Niektorí agenti ŠtB sa zrejme vyhnú zníženiu dôchodku, od Mikulca aj Žilinku sa čaká viac

Pred dvoma týždňami sme informovali, že Ústav pamäti národa podal koncom roka na okresnú prokuratúru v Bratislave oznámenie o možnom spáchaní trestného činu. Ministerstvo vnútra skartovalo osobné dokumenty bývalých agentov ŠtB, ktoré mali byť už dávno odovzdané ÚPN na historické bádanie. Ide o falošnú solidaritu, ktorá nás máta aj tri desaťročia po roku 1989, ako tvrdia historici? Môže hrať v alibistickom správaní ministerstva vnútra rolu, že starší brat Romana Mikulca pracoval pre kontrarozviedku ŠtB?

Ústav požiadal bratislavskú okresnú prokuratúru o preverenie skartácie dokumentov na ministerstve vnútra ešte v posledný novembrový deň. ÚPN sa totiž krátko predtým počas stretnutí s predstaviteľmi ministerstva dozvedelo, že osobné spisy členov bezpečnostných zložiek minulého režimu vrátane príslušníkov ŠtB narodených v rokoch 1931 – 1937 boli nenávratne zničené.

ÚPN podalo oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu, keďže podľa zákona dané dokumenty mali prejsť do správy ústavu už pred osemnástimi rokmi. Podľa zákona o pamäti národa z roku 2002 mali byť tieto osobné kádrové spisy a osobné evidenčné karty príslušníkov ŠtB zverejnené a sprístupnené pre historické bádanie o povahe komunistického režimu.

Ústav v trestnom oznámení pripomína, že „dokumenty o činnosti bezpečnostných zložiek štátu vo vlastníctve ústavu sú nenahraditeľným svedectvom o historickom období, v ktorom vznikli, a preto sú dôležité pre uchovanie pamäti národa a sú jeho kultúrnym dedičstvom“. Pripomína tiež správu UNESCO, podľa ktorej majú osobné registre agentov represívnych režimov „špeciálnu dôležitosť“, pretože môžu mať „rozhodujúcu hodnotu pri stanovovaní zodpovednosti v období represie“.

Prípad je o to škandalóznejší, že sa jedná o prvý podobný prípad veľkého rozmeru odvtedy, ako bývalý šéf ŠtB a vtedajší námestník ministra vnútra Alojz Lorenc ešte v novembri a decembri 1989 prikázal skartovať citlivé dokumenty a zväzky ŠtB.

K ničomu takému by nedošlo, ak by ministerstvo vnútra dodržalo zákon. Spisy totiž podľa zákona z roku 2002 už takmer dvadsať rokov boli fakticky majetkom ÚPN.

Falošná solidarita

Skartácia sa podľa ÚPN mohla týkať tisícov osobných spisov príslušníkov bezpečnostných zložiek. „Z nich v zložkách ŠtB mohlo pôsobiť približne 800 príslušníkov,“ domnieva sa hovorca ÚPN Jerguš Sivoš.

Skartované osobné spisy príslušníkov ŠtB, teda tajnej politickej polície minulého represívneho režimu, svedčili o ich zaradení v štruktúre bezpečnostných zložiek, o ich osobnej motivácii pri práci pre totalitný režim, o akciách, na ktorých sa podieľali, ale aj o odmenách či disciplinárnych trestoch, ktoré mohli bádatelia zrekonštruovať a sprístupniť verejnosti. Preto sa mali spisy ŠtB podľa zákona z roku 2002 presunúť na ÚPN. Počas tretej vlády Smeru boli skartované bez toho, aby bol tento krok oznámený ústavu, ktorý mal byť podľa zákona už dlhé roky ich správcom.

Vyšetrovanie je len na začiatku. „Okresná prokuratúra oznámenie odovzdala odboru kriminálnej polície v Bratislave I na ďalšie konanie,“ tvrdí Jerguš Sivoš. „V súvislosti s vami uvedeným prípadom evidujeme na príslušnom útvare Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave I podané trestné oznámenie. Meritórne rozhodnuté o ňom však doposiaľ nebolo, nakoľko sa vykonávajú potrebné úkony v zmysle trestného poriadku,“ odpovedal hovorca Krajského riaditeľstva polície v Bratislave Michal Szeiff.

Čo sa to deje? Ako má tomuto nepochopiteľnému kroku čitateľ rozumieť? Jedno znepokojivé vysvetlenie sa ponúka.

Dodnes je medzi historikmi, ktorí skúmajú minulý represívny režim, cítiť dezilúziu z fenoménu typického pre postkomunistické krajiny – kontinuity falošnej solidarity, ale aj mentálneho myslenia. Ide o jav, keď príslušníci represívneho režimu v špecializovaných pozíciách, ako je sledovací útvar či tajná služba – útvary, kde sa nezaškolíte len tak ľahko a rýchlo –, plynulo prechádzajú do rovnakých pozícií v novom demokratickom štátnom zriadení a dochádza k „devalvácii“ ich zodpovednosti za službu pre totalitný režim proti jeho kritikom.

V nových štruktúrach tak majú ako skúsené a staršie autority silný vplyv, vedia v týchto inštitúciách vrátane policajných orgánov či ministerstva vnútra presadiť svoj kritický pohľad na moderné snahy o „vyrovnávanie sa s minulosťou“, ktorého súčasťou sú aj zákony limitujúce účasť príslušníkov ŠtB v kľúčových rezortných a policajných funkciách demokratického štátu.

Takáto mentálna zábrana k vyrovnávaniu sa s minulosťou je prirodzená krátko po páde minulého režimu, kým majú staré kádre ešte významný vplyv aj na mladších kolegov, ktorí už boli odchovaní v slobodných podmienkach.

No ak sú podobné mentálne vzorce prítomné aj 32 rokov po Novembri ’89, čosi tu nehrá.

Prečo odovzdávanie dokumentov meškalo

Ministerstvo vnútra zničenie dokumentov ospravedlňuje automatickou skartáciou dokumentov svojich bývalých zamestnancov 80 rokov od ich narodenia. Základná otázka teda znie, prečo dané osobné spisy dodnes neboli v správe ÚPN, ako to už dvadsať rokov prikazuje zákon. Ak by sa tak stalo, spisy by boli pred zničením uchránené.

Ako vysvetľuje historik a hovorca ÚPN Jerguš Sivoš, osobné spisy bývalých eštebákov sa po schválení zákona o ich prevode do správy ÚPN presúvali postupne, doteraz v siedmich etapách.

Pozoruhodné je, že vôľa dotknutých štátnych orgánov odovzdávať dokumenty ústavu, je priamo úmerná aktuálnej politickej garnitúre. Nie všetci sa na toto politicky presadené dieťa disidenta Jána Langoša pozerajú s dobrou vôľou. Mečiar chcel ÚPN zrušiť, Slota hovoril, že mu ústav zabil otca. Politická atmosféra ovplyvňovala aj historické bádanie a neskončila sa dodnes, keďže k skartácii dokumentov došlo práve za tretej vlády Smeru. Strana Smer je faktickým nástupcom komunistickej strany. Tá sa po páde režimu transformovala do SDĽ, ktorá následne so Smerom splynula.

Posledná etapa prevodu personálnych dokumentov príslušníkov ŠtB sa odohrala ešte v roku 2011, keď bol ministrom vnútra Daniel Lipšic. Vtedy sa podarilo pred zničením uchrániť osobné spisy príslušníkov ŠtB narodených do roku 1930. Lenže po páde Radičovej vlády, keď sa spravovania krajiny opäť ujal Smer, došlo k nezvratnej strate osobných spisov príslušníkov ŠtB ročníkov 1931 – 1937. O tom sa však až doteraz nevedelo. Historici ÚPN sa o tom dozvedeli až na rokovaniach s ministerstvom, ktorých zámerom bola práve snaha sprocesovať odovzdávanie dokumentov.

„O zničení osobných spisov sme sa dozvedeli na rokovaní so zástupcami ministerstva v októbri 2020,“ spomína Sivoš. „To, že by osobné spisy mohli byť skartované, sme nepredpokladali. Jednak z dôvodu, že ÚPN v minulosti spisy viackrát preberal do správy a viackrát o ich odovzdanie aj žiadal, a jednak z dôvodu, že ostatná skartácia sa uskutočnila v roku 1989.“

Postkomunizmus prítomný aj v súčasnej politike sa teda prejavuje aj v jasnom rozlíšení postojov politikov pri spolupráci s ÚPN, respektíve blokovaním alebo utlmovaním podpory jeho činnosti. Zlomový bod antikomunizmu bol citeľný už pri dvoch Dzurindových vládach. Počas prvej vlády, ktorej súčasťou boli aj Schusterova SOP či SDĽ, bola spolupráca značne horšia ako počas druhej vlády, keď sa prijali kľúčové zákony ohľadom sprístupnenia dokumentov z čias komunizmu verejnosti a možnosti ich historickej analýzy.

Súčasná vláda, ktorá nastúpila po voľbách v roku 2020, prijala uznesenia, ktoré majú cenné historické spisy ochrániť pred ďalšou svojvoľnou likvidáciou. Nová politická garnitúra priniesla nádej, že tentoraz spolupráca ÚPN so štátnymi úradmi bude schodnejšia. Poslankyňa Anna Andrejuvová presadila zákon o krátení dôchodkov bývalým príslušníkom ŠtB. Na jeho naplnenie je však potrebná aj jasná dokumentácia, identifikácia príslušníkov a ich služobného zaradenia. A práve to je rolou ÚPN, ktorý s ministerstvom vnútra inicioval aj ďalšie kolo preberania dokumentov. No práve na stretnutí, keď si mali dohodnúť priebeh tohto postupu, prišla studená sprcha v podobe informácie, že dokumenty, ktoré malo ministerstvo už pred rokmi odovzdať ústavu, sú zničené.

Dokumenty padli za obeť rutine

Pre historikov bola prekvapivou reakcia rezortu na aktuálny problém skartácie dokumentov, keď ministerstvo nezvratnú likvidáciu cenných historických dokumentov označuje za štandardný proces skartácie registratúrnych dokumentov.

Rezort neodpovedal na otázku, prečo došlo k ignorovaniu zákona a vyhýba sa tiež pomenovaniu, kto je za skartácie zodpovedný. „V súčasnosti prebieha vyšetrovanie k predmetným otázkam,“ odpovedala Štandardu Michaela Paulenová z tlačového odboru ministerstva vnútra, ktorá nám však potvrdila, že „orgány činné v trestnom konaní už komunikujú s príslušnými útvarmi ministerstva“.

Problém je však v tom, že podľa historikov ministerstvo vnútra na rozdiel od rezortu obrany či SIS, ktoré svoje dokumenty ústavu už odovzdali, respektíve odovzdávajú, neuznáva nadradenosť zákona o pamäti národa nad ochranou osobných údajov, o ktorú sa opierali práve úradníci ministerstva pri skartácii.

„So zástupcami ministerstva vedieme diskusiu nielen o ochrane osobných údajov, ale najmä o vzťahu zákona o archívoch a registratúrach a zákona o pamäti národa. Máme za to, že zákon, ktorým vznikol ÚPN je ‚lex specialis‘, a teda je nadradený práve pre potrebu spravovania a ochrany dokumentov, historického skúmania represívnych režimov a vyrovnávania sa s minulosťou,“ vysvetľuje Sivoš.

„Počas rokovaní tiež zaznievali argumenty, že osobné spisy príslušníkov ŠtB nepatria medzi dokumenty, ktoré má ÚPN spravovať. Zákon o pamäti národa pritom explicitne menuje aj kádrové, teda osobné spisy,“ vraví Sivoš.

„Ministerstvo svoje konanie obhajovalo tým, že osobné spisy na rozdiel od operatívnych zväzkov nie sú dôležité pre historický výskum. To ale nie je pravda. Osobné spisy sú dôležité aj pre historické bádanie. Sám mám skúsenosť s tým, že vďaka naštudovaniu stoviek osobných spisov som si vedel upresniť štruktúru bezpečnostných zložiek minulého režimu podľa toho, aké dátumy prevelenia pod rôzne útvary sa nachádzali práve v osobných spisoch,“ vysvetľuje Miklovič. „Je to dôležité pre pochopenie, ako útvary ŠtB fungovali a aké mali miesto v danom systéme.“

Ministerstvo: Chyba alebo úmysel? 

Ako sa dá vysvetliť, že ministerstvo blokuje odovzdávanie dokumentov ÚPN už takmer dvadsať rokov. Ide len o domnienky, ale prirodzené vysvetlenia sa hľadajú len ťažko.

„Ťažko povedať, či ide o úmysel, to by bola špekulácia,“ reaguje Miklovič na otázku, či v konaní ministerstva vidí úmyselnú snahu ochrániť konkrétnych ľudí. „Môže v tom byť viacero motívov, nedbanlivosť, rutinné konanie úradníkov, ktorí pravidelne skartujú dokumenty, alebo aj klasická vlastnosť archivára, ktorý svoje dokumenty nepustí niekomu inému.“

Motívom však môže byť aj práve falošná solidarita príslušníkov policajných zložiek, ktorá je podľa historikov skúmajúcich neprávosti minulého režimu živá aj po troch desaťročiach: „Hoci tí starší už v bezpečnostných zložkách dnes kvôli veku nepôsobia, svojou mentalitou ‚nakazili‘ aj tých nových. V bezpečnostných zložkách je preto falošná solidarita dodnes veľmi silná,“ domnieva sa Miklovič.

Príslušníkov ŠtB, ktorí vo svojich kariérach v službách vnútra pokračovali aj po roku 1989, boli stovky, ak nie tisíce. „A hoci ide dnes už o penzistov, aj po roku 2000 ich v aktívnej službe ešte mohli byť stovky.“

„Príslušníci ZNB pracovali aj v bezpečnostných zložkách po roku 1989, plynule prechádzali do nových útvarov,“ vysvetľuje Sivoš. To sa do istej miery zmenilo po roku 2002, keď sa zákonom znemožnilo príslušníkom pracovať v tajných službách alebo špecializovaných zložkách polície, ako sú NAKA či sledovacie útvary. Odtiaľ v roku 2003 muselo náhle odísť mnoho príslušníkov, čo sa stretlo aj s istým odporom vo vnútri týchto zložiek.

Skartované ročníky príslušníkov ZNB, teda policajných zložiek minulého režimu, mohli byť aktívne ešte aj v „monster období“ 50. rokov. Mohlo ísť aj o významných predstaviteľov štátu v neskoršom období.

Politická linka

Pozoruhodná je však komunikácia súčasného vedenia rezortu vnútra a zľahčovanie likvidácie zväzkov, ku ktorým došlo ešte počas predchádzajúcej vlády. Nadradenosť zákona z roku 2002 pri interpretácii nutnosti ochrany dokumentov, respektíve nutnosti ich likvidácie, totiž presadzuje vo vládnej koalícii najmä hnutie OĽaNO, ktoré pritom menovalo ministra vnútra Romana Mikulca.  

Práve z prostredia OĽaNO sa šíri presvedčenie, že za jedinú ochranu dokumentov pred likvidáciou považujú ich čo najskorší prenos z rúk ministerstva pod ÚPN. Podobne sa vyjadril aj poslanec hnutia Juraj Krúpa.

Matovičova vláda ešte v septembri 2020, respektíve na jeseň 2021 dvomi uzneseniami nariadila ministrom vnútra, obrany a spravodlivosti a riaditeľovi SIS zastaviť všetky vyraďovacie konania a skartácie dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek a do leta 2021 ich odovzdať ÚPN.

Roman Mikulec však požiadal premiéra Eduarda Hegera, aby sa prevod dokumentácie o ďalší rok posunul. „Počas plnenia úlohy uloženej v uznesení vlády rezort vnútra z dôvodu jej obsažnosti a postupného plnenia v rámci spolupráce s ÚPN po spoločných rokovaniach s ÚPN požiadal predsedu vlády SR o predĺženie termínu jej plnenia. Predseda vlády žiadosti ministra vnútra vyhovel,“ reaguje ministerstvo.

Ministerstvo pritom odovzdávanie materiálov naťahuje už takmer dvadsať rokov, pričom dnes už vieme, že každý ďalší deň, keď sú dokumenty v rukách rezortu, hrozí ich „rutinná“ likvidácia. Prečo potrebovalo ministerstvo dodatočný čas na odovzdanie dokumentácie, pričom aj ÚPN deklaruje, že ju bolo ochotné okamžite prevziať? „Splnenie úlohy v pôvodnom termíne bolo nereálne ako pre rezort vnútra a rovnako aj pre ÚPN,“ odpovedá tlačový odbor ministerstva.

Zdôvodňuje to tým, že personálne materiály príslušníkov bezpečnostných zložiek nie sú uložené samostatne a príslušníci dodnes nie sú kompletne identifikovaní. „Identifikácia prebieha až teraz počas plnenia úlohy,“ bráni sa rezort vnútra.

„Môžeme konštatovať, že ÚPN do dnešného dňa nepredložil rezortu vnútra kompletný zoznam identifikovaných príslušníkov bezpečnostných zložiek podľa zákona o pamäti národa na základe zapožičaných osobných evidenčných kariet. ÚPN disponuje iba čiastočným zoznamom zo svojej výskumnej činnosti. Navyše je potrebná ešte identifikácia zvyšku personálnych materiálov v stredisku personálnej registratúry rezortu vnútra.“

V každom prípade, v čase Mikulcovej požiadavky o predĺženie lehoty už boli príslušné dokumenty z ročníkov 1931 – 37, o ktoré malo ÚPN záujem v ďalšej etape prenosu zväzkov, zničené. Podľa stanoviska ministerstva pre Štandard Mikulec o tom nevedel.

Keďže v historických kruhoch panuje podozrenie, že práve falošná solidarita je kľúčovým interpretačných kľúčom zvláštneho konania ministerstva a dlhodobej blokácie dokumentov, rezort sme osobitne oslovili aj so žiadosťou o osobný postoj ministra Mikulca, ktorý kariérne pochádza z prostredia vojenskej rozviedky: „Minister vnútra rešpektuje právny rámec tohto problému a ustanovenia zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov. Ku skartácii personálnych dokumentov došlo v minulom období, za bývalého ministra vnútra,“ reagovala Paulenová. 

V roku 2002 bol schválený zákon, ktorý znemožňoval účasť príslušníkov bezpečnostných štruktúr minulého režimu v tajnej službe a v špecializovaných zložkách polície, ako je NAKA alebo sledovacie útvary. V roku 2003 preto muselo v týchto útvaroch skončiť veľa špecializovaných policajtov. Tento zákon sa osobne dotkol aj blízkeho okolia Romana Mikulca. Jeho starší brat Ján je v archívoch ÚPN vedený v hodnosti strážmajstra ako príslušník XII. správy ZNB, čo bola kontrarozviedka ŠtB. Hoci bol v tom čase ešte veľmi mladý a jeho pôsobenie v bezpečnostných zložkách počas minulého režimu trvalo len krátko, no potom, ako vstúpil do platnosti uvedený zákon, v roku 2003 opustil sledovací útvar polície.

Limitované skúmanie histórie

Robert Kaliňák, ktorý bol ministrom vnútra práve v čase, keď k likvidácii dokumentov došlo, sa pre Denník N vyjadril, že na skartáciách nevidí nič zvláštne: „Veď boli (spisy) 30 rokov k dispozícii,“ povedal.

Nie je to pravda. Bádatelia a historici, s ktorými Štandard hovoril, vyťahujú z rukáva množstvo osobných skúseností, ktoré pri dokumentoch, ktoré stále patria pod súdy, prokuratúru či vojenský archív, úrady poctivý a úplný výskum prakticky znemožňujú, spravidla s odvolaním sa na ochranu osobných údajov.

Sivoš aktuálne spracúva príbeh disidenta a umelca Tomáša Petřivého, ktorého komunisti rôznymi metódami nátlaku a šikany na prelome 70. a 80. rokov 20. storočia pripravili o sociálne zázemie. Petřivý napokon spáchal samovraždu. „Prístup k súdnym a prokurátorským spisom je aj po tak dlhom období obmedzený a závislý od povolenia súdov a prokuratúr, ktoré ich majú v registratúre. Zväčša sa súhlas obmedzí na rozhodnutia či rozsudky. To ale výrazne limituje skutočné historické bádanie.“

Práve v tom je podstata problému: takýto postoj robí z ÚPN iba historický ústav, ktorý nesúvisí so živou súčasnosťou. Ich bádanie má mať podľa jeho zakladateľskej idey aj rozmer vyrovnávania sa s minulosťou.

ÚPN má aj dôležitú bezpečnostnú funkciu poznať históriu totalitnej minulosti, aby personálna a mentálna kontinuita príslušníkov represívnych orgánov nemohli pôsobiť vo vplyvových zónach demokratického štátu.

Podobnú skúsenosť s obmedzeným prístupom k dokumentom z čias minulého režimu majú aj viacerí historici, ktorí nedávno pri príležitosti výročia Sviečkovej manifestácie hľadali spôsob, ako primäť prokuratúru k prevodu dokumentácie, ktorú má prokuratúra uloženú vo Vojenskom archíve – centrálnej registratúre v Trnave.

Požiadavku o prevod dokumentácie súvisiacej s represiou voči účastníkom demonštrácie pod ÚPN alebo Slovenský národný archív, ktorá smerovala na Generálnu prokuratúru SR, vzniesli historici a neskôr aj František Mikloško a Ján Čarnogurský. Prokuratúra im nevyhovela, odkazujúc na to, že žiaden zákon im to neprikazuje.

Vyšetrovanie „Sviečkovej“ sa totiž odohrávalo na dvoch úrovniach. Jedna komisia pracovala na pôde parlamentu a táto dokumentácia je pre bádateľov dnes prístupná. Druhé vyšetrovanie ale mala na starosti prokuratúra, ktorá dodnes znemožňuje plný prístup k nim. Platilo to za Dobroslava Trnku, Jaromíra Čižnára, ale aj dnes za Maroša Žilinku. 

Zástupcovia ÚPN Ondrej Krajňák a František Neupauer ešte v máji 2016 požiadali prokuratúru o odtajnenie spisu týkajúceho sa vyšetrovania pamätnej manifestácie. Hoci prokuratúra požiadavke vyhovela, dokumenty sprístupnila len v obmedzenej podobe, ktorá neumožňovala úplné historické skúmanie. Tak na to spomína aj historik Neupauer, ktorý bol vtedy skúmať dokumenty v trnavskom vojenskom archíve: „Mnoho dokumentov nám sprístupnili len s vyčiernenými údajmi. V archíve je k manifestácii uložených asi dvesto policajných fotografií, nám však umožnili vidieť len tri.“

Naďalej tak pokračuje praktické krytie príslušníkov bezpečnostných zložiek, ktoré sa schováva pod ochranu osobných údajov. Pritom napríklad česká legislatíva je omnoho ďalej, súdy jasne uznali, že možnosť bádania totalitných represívnych režimov má prednosť pred legislatívou o ochrane osobných údajov. K dokumentácii tak prokuratúra naďalej pristupuje tak, že nie sú pod špeciálnym režimom historického bádania, ale berú ich ako súčasné spisy OČTK, ktoré sú výrazne chránené anonymitou.

Formálne historikom síce umožňujú prístup k dokumentom, ale bádateľ potrebuje mať dokumentáciu k dispozícii celú, ako upozorňuje aj historik Ján Šimulčík, ktorý sa venuje skúmaniu represií minulého režimu: „Najmä historické dokumenty, ktoré súvisia s našimi pamätnými dňami, by mali byť ošetrené zákonom, aby boli k dispozícii k skúmaniu v národnom archíve,“ domnieva sa. „Ak nebudú takto ochránené, úradníci ich skôr či neskôr skartujú podľa rutinného skartačného plánu, pričom formálne neurobia nič zlé. Národ, ktorý si nestráži ani dokumentáciu k svojim pamätným dňom, ktoré definujú jeho historickú skúsenosť aj identitu, stojí za zamyslenie.“