „PCP vždy jednomyseľne a súdržne hlasovala proti eutanázii“. – „Nemohli by poslanci hlasovať o takejto otázke slobodne? – „Máme slobodu to neurobiť.“ Keď raz nazvem PCP „ortodoxnou“, ihneď ma preruší: „Strana nie je ortodoxná. Naším základom je neustále sa vyvíjajúci marxizmus-leninizmus, ale my sme antidogmatickí leninisti. Samotný Lenin nebol dogmatický.“

Odovzdá mi programové papiere PCP, ktoré smerodajne vypracoval poslanec a právnik António Filipe. PCP varuje, že v krajinách s legálnou eutanáziou „počet asistovaných prípadov smrti stúpol ďaleko za prijímanú a predvídateľnú mieru“ – na „štyri percentá príčin smrti“ v Holandsku. „Nerozhoduje sa tu teda o individuálnom rozhodnutí každého jednotlivca o konci svojho života, ale o postoji štátu k poslednej fáze života svojich občanov.“

Pýtam sa funkcionára, či k postoju PCP prispel aj vysoký priemerný vek voličov PCP. Desí predstava štátom asistovanej smrti staručkých súdruhov? Zasmeje sa: „Túto myšlienku počujem prvýkrát!“ Áno, „máme veľa starších kádrov, ktoré sa so svojou bohatou skúsenosťou podieľajú na kolektívnom rozhodovacom procese.“ Nie, voličmi PCP táto téma vraj nehýbe.

Teraz už viem všetko dôležité aj to, že portugalskí súdruhovia sa zdravia Olá camarada. Nechcem však ešte odísť, chcem si ešte trocha vychutnať bezpečie v tomto živom skanzene lojálne promoskovského leninizmu. Kúpim si ťažký, veľkolepý jubilejný zväzok k 100. výročiu PCP a klasicky peknú brožúru s Leninovými esejami o Portugalsku. „Tá už nie je aktuálna,“ usmieva sa funkcionár. Nakoniec si ešte dám jednu kávu za ľudovú cenu 55 centov.

Všimol som si, že v dobre navštevovanej kaviarni sa nehovorí veľa. Možno kvôli tým všadeprítomným rúškam. Alebo si už kolektív vydiskutoval všetko.

Ako post scriptum doplňujeme k textu Martina Leidenfrosta výsledky nedeľných volieb:

Socialistická strana (PS) získala 41,68 percenta a stala sa jasným víťazom nedeľňajších predčasných parlamentných volieb, socialisti si po prvýkrát zabezpečili absolútnu väčšinu poslaneckých kresiel, budú mať najmenej 117 z 230 poslancov.

Najväčší opozičný subjekt, stredopravicová Sociálnodemokratická strana (PSD), získala 28 percent hlasov a zastupovať ju bude 71 poslancov.
Z menších strán si výrazne polepšila pravicová Chega (Stačí), volilo ju 7,15 percenta, bude mať 12 mandátov. Leninskú PCP, o ktorej je článok, volilo 4,4 percenta Portugalčanov, získali 6 mandátov, o rovnaký počet mandátov oproti voľbám v roku 2019 prišli. Do parlamentu sa dostalo 5 strán, viac nájdete tu.