Dzurech z ACN: Aj Európa už pozná prechod od neznášanlivosti až k fyzickým útokom na kresťanov

Vnímame istý historický trend, keď sa niektoré slobody dostávajú do popredia a iné do úzadia, tvrdí riaditeľ slovenskej pobočky ACN – Pomoc trpiacej cirkvi Miroslav Dzurech. V mene týchto nových hodnôt je následne popieraná sloboda vierovyznania, a to najmä voči kresťanom. „Sloboda náboženstva má mať rovnakú hodnotu ako iné slobody. Slobody sa nerozdeľujú na väčšie alebo menšie. Rozrušuje a znepokojuje nás, keď pozorujeme tento trend, keď sa na Západe presadzujú akési ,rebríčky hodnôt‘, ktorými sú kresťania stigmatizovaní,“ vraví v rozhovore pre Štandard.

Nadácia ACN je u nás známa najmä pravidelným zverejňovaním celosvetovej štúdie o prenasledovaní kresťanov na svete. Trochu menej sú ale známe vaše širšie aktivity. Čomu všetkému sa nadácia venuje?

Nadácia ACN je medzinárodná dobročinná cirkevná a pastoračná organizácia, ktorá pomáha najmä kresťanom, ktorí sú prenasledovaní alebo sú v núdzi. Pomáhame po celom svete, máme viac ako päťtisíc projektov pomoci ročne, ktoré sú konkrétne a adresné. Je to v 192 krajinách, čiže takmer v každej krajine sveta.

Report o stave náboženskej slobody je len zrnkom piesku v tej hore, ktorej sa venujeme, pretože našou hlavnou misiou je práve pomáhanie v týchto adresných projektoch. Veľmi ma teší, že sa nám darí aj na Slovensku dávať do popredia túto tému, aj skrze vydávanie reportu. Ale zároveň už tretí rok realizujeme takzvanú Červenú stredu, keď sa na celom Slovensku vždy tretiu novembrovú stredu nasvietia na červeno verejné budovy s cieľom poukázať na tento problém vo svete. Téma sa na pár dní dostane spoločensky do popredia. Nenasvecujú sa totiž len cirkevné objekty, ale napríklad aj Bratislavský hrad či Most SNP, zapájajú sa aj školy a univerzity. Je to krok, aby sa aj na Slovensku vedelo, že náboženská sloboda patrí medzi základné ľudské práva a že toto právo je porušované. V niektorých krajinách dokonca až v extrémnej podobe prenasledovania.

Je potrebné pomáhať kresťanom aj na súčasnom slobodnom Slovensku?

Je pravda, že ACN u nás pomáhala najmä v minulosti, ešte počas existencie minulého režimu, keď bola u nás cirkev prenasledovaná, pôsobila v podzemí a veľa zdrojov pomoci zo Západu šlo aj na Slovensko. Postupne po páde Železnej opony a nadobudnutí slobody sme sa pretransformovali z prijímateľskej krajiny na darcovskú. Núdza a prenasledovanie sa vyskytuje najčastejšie v iných častiach sveta.

Patrí Nadácia ACN priamo pod cirkev?

Nadácia bola založená v roku 1947 ako charitatívna organizácia, ktorá pôsobila spočiatku nezávisle. V roku 2011 sme od pápeža Benedikta XVI. dostali štatút pápežskej nadácie. Stále ale pôsobíme do istej miery nezávisle od cirkvi, hoci s ňou úzko spolupracujeme. Väčšina pracovníkov nadácie sú laici, hoci medzi nás patria aj kňazi, ale nie je ich veľa. Štruktúra ACN má svoju správnu radu, momentálne jej predsedá kardinál Mauro Piacenza, ale sú v nej aj laici.

Ako pomáha vaša slovenská pobočka ACN?

Náš úrad je takým vyslancom, ktorý sa snaží robiť osvetu a informovať Slovákov o stave prenasledovania kresťanov vo svete. Musíme vedieť, že sa to stále deje. Aj Slováci môžu pomôcť svojim bratom a sestrám v iných častiach sveta. Máme však niekoľko projektov aj u nás, dlhotrvajúce projekty podpory rehoľníkov a seminaristov.

Kde je momentálne prenasledovanie kresťanov najťažšie?

Blízky Východ, Čína a Severná Kórea. Posledné roky aj Mjanmarsko, po vojenskom puči môžeme hovoriť takmer o genocíde. To ale platí nielen pre kresťanstvo, ale aj pre iné náboženstvá, ktoré nevyhovujú aktuálnemu režimu. Problém prenasledovania je v celej Afrike, ale na tomto kontinente najmä v regióne Sahel, čo je geografický stred kontinentu. Evidujeme tam aktuálne veľký nárast prenasledovania, každým rokom to citeľne narastá. 

Je to v súvislosti s ISIS či Moslimským bratstvom?

Áno, hoci ISIS už oficiálne neexistuje. Na jeho miesto ale prichádzajú iné moslimské organizácie. Máme štúdiu, že práve v regióne Sahel za posledných päť rokov trojnásobne vzrástol počet teroristických skupín.

Ako prakticky vstupuje do tohto zápasu ACN?

Nadácia v rámci svojich národných útvarov, medzi ktoré patrí aj slovenský úrad, vyzýva na finančnú pomoc pre jednotlivé projekty v zahraničí. Vďaka štedrosti dobrodincov financujeme projekty pomoci Ázii, Blízkemu Východu, Afrike, ale aj Južnej a Strednej Amerike. Podoby projektov sú rôzne. Za minulý rok najviac finančnej pomoci šlo na rekonštrukčné projekty, čiže obnova alebo stavby budov, ktoré boli poškodené alebo zničené útokmi na kresťanské komunity. V Afrike staviame studne v najsuchších regiónoch, kde je veľká chudoba, napríklad v Burkine Faso. Pred tromi rokmi bol u nás hosťom pakistanský kňaz Emmanuel[1] „Mani“ Yousaf. Financujeme tam budovanie farských domov. Pakistan je obrovská krajina a pol percenta kresťanov je v nej veľmi roztrúsených. Kňazi musia cestovať za veriacimi na veľké vzdialenosti a my sme budovali práve domovy, aby mohli cestovať do odľahlých regiónov a tráviť tam čas.

Máme aj transportačné projekty, kde zabezpečujeme dopravné prostriedky od bicyklov až po člny pre rehoľníkov v odľahlých oblastiach, ako je Amazónia. Pomáhame v týchto krajinách aj kňazom a seminaristom prostredníctvom omšových milodarov, kedy ľudia v bohatších krajinách darujú milodar kňazom v zahraničí a tí odslúžia svätú omšu na ich úmysel. Máme aj pastoračné projekty, ako tlač materiálov či detských Biblií.

Kde máte dnes najväčší rekonštrukčný projekt?

Ide o obnovu Bejrútu v Libanone po fatálnom výbuchu.

V Pakistane sa však ACN angažovalo aj v prípade väznenej pakistanskej kresťansky Asie Bibi. Ako to prebiehalo?

Máme oddelenie, ktoré robí takzvanú advocacy, čo je vlastne politický lobing. Naši právnici sa v komunikácii s domácimi či európskymi politikmi snažili domôcť, aby bol jej prípad vôbec otvorený a aby bola súdená objektívne a nie vo vykonštruovanom procese. Pôsobili sme na rôznych politických činiteľov, aby sa veci dali do pohybu. 

Ktorý projekt vás najviac oslovil?

Najviac ma pozitívne prekvapila veľká odozva Slovákov pri pomoci počas katastrofy v Bejrúte. Akonáhle sa stal ten výbuch, za 24 hodín sme zorganizovali dodávku nevyhnutných potrieb na prežitie a zdravotníckych pomôcok. Slováci v tejto zbierke veľmi pomohli. Veľmi ma to povzbudilo pri mojej práci, že dokážeme aj u nás rýchlo pomôcť. 

Koľko Slováci vyzbierali?

Za prvé dva či tri týždne to bolo asi 180-tisíc eur. Išlo naozaj o „emergency aid“, teda akútnu a okamžitú pomoc. No projekty naďalej pokračujú, najmä rekonštrukcie. Nehovorím ale len o zničených kostoloch. Výbuch zničil aj jednu cirkevnú nemocnicu, ktorá patrí medzi najväčšie v celom regióne a bola natoľko poškodená, že takmer vôbec nemohla poskytovať zdravotnú pomoc, ktorú v Bejrúte poskytujú práve rehoľné sestry. V krajine to bol veľký problém, keďže ku katastrofe došlo práve počas koronapandémie. Zdravotná situácia sa tam prudko zhoršila, preto sme im poskytovali aj zdravotné pomôcky, testovacie sety či respiračné prístroje.   

Aké sú súčasné podoby a „trendy“ vo vývoji toho najťažšieho prenasledovania kresťanov vo svete?

Útoky na kresťanov a porušovanie náboženskej slobody za posledné roky vzrástlo, aj na intenzite a aj na množstve. Vyplýva to aj z najnovšej správy, štúdia zahŕňa posledné dva roky. Podoby prenasledovania majú tri úrovne. Prvá úroveň, ktorá je najbežnejšia a najmenej drastická, je neznášanlivosť. Je prítomná na celom svete a nie je vzdialená ani na Slovensku. Ide o verbálne prejavy nenávisti.

Druhý stupeň je diskriminácia, čiže systematické spoločenské znevýhodňovanie určitých náboženských skupín. V Indii a Pakistane sú kresťania vnímaní ako občania druhej kategórie. Sú obmedzovaní v príležitostiach k sociálnemu, pracovnému či kariérnemu životu.

A tretí stupeň?

To je už priamo fyzický útok voči náboženskej skupine, kde sú ľudia ohrození na živote a na zdraví. V Severnej Kórei oficiálne žiadni kresťania nie sú, keďže je to zákonom zakázané pod hrozbou smrti. Málo sa hovorí aj o Indii, kde vládne nacionálna strana, ktorá svoju legitimitu odvodzuje od postavenia hinduizmu ako štátneho náboženstva a príslušníci ostatných náboženstiev sú postavený do druhej kategórie, čo znamená, že napríklad kvalifikovaní ľudia nemôžu dostať prácu, ak sa hlásia k „nesprávnemu“ náboženstvu. Nie sú im poskytované pôžičky či hypotéky. A ak sú, tak za neprimerané úroky. Sú vylúčení spod nároku na sociálne dávky. Dôležitý je tiež rast teroristických skupín, ktoré sú aj na Západe veľmi efektívne v regrutovaní na sociálnych sieťach s cieľom vytvoriť nadnárodný celosvetový kalifát.

Na ktoré skupiny to dopadá najťažšie?

Najbezbrannejšou skupinou sú ženy a deti. Ide o zneužívanie, sexuálne otroctvo, únosy, nútené manželstvá či konverzie najmä na islam. Deje sa to najmä na Blízkom Východe, ale aj v Afrike. Často k tomu dochádza práve v moslimských krajinách, kde sú neplnoleté dievčatá unášané a vydávané za moslimských mužov. Stávajú sa z nich sexuálne otrokyne. Je veľmi náročné pomáhať im vrátiť sa k svojim rodinám, keďže v týchto krajinách má právo šaría nezriedka väčšiu faktickú silu ako miestne právo. Je preto veľmi ťažké docieliť oslobodenie týchto dievčat.

ACN ale má zopár príkladov, kde sa to podarilo.

Áno, napríklad Maira Šahbazová, pakistanská kresťanka, ktorá bola unesená ako malé dievča a násilne vydaná za moslima. Pod hrozbou smrti musela konvertovať na islam. Nedávno prebehol súdny proces a podarilo sa ju oslobodiť. No po oslobodení to nekončí, má to na nich významný dopad aj v následnom živote, kde integrácia do normálneho života prebieha ťažšie.

Mne osobne je Pakistan blízka krajina, aj vďaka stretnutiu s priamym svedkom, pátrom Emmanuelom. Máme tam projekty budovania komunitných centier, kde sa tieto dievčatá a ženy, ktoré sú často negramotné, učia čítať, písať a tiež pracovným návykom alebo im pomáhame nájsť prácu a postaviť sa na vlastné nohy.  

Problém s porušovaním náboženskej slobody sa však netýka len kresťanov. ACN je zameraná výlučne len na pomoc kresťanom?

Snažíme sa pomáhať najmä kresťanom, ktorí trpia alebo sú v núdzi, najčastejšie z dôvodu porušovania náboženskej slobody, preto je to aj našou témou. Náboženská sloboda ide často voči iným slobodám do ústrania, preto je základným kameňom našej práce.   

Často sa na to dnes už zabúda, ale náboženská sloboda patrila medzi kľúčové zakladateľské idey politického liberalizmu, ktorý sa zrodil práve z takzvaných náboženských vojen v 17. storočí. Práve dnes však vidíme – a spomína to posledná správa ACN –, že západné vlády posúvajú náboženskú slobodu na nižší stupeň prioritizácie ľudských práv, sú zatienené otázkami pohlavia, sexuality či rasy. Zdá sa, že niektoré aktuálne trendy na Západe a moderný posun v chápaní slobody a ľudských práv smerujú paradoxne k narušeniu slobody, ktorej chýba nevyhnutný balans. Aké to má praktické dôsledky z hľadiska vašej práce?

Je dôležité si uvedomiť, že sloboda náboženstva má mať rovnakú hodnotu ako iné slobody. Slobody sa nerozdeľujú na väčšie alebo menšie. Vnímame však istý historický trend, kedy sa niektoré slobody dostávajú do popredia a iné do úzadia. Musíme si však uvedomiť, že sloboda je sloboda. Rozrušuje a znepokojuje nás, keď pozorujeme tento trend, keď sa na Západe presadzujú akési „rebríčky hodnôt“, ktorými sú kresťania stigmatizovaní.

Mali by sme si však uvedomiť aj pravdivosť kresťanského presvedčenia, hodnotu a silu našej viery. Pápež František nabáda k spoločenskému dialógu a rešpektovaniu sa navzájom. Na Západe dochádza k tomu, čo pápež František nazval „zdvorilostným“ prenasledovaním. Určité kultúrne hodnoty sú potláčané inými hodnotami či kultúrnymi prvkami. Ohrozená je dnes v západných spoločnostiach najmä výhrada vo svedomí. V jednotlivých krajinách Západu pozorujeme, že zdravotníci a lekári, ktorí využívajú výhradu vo svedomí, sú stigmatizovaní za svoje presvedčenie, následne prichádzajú o prácu alebo sú rôznymi formami pracovne diskriminovaní. To je viditeľný jav, kde dochádza k porušovaniu náboženskej slobody na Západe.

A čo sa týka priamych útokov?

Útoky na náboženské symboly a cirkevné budovy sa v západných krajinách stupňujú. Vo Francúzsku bolo minulý rok viac ako desaťtisíc útokov na kostoly či náboženské symboly.

Pozoruhodné je, že takéto útoky často prichádzajú zo strany tých, ktorí sami seba považujú za bojovníkov za ľudské práva a ktorí práve cirkev považujú za nepriateľa svojho vznešeného zápasu. V Poľsku počas potratových demonštrácií došlo k vulgárnym aj fyzickým útokom na kostoly. Útoky na cirkev sa tak ospravedlňujú inklúziou. Ako na to reagovať?

Základným presvedčením nás kresťanov je nevyvolávať násilie a pozývať k mieru. Tomu by sme sa mali venovať, to je naša cesta, ktorú ustanovil aj Pán Ježiš. Samozrejme, nevyvolávať násilie neznamená, že sa nemáme brániť. Nesmieme podnikať agresívne útoky, ale musíme si stáť za svojím názorom.

Spomínali sme tri stupne prenasledovania. Nie je to však tak, že z prvej úrovne sa postupne prechádza do druhej?

Nie je to však nevyhnutné, často sa všetky tri úrovne vyskytujú v jednej krajine či regióne.

Sme v Európe stále ešte v prvom stupni, alebo už načierame aj do toho druhého?  

V Európe sa vyskytujú javy naznačujúce, že k nám prichádzajú aj intenzívnejšie podoby prenasledovania, teda už nielen na tej prvej úrovni neznášanlivosti. Násilné útoky na ľudí a budovy, ktoré už nie sú zriedkavé nielen vo Francúzsku, ale ani v Belgicku, Holandsku či dokonca Taliansku, už naznačujú, že nábožensky motivované útoky sú už aj v Európe. To je už dokonca tretí stupeň. Samozrejme, v Afrike či Ázii hovoríme o systematickom útlaku a odstránení kresťanského prvku zo spoločnosti zo strany autoritárskych režimov alebo teroristických skupín. To je, samozrejme, úplne iná úroveň.

U nás je prítomný jeden zvláštny kontrast. Kresťania vnímajú tento vážny posun, ale médiá hlavného prúdu tieto obavy zosmiešňujú, keďže tie majú, naopak, pocit, že kresťania sú u nás práveže akousi privilegovanou skupinou. Ako prelomiť takýto kontrast?

Čo môžeme urobiť my, je otvárať v spoločnosti dialóg a tému náboženskej znášanlivosti. Hovorím o edukácii o tom, čo je to náboženská sloboda, prečo má svoj význam a prečo je základným kameňom demokracie. Môžeme však aj vytvárať spoločenský tlak na volených zástupcov a štátnych predstaviteľov, ktorí majú povinnosť zabezpečovať jej dodržiavanie.

Z dejín vieme aj to, že najväčším semenom pre rast kresťanstva bola krv mučeníkov. Platí to ešte aj dnes?

Áno, platí to aj dnes. Boh obracia srdcia ľudí prostredníctvom viery. Každý by bol rád, ak by nemusel čeliť takejto skúške, ale svedectvá pevnej viery ľudí, ktorí sú pre ňu prenasledovaní a udržia si ju aj napriek hrozbám straty života či ohrozenia rodiny, slúžia ostatným ľuďom ako inšpirácia pre utvrdenie viery.

Román Henrika Sienkiewitza Quo Vadis opisujúci kruté prenasledovanie kresťanov v Ríme počas cisára Nera ponúka aj obrazy Rimanov, ktorí ako diváci boli doslova očarení schopnosťou kresťanov radostne znášať kruté utrpenie. Čitateľ už zároveň vie, že rímski cisári kresťanstvo nielenže nevyhubili, ale práve naopak, čím viac bolo prenasledované, tým väčšie postavenie získavalo a napokon sa stalo štátnym náboženstvom a základom nového Ríma. Dá sa táto historická paralela vidieť aj dnes? Napríklad tým, že v krajinách, kde kresťania trpia, si svojím trpezlivým znášaním údelu získavajú rešpekt a nezanikajú, ale naopak, nadobúdajú spoločenské postavenie?

Trend práve ukazuje presný opak, prenasledovanie kresťanov sa zhoršuje. Nezachytili sme, že by sa ich spoločenské postavenie zlepšovalo napríklad vďaka znášaniu svojho údelu. Kresťania sú prenasledovaní práve v krajinách, kde sú menšinou a kde je pre nich veľmi ťažké sa brániť. Ich svedectvá viery sú skôr osobnou inšpiráciou pre nás ostatných. Dozvedel som sa však o situáciách, kedy aj neveriacimi pohlo, keď videli silu veriacich počas prenasledovania. Sú ojedinelé prípady, kedy kresťania v niektorých krajinách pôsobia ako menšina medzi inými dominantnejšími náboženstvami, medzi ktorými prebieha konflikt, a práve kresťania tam pôsobia ako mediátor, ktorý im sprostredkúva vzájomnú diskusiu s cieľom upokojenia situácie a hľadania mieru.

V ktorých krajinách sa to deje?

Pakistan, Sýria, Irak či Libanon. Hoci sú tam nezriedka zanedbateľnou menšinou, často sú to práve oni, ktorí hľadajú pokojné mierové riešenie, ku ktorému pozývajú ostatných. 

Veľkou otázkou budúcnosti je Čína. Jej ohromný nástup do geopolitického priestoru je istý, otvorenou otázkou však je jej možný vnútorný vývoj. Odhaduje sa, že v tejto krajine je 80-miliónov kresťanov, čo je síce na pol druha miliardovú krajinu málo, ale čínsky totalitný režim kresťanov úplne správne identifikoval ako svoju hrozbu. Prinieslo to aj nové sofistikované metódy prenasledovania?

Moderná doba prináša aj moderné metódy prenasledovania a kontroly kresťanov. Málo sa o tom hovorí, ale Čína je veľkým priekopníkom v informatizácii, ktorú využíva aj na sledovanie kresťanov. V Číne sú ohromne sofistikované sledovacie systémy, ktoré majú zakomponované aj v prechodoch pre chodcov či v kamerových systémoch, takmer až umelá inteligencia v schopnosti rozoznávať konkrétne tváre v dave. Najmä ide o ľudí, ktorých režim označí ako hrozbu. Vedia presne označiť vaše kroky, kde ste boli, kam ste šli do kostola. Na základe tohto sociálneho bodovania môžu byť vylúčení zo zamestnania či ukrátení na sociálnych dávkach.

Riziko však vidíme aj v tom, že Čína začala tieto technológie predávať do zahraničia najmä autoritárskym režimom, ktoré ich tiež využívajú. Kontrola a sledovanie môže mať v týchto krajinách obrovské dopady na budúcnosť vrátane náboženskej slobody.

Môžu kresťania zohrať rolu takéhoto mediačného prvku v Číne alebo byť nádejou politickej zmeny v Číne?   

Čína je veľmi špecifický prípad, rozbehnutý obrovský kolos, najväčšia a najľudnatejšia krajina na svete. Vidíme to aj na snahách Vatikánu, ktorý sa snažil o zmierňovanie nátlaku v Číne. Kresťania majú všade dispozíciu byť inhibítorom pri hľadaní mieru a porozumenia.

Foto: Matúš Zajac

---