Prečo sa Západ a Východ nikdy nestretne

Čo spája a rozdeľuje svet Západu a Východu, kedy bolo najbližšie k ich integrácii a prečo sa to nikdy nepodarilo.

Európa a Ázia nie sú rozdelené oceánom, ale v istom zmysle sú od seba vzdialenejšie, ako je od nich vzdialená Amerika. Má to svoje dôvody, kultúrne aj historické. Ázia, ktorá samú seba nepovažuje za jeden celok, je to opäť skôr naše uvažovanie o svete, bola pre Európu dlho najmä zdrojom hrozieb a vojenských vpádov, neskôr synonymom chudoby a divokosti. Dokonca aj ekonomické úspechy Japonska, „ázijských tigrov“ a napokon aj Číny nepotlačili tento prístup úplne, viac či menej pravidelne sa vracia.

Pre slovenského čitateľa je symbolom Východu Rusko, ešte donedávna to bola aj Ukrajina, čo by už dnes mnohí nepodpísali, ale vymedzovanie hraníc sa v tejto téme často mení a posúva. Pokúsim sa to trošku objasniť.

Európska pýcha

Myslím si, že hlavnou prekážkou toho, že sa Západ na Áziu stále pozerá cez prsty, je eurocentrizmus, pre ľudí mimo Európy sa za tým skrýva európska pýcha. Alebo ešte inak – civilizačný mainstream, ktorý hlása, že všetko, čo sa deje inde, sú iba odchýlky od jediného možného (správneho) vývoja. Jednu podobu má mať moderna, jednu legitímna forma vlády, jednu katalóg ľudských práv. Tento výklad má mnoho spoločného s osvietenstvom a jeho potomkami, aj keď samotný univerzalistický nárok je podstatne starší.

Spomeniem ale Karla Marxa, ktorému sa kedysi, pri analyzovaní historického vývoja ľudstva, nepodarilo umiestniť ázijské skúsenosti do štandardného modelu. Preto prišiel na špecifický „ázijský spôsob výroby“ (Asiatische Produktionsweise), a tým dal najavo, že v Ázii nie je všetko tak ako u – prepytujem – normálnych ľudí. Pred osvietenstvom sa Európa nedelila na východnú a západnú, ako to v skvelej knihe Inventing Eastern Europe ukázal Larry Wolff, skôr bola hranica latinsko-protestantská či latinsko-germánska. Aj to sa zmenilo.

Samozrejme, všetko vyvoláva reakciu, existuje vlastný ázicentrizmus, ktorého prívrženci preferujú svoju tradičnú civilizáciu a odmietajú ísť po stopách Západu, trošku zložitejšie je to v Rusku, ale aj tu a dokonca aj západníkom patrilo presvedčenie, že by sa Rusko malo vyhnúť západným omylom.

Dichotómia Západ – Východ je dnes veľmi rozšírená najmä v spoločenských vedách, je to kategória, s ktorou pracuje a ktorej rozumie každodenné vedomie väčšiny obyvateľstva. Etnické a kultúrne odlíšenia sú také veľké, že komplikujú nielen vzťahy medzi štátmi, ale aj medziľudské vzťahy.

Nie všetko je pritom rozdelené a rozdeľujúce. Mnohé jazyky používané národmi Eurázie majú spoločné korene, ktoré vznikli ešte v 4. tisícročí pred Kristom mimo Európy. Keď ide o jazyk, všetci sme Indoeurópania. Ale pozor, v genetickom zmysle to už neplatí, nie sme jedného pôvodu, hoci naše jazyky – áno. 

„Západ je západ a východ je východ, a nestretnú sa nikdy,“ (Oh, East is East, and West is West, and never the twain shall meet…) – napísal Rudyard Kipling, ktorý určite nebol žiadny marxista. Takmer každý pozná ten citát, ale málokto vie, že pochádza z balady, ktorá má významovo opačný zmysel a je venovaná univerzálnym hodnotám, spájajúcim ľudí bez ohľadu na ich pôvod.

300 Sparťanov

Protiklad medzi Áziou a Európou má dlhú históriu. Asi najznámejšou z jej starovekých epizód sú grécko-perzské vojny (5. storočie pred Kristom), najmä príbeh o 300 Sparťanoch a bitke pri Termopylách. Vieme o nich iba od Herodota a gréckych zdrojov. Azda neurazím klasických vzdelancov, keď poviem, že tak máme len jednostrannú predstavu, ako heroickí Gréci zvíťazili nad zákernými a oveľa početnejšími Peržanmi. Neskorší historici dali ich víťazstvám trochu zvláštny význam: zachránili vraj európsku civilizáciu od ázijského ohrozenia.

Otázok, ktoré to provokuje, je hneď niekoľko, počnúc tou, či takáto civilizácia už vtedy existovala.   

Dnešný čitateľ pritom potichu predpokladá niekoľko vecí, ktoré neplatia. Keby sme napríklad porovnávali stav Grécka a Perzie v tej dobe, prídeme na paradoxný záver, že „ázijská krajina“ bola oveľa rozvinutejšia ako európska. Perzia sa opierala o dedičstvo a bohatstvo dávnej Mezopotámie, adaptovala kultúrne výdobytky všetkých utvárajúcich sa národov tej doby na danom území, odlišovala sa aj v náboženskej tolerancii a ako vieme z archeológie, dosiahla vysokú remeselnú a umeleckú úroveň. Hoci pri Termopylách Gréci prehrali, ich celkové víťazstvo – obávam sa – skôr spomalilo stavbu civilizačných základov Európy a pravdepodobne zastavilo možnú integráciu Európy a Ázie.     

Takmer o sto rokov neskôr už Alexander Macedónsky zničil Perziu, podmanil si kraje Mezopotámie, kde zakladal svoje Alexandrie. Pre Peržanov bol ale útok Aristotelovho žiaka inváziou barbarov, podobne ako bol Atila barbarom pre staroveký Rím. Alexander síce rozniesol helenistickú povesť na východ, ale bez väčšieho úspechu. Menej sa vie, že sa pokúsil tiež implantovať do gréckej pôdy niektoré elementy východnej kultúry. Aj to neúspešne, nepodporili ho ani najbližší priatelia, niektorí autori myslia, že s tým súvisí jeho predčasná smrť.

Interakcie Európanov s Aziatmi tak dodnes pripomínajú jednosmernú ulicu: snažíme sa tam šíriť naše hodnoty a stereotypy a nič odtiaľ nepreberáme.

Integrujúca úloha kresťanstva 

Vo vzťahoch Východu a Západu existuje jedna pozoruhodná výnimka. Je ňou kresťanstvo. Vznik tohto náboženstva mal spočiatku integrujúci účinok, nové vyznanie vzniklo na východe a zahŕňalo tradície a elementy starovekých vier Malej Ázie a Mezopotámie. Jeho prvými nasledovníkmi sa stali spoločne galilejskí rybári, rímski vojaci aj judskí sedliaci. Kristovo náboženstvo spájalo ľudí nezávisle od ich sociálneho a národného pôvodu.

Pomerne dlho v tom nemalo kresťanstvo konkurenciu. Na svete, samozrejme, existovalo už predtým veľa náboženských presvedčení, ale boli lokálne a takmer nikto nestanovoval cieľ ich šírenia. Rimania, keď porazili nejakého suseda, sa nesnažili nahradiť miestnych bohov vlastnými, ale zahrnuli ich polyteisticky do svojho panteónu. Vojny za rozširovanie vlastnej viery prišli omnoho neskôr.

Ale je tu ešte jeden príklad. Vynikajúcu historickú misiu vykonala Východorímska ríša (Byzancia), v ktorej sa spojili antické tradície, kresťanské náboženstvo a ázijská kultúra. Tisíc rokov bola na hranici dvoch kontinentov nielen ochranným štítom voči agresii z východu, ale aj miestom hospodárskej a kultúrnej výmeny medzi Európou a Áziou. Konštantínopol mal byť mestom, ktoré spojí Východ a Západ, mal byť skutočným centrom sveta. A Byzancia s istým úspechom ukázala, že Západ a Východ môžu mať spoločné záujmy a môžu spolupracovať. Teda takmer.       

Vznik islamu začiatkom 7. storočia totiž kardinálne zmenil situáciu. Jeho stúpenci si totiž osvojili rovnaký ideál: tiež videli svoje náboženstvo ako celosvetové, s univerzálnym nárokom, svet bol rozdelený do dvoch častí – tam, kde islam je a kde nie je. Konflikt záujmov medzi kresťanmi a moslimami sa stal neodvratným.

Mali by sme si ale pamätať, že Byzancia nemala problémy len z východu. V 13. storočí ríšu olúpili európski križiaci. Asi sa im nezdala dostatočne kresťanská a európska. Križiakov navyše nahnevalo, že ríša proti nim použila armádu, v ktorej sa zúčastnili aj barbari – Polovci a Pečenehovia. Ešte ťažšie boli pre Byzanciu teologické spory so Západom, ktoré sa nepodarilo prekonať až do roku 1453.

Dôsledkom bolo, že v tomto roku bola Byzancia definitívne dobytá osmanskými Turkami. Zaujímavé je, že unikátny euroázijský projekt nezmizol hneď s ňou. Turecký sultán Mehmed II. Dobyvateľ po víťazstve nad Byzanciou neporušil kontinuitu, ale hlásil sa k tomu, že je dedičom titulu rímskeho cisára, podporil v istej miere miestnu cirkev, podnietil dokonca rozvoj gréckej kultúry spôsobom, ktorý ho neohrozoval. Obdobie jeho vlády je poznačené projektami, ktoré sa dnes zdajú ako bláznivé: vytvorenie svetového impéria, v ktorom sa islam a kresťanstvo zjednotia v jednom náboženstve a on bude stáť na jeho čele. Akoby idea spojenia Západu a Východu bola vtedy atraktívna aj pre moslimský svet. Pravda, v opačnom garde, Východ si mal podmaniť Západ.

Ako vieme, nebolo to úspešné. Naopak, konfrontácia medzi Európou a Áziou sa stala permanentnou a myšlienka ich jednoty sa stala menej než teoretickou. K vzťahu Turkov a Európy sa ešte vrátime, teraz si ale všimnime inú časť sveta, kde došlo k pokusu o spojenie západného a východného sveta.

Stredoveká Rus ako eurázijská symbióza    

Reč bude o Rusi a Rusku, začnem hneď paradoxom. Dokonca aj tam, kde malo vzájomné prenikanie kultúr významné miesto, sa ho pokúšali popierať alebo umlčať. V ruských učebniciach histórie poľahky nájdeme informáciu, že dcéry kniežaťa Jaroslava Múdreho (11. storočie) boli vydaté za kráľov Francúzska, Maďarska či Nórska. Ale nedočítame sa nič o početných dynastických manželstvách medzi ruskými a turkickými kniežacími rodinami. Ani o tom, že Kyjev, ktorý sa stal hlavným mestom prvého štátu predkov Rusov a Ukrajincov, bol založený Chazarmi.

Najbližší východní susedia stredovekého Ruska (turkické národy Chazari, Kypčakovia, Polovci, respektíve Kumáni či Pečenehovia) s ním boli tesne spojení kultúrne aj geneticky. Vzťahy sedavých Slovanov a kočovných obyvateľov „Divokého poľa“ boli v podobnej symbióze – navzájom sa využívali vo vlastných záujmoch aj sa navzájom prirodzene asimilovali.

Neskôr sa však stalo neslušné o tom hovoriť. Rusi preferujú byť považovaní radšej za Európanov. Ázijské korene a väzby nepotrebujú, lepšie povedané prekážajú im. Platilo to aj v sovietskych časoch. Keď v roku 1975 známy básnik a vysokopostavený funkcionár kazašského pôvodu Olžas Sulejmenov napísal knihu Аз и Я (ide o prvé a posledné písmená starej ruskej abecedy, ktoré sa čítajú spolu ako slovo „Ázia“), venovanú vplyvu turkických jazykov na ruštinu, privolal si tým veľké problémy. Kniha bola zakázaná a autor nadlho stratil možnosť vydávať svoje práce.

Historickú pravdu nahradila účelová verzia, podľa ktorej Rusi zachraňovali Európu pred ázijskými barbarmi. To je však iba mýtus. „Barbari“ boli totiž stále spojencami Rusov a bojovali na ruskom území najčastejšie na strane jedného z kniežat (obyčajne príbuzného, patriaceho k ich rodine) proti iným Rusom. Boli to len feudálne, nie civilizačné konflikty.

Boli to Chazari a Polovci, ktorí ako prví cítili na sebe nápor invázie Mongolov v 13. storočí, Mongoli ich vymietli z východných stepí. Rusi utrpeli ťažké straty, ale postupne si zvykli na nových susedov. Netrvalo to dlho a všetko bolo po starom: ruské kniežatá dostávali moc od Mongolov a využívali ju proti vlastným nepriateľom. Ruské kniežatstvá sa stali súčasťou Zlatej Hordy – ríše potomkov Čingischána, skrz-naskrz ázijského štátu. Symbióza s Aziatmi sa predĺžila na ďalších skoro 300 rokov.

Rusi sa presadili, po uvoľnení zo závislosti na Mongoloch, bolo to na konci 15. storočia, sa ruské povedomie snažilo čo najskôr zabudnúť na ponižujúce bývalé podmienky. Moskva sa vyhlásila za „Tretí Rím – a štvrtý už nebude“ (mimochodom, v 14. storočí to už povedali srbský cár Štefan Dušan aj bulharský cár Ivan Alexander, ktorí mali rodinné väzby s byzantskou dynastiou. V bulharskom prípade je novým Konštantínopolom Tarnovo, hlavné mesto súdobého bulharského štátu). Ázijská minulosť bola opäť popieraná a negovaná, skúsenosti získané s interakciou boli stratené.

Ani to však nebol koniec príbehu tejto myšlienky.

Eurázijské hnutie

V 20. storočí vzniklo ruské eurázijské hnutie, možno to niekoho prekvapí, ale najaktívnejšie bolo medzi emigrantmi mimo Ruska. Tí z nich, ktorí sa usadili na Západe, cítili sklamanie z podmienok, života a duchovnej atmosféry európskej spoločnosti. Pri hľadaní príčin prišli na to, že sa cítia viac Ázijcami ako Európanmi. Jeden zo zakladateľov hnutia – Nikolaj Trubeckoj – v roku 1925 uviedol, že Rusko je dedičom nie slovanskej Kyjevskej Rusi, ale Mongolskej ríše.

Eurázijstvo postupne prevládlo v ruských emigračných kruhoch aj v strednej Európe. Istý súčasník napísal: „V Československu a na Balkáne má eurázijstvo najrozsiahlejšiu podporu… V samotnej Prahe majú Eurázijci desiatky agitátorov – propagandistov, niekoľko stoviek podporovateľov a až 1 000 sympatizantov (z 3 000 emigrantov, ktorí sa zaoberajú politikou).“

Bohužiaľ, eurázijské hnutie sa rýchlo skompromitovalo, najmä kvôli prenikaniu sovietskych agentov a postupne vybledlo. Zase sa vrátilo už v našich časoch, ale v dnešnom Rusku nemá veľa podporovateľov. Navyše používajú staré názvy, ale obsah je už iný: sústredili sa na príklady ruskej výnimočnosti a špeciálnej historickej misie ruského národa, inak povedané nechcú uznať ani európske, ani ázijské korene.    

Rusku sa nepodarilo stať mostom medzi Západom a Východom, hoci malo na to dobré predpoklady. Dopadlo to presne opačne. V Rusku (aj čitateľom Štandardu) dobre známy bývalý vysokopostavený úradník a spisovateľ Vladislav Surkov považuje Rusko za európsko-ázijský hybrid, rovnako cudzí obidvom častiam sveta.

Nemali by sme zabudnúť dopovedať ešte jeden príbeh, ktorý sme už spomenuli, ktorý tiež usiloval o spojenie Východu so Západom vo vlastnej réžii a tiež vyvolal opačnú reakciu. Turci.

Turecká hrozba   

Od 15. až do 20. storočia boli Turci hlavnou vonkajšou hrozbou pre mnohé európske národy. Početné vojny, ktoré Turci viedli, nezlepšili postoj Európanov k Ázii, skôr naopak, a Európa definovala svoju európskosť v konflikte s Osmanskou ríšou (osobitne v bitkách pri Lepante a Viedni). Významným spôsobom sa to dotklo Uhorska vrátane slovenského územia. Nebolo to až tak dávno, akoby sa mohlo zdať mladším čitateľom. V roku 2018 Bulharsko oslávilo len 140. výročie oslobodenia krajiny z osmanského jarma v rusko-tureckej vojne (spolu s Rusmi tam bojovala aj rumunská armáda). Teraz to vyzerá ako úplne iná doba. Ale mám dokonca osobnú spomienku, spojenú s touto vojnou.

V 50. rokoch, keď som bol malý chlapec, sme s otcom stretli veľmi starého pána v mne neznámej uniforme. Na hrudi mal niekoľko krížov, ktoré boli v Sovietskom zväze neprijímaným symbolom. Otec mi vysvetlil, že sú to rády sv. Juraja (čo bolo jediné cárske ocenenie uznané aj v ZSSR), stretli sme teda veterána slávnych bojov na Šípke v rusko-tureckej vojne.

V južnej Európe, kde bola dominancia Turkov na rozdiel od Uhorska a strednej Európy dlhodobá, vznikli aj zjavné etnické a genetické dôsledky, ktoré neskôr nie všetci chceli uznať. Napríklad v Bulharsku v druhej polovici 20. storočia nútili úrady občanov tureckého pôvodu meniť mená na slovanské. Islam po Turkoch zapustil na Balkáne korene, dodnes si tam uchránil svoje miesto a ďalej sa rozširuje. Je to takmer jediný príklad úspešného prenosu ázijských tradícii do Európy.

Samotné Turecko od istého času začalo demonštrovať záujem politicky sa spojiť s Európou, ale nie je ochotné (alebo ak chcete, nie je na to pripravené) akceptovať európske hodnoty. Európania dlho verbálne podporovali túžby a ašpirácie Turkov, aby sa integrovali do európskeho spoločenstva, ale v posledných rokoch sa čoraz viac obávajú, že mentálne a kultúrne rozdiely budú príliš veľké. Tak sa v poslednej dobe EÚ a Turecko od seba viac vzďaľujú, než približujú.

Súvisí s tým aj to, že turecká hrozba ožíva. Vidíme agresívnu a nepredvídateľnú politiku Turecka v Stredomorí, na Kaukaze, v Malej Ázii. To predznamenáva vážne konflikty, ktoré ešte viac skomplikujú vzťahy medzi Európanmi a Ázijcami v budúcnosti.

Rusko ako Ázia

Od 15. storočia Rusko postupne rozširovalo svoje územie smerom na východ: Sibír, Ďaleký východ, Stredná Ázia. Obrovské ázijské teritóriá boli s použitím sily pripojené k Moskovskému kniežatstvu, neskoršie Ruskej ríši. Národy, ktoré tam bývali, čiastočne zmizli, čiastočne boli politicky integrované. Dostali základy ruskej a európskej kultúry, ale opačný vplyv je ťažko rozoznateľný.

Niečo veľmi podobné sa dialo aj v iných častiach sveta: dnes to voláme kolonializmus. V Ázii bolo najaktívnejšie Anglicko, ale Francúzsko, Holandsko a Portugalsko si tiež zabezpečili „kus koláča“. Existuje presvedčivý výklad, že Británia sa viac ako iné ríše starala o rozvoj podriadených teritórií a ich obyvateľstva. Ale aj v britských kolóniách bola westernizácia iba povrchným javom, k skutočnej kultúrnej výmene vôbec nedochádzalo. Keď konečne v 20. storočí tieto kolónie, neskôr aj ázijské „sovietske republiky“, dostali nezávislosť, až prekvapivo rýchlo sa vrátili k tradičnému spôsobu života (pravda s výnimkou elít, ktoré si zachovali dvojité štandardy).                                   

V priebehu času a najmä vplyvom osvietenstva sa postupne pre Európanov stala Áziou Ruska ríša. Malo to svoje opodstatnenie, Rusko fascinovalo Západ svojou obrovskou rozlohou od vtedajších hraníc Nemecka a Švédska až po Tichý oceán. India a Afganistan patrili Anglicku, Čína a Japonsko boli dlho boli pred svetom uzavreté a až do 20. storočia na ne nikto nepozeral ako na ekonomické a politicky vplyvné krajiny (Rusi aj Američania za to neskôr draho zaplatili: Rusi boli porazení Japoncami vo vojne v rokoch 1904 – 1905, Američania zažili o 36 rokov neskôr útok na Pearl Harbor).  

Po revolúcii v roku 1917 vznikla aj ideologická prekážka, ktorá len ďalej prehĺbila rozdiely medzi Európou a Áziou. Boľševici sa spočiatku snažili exportovať „svetovú revolúciu“ do viacerých štátov a tvrdili, že vystupujú v mene záujmov utláčaných koloniálnych národov. Sovietsky zväz sa stal úhlavným nepriateľom Západu. Síce z iných dôvodov, ako to predpokladal Tocqueville, ale predsa len vznikol bipolárny svet s dvomi veľmocami.

Konfrontácia sa oslabila iba počas druhej svetovej vojny, potom ako skončil pakt Molotov-Ribbentrop a Hitler napadol Sovietsky zväz. Stalin sa pripojil k antihitlerovskej koalícii, čo viedlo k víťazstvu vo vojne. Ale krátko po vojne, z dôvodov, ku ktorým došlo ešte cez vojnu a mali ideologické ciele, sa bipolarita opäť vrátila.

Druhé krátke nekonfrontačné obdobie sa podarilo až na konci existencie Sovietskeho zväzu, po vzniku Ruskej federácie, keď mali Rusi nádej na priblíženie sa k európskym národom.

Čím je migrácia bez asimilácie

Dnes je na obrovskom eurázijskom priestore najvplyvnejším faktorom migrácia smerom na Západ. Milióny ľudí, ktorí hľadajú lepší život a bezpečnosť sa už presťahovali do najviac prosperujúcich krajín Európy alebo sa o to snažia. Európska verejnosť je vnútorné polarizovaná a rozdelená na jednej strane túžbou pomôcť utečencom a na strane druhej vystrašená obavou z ekonomických, sociálnych a kultúrnych následkov masovej imigrácie. 

V Rusku je tiež vysoký počet migrantov z bývalých sovietskych republík Strednej Ázie, ale väčšina z nich neplánuje presťahovať sa, túži iba dostať akúkoľvek prácu, aby mohli živiť svoje rodiny, ktoré zanechali doma. Takmer všetky menej „prestížne“ alebo nekvalifikované pracovné miesta v stavebníctve, komunálnom sektore, obchode a iných odvetviach sú v Rusku obsadené migrantmi.

Znamená to, že sa začala eurázijská integrácia? Odpoveď je opäť, že skôr nie. Migranti bývajú všade spolu, koncentrovane, podľa vlastných zvykov, nesnažia sa stať súčasťou európskej spoločnosti, často nerešpektujú kultúru a tradície národov, na územie ktorých prišli.

Sú dva základné prístupy v migračnej politike. Prvým je americký melting pot, taviaca nádoba, kde sa všetci jednotlivci z rôznych národov a etník, ktorí žijú na určitom území, „roztavia“ do jedného celku. Tento proces možno nazvať amerikanizáciou, je založený na historických skúsenostiach Spojených štátov, kde sa celá spoločnosť od začiatku skladala z migrantov (tými prvými z nich boli tzv. pútnici). Základom tohto procesu je individuálne prispôsobenie sa.

Druhý, de facto európsky prístup je „multikulturalizmus“ – koexistencia viacerých odlišných kultúrnych skupín vedľa seba. Tiež to zodpovedá európskej historickej skúsenosti, kľúčovým prvkom sú kolektívne identity. Multikulturalizmus sa postupne menil, v ostatnej fáze získal ideologický obsah, kde sa menšinové kultúry využívajú na obmedzenie pôvodnej väčšinovej kultúry. Viacero európskych lídrov už verejne vyhlásilo, že ani to nefunguje a je možný iba jeden smer: asimilácia migrantov. Bohužiaľ, aj tu je ťažké nájsť úspechy.        

Možno by sa našiel optimista, ktorý by tvrdil, že ešte prešlo málo času, aby sme pocítili integračné trendy. Ale už je to skoro 60 rokov, čo sa v Nemecku usadili početní tureckí prisťahovalci (viac ako 4 milióny), a veľa sa nezmenilo. Cítia sa byť Turkami, nie Nemcami (skoro polovica s nich sú tureckí občania, každý druhý nikdy nekomunikuje s Nemcami, jeden zo štyroch nevie nemčinu a turecká vláda má na nich väčší vplyv ako nemecká). Čím to je?

Jednou z príčin je nepochybne náboženstvo. V dnešnej dobe sa hranica medzi svetom kresťanstva a islamu hýbala smerom dovnútra Európy (aj uprostred Ruska je mnoho moslimských enkláv). Vo svete sa presadili radikálne islamské skupiny, ktoré sú stále zamerané na džihád – svätú vojnu proti všetkým, ktorí vyznávajú inú vieru. Kým podobné idey majú vplyv, len ťažko si predstaviť konvergenciu národov a kultúr. Keď jednu zo základných požiadaviek pokojného spolužitia islamu a kresťanstva, požiadavku na reciprocitu a rešpekt náboženskej slobody, nastolil Benedikt XVI., jeho výzva sa stretla s uznaním intelektuálov, ale ignoranciou zo strany reálnych náboženských vodcov vo svete islamu.          

Pritom migrácia sama o sebe, a to aj masívna, nemusí byť apriórne zlá. V histórii ľudstva sa národy často presúvali z miesta na miesto, a preto sme takí, akí sme. Problémom je nedostatok asimilácie. Hovorí sa, že migrácia bez asimilácie je okupáciou. Súčasný model migrácie spôsobuje podráždenie u mnohých Európanov a vznik (nielen) politického odporu. Niektoré krajiny EÚ nenašli lepšie riešenie, ako postaviť ploty na svojich hraniciach. To znamená, že obranná línia medzi Európou a Áziou, dodnes neviditeľná a pohyblivá, získala fyzické stelesnenie.

Problém je nielen v náboženstve

Ani v medzinárodnom aspekte nevyzerá perspektíva eurázijskej integrácie jasne. Vstup Turecka do EÚ je v nedohľadne, pravdepodobne k nemu nikdy nedôjde. Irán ako dedič starovekého nepriateľa Európy – Perzie – by chcel hrať dôležitú rolu nielen na východe, kde sa cíti garantom šiítskeho islamu, ale správa sa konfrontačne na viaceré smery. Saudská Arábia, ktorá je strážcom rivalizujúcej podoby islamu, používa obrovské finančné možnosti na jeho šírenie, najmä v Európe. Afganistan, Irak a Pakistan sa utápajú v domácich problémoch. Momentálne to nie sú perspektívni partneri v integrácii.

Ale všetky ťažkosti spojené s moslimskými krajinami sú iba ľahkým cvičením v porovnaní s reálnymi ázijskými hráčmi. Čína, India, Japonsko a krajiny juhovýchodnej Ázie vytvárajú kritickú masu obyvateľstva na planéte a čoraz viac zvyšujú svoju úlohu vo svetovom hospodárstve. Môžeme predpokladať, že to budú oni, kto začne určovať osud Eurázie.

Pokiaľ ide o náboženské rozdiely, zdá sa, že v tomto prípade to bude skôr menším problémom: budhizmus, hinduizmus, taoizmus, konfucianizmus, šintoizmus a iné východné náboženské doktríny nie sú agresívne a sú schopné strpieť iné názory. Ale rozdiel v mentalite je oveľa hlbší v porovnaní s moslimským svetom. Európania nie vždy chápu smer myslenia a motívy konania obyvateľov ďalekých ázijských krajín.     

Ich obyvatelia zvyčajne nie sú agresívni, ich krajiny sa v minulosti častejšie bránili pred útokmi, akoby sami útočili na iných. Ale sú veľmi početní a je iba otázkou času, keď budú potrebovať rozšírenie „životného priestoru“, nech použijem zdiskreditovaný európsky termín, aj dostatok prírodných zdrojov.

Rusko to už cíti. Na Ďalekom ruskom východe existujú územia, kde nelegálne žijú tisícky Číňanov a Kórejcov, ktorí prechádzajú hranice, aby na cudzom území viedli poľnohospodársky život na neobývaných územiach. Čína postupne nahrádza Rusko v Kazachstane a v Strednej Ázii, jej vplyv je cítiť aj na Blízkom východe. Vlastne aj samotné Rusko, ktoré si pokazilo vzťahy so Západom, je nútené, aby sa otočilo k Číne a spoliehalo sa na solidaritu Pekingu.

Euráziu čakajú veľký zmeny, nové zväzy a konflikty aj nová rovnováha síl. Existujúci svetový poriadok nie je večný a v dlhodobom horizonte nezaručuje stabilitu. Tento obrovský kontinent ešte nie raz zmení svoju tvár.

Nemyslím si, že musí byť nevyhnutne európska. Ako sa hovorí, nevieme, či to bude Eurázia či Áziópa.