Čo spája a rozdeľuje svet Západu a Východu, kedy bolo najbližšie k ich integrácii a prečo sa to nikdy nepodarilo.

Európa a Ázia nie sú rozdelené oceánom, ale v istom zmysle sú od seba vzdialenejšie, ako je od nich vzdialená Amerika. Má to svoje dôvody, kultúrne aj historické. Ázia, ktorá samú seba nepovažuje za jeden celok, je to opäť skôr naše uvažovanie o svete, bola pre Európu dlho najmä zdrojom hrozieb a vojenských vpádov, neskôr synonymom chudoby a divokosti. Dokonca aj ekonomické úspechy Japonska, „ázijských tigrov“ a napokon aj Číny nepotlačili tento prístup úplne, viac či menej pravidelne sa vracia.

Pre slovenského čitateľa je symbolom Východu Rusko, ešte donedávna to bola aj Ukrajina, čo by už dnes mnohí nepodpísali, ale vymedzovanie hraníc sa v tejto téme často mení a posúva. Pokúsim sa to trošku objasniť.

Európska pýcha

Myslím si, že hlavnou prekážkou toho, že sa Západ na Áziu stále pozerá cez prsty, je eurocentrizmus, pre ľudí mimo Európy sa za tým skrýva európska pýcha. Alebo ešte inak – civilizačný mainstream, ktorý hlása, že všetko, čo sa deje inde, sú iba odchýlky od jediného možného (správneho) vývoja. Jednu podobu má mať moderna, jednu legitímna forma vlády, jednu katalóg ľudských práv. Tento výklad má mnoho spoločného s osvietenstvom a jeho potomkami, aj keď samotný univerzalistický nárok je podstatne starší.

Spomeniem ale Karla Marxa, ktorému sa kedysi, pri analyzovaní historického vývoja ľudstva, nepodarilo umiestniť ázijské skúsenosti do štandardného modelu. Preto prišiel na špecifický „ázijský spôsob výroby“ (Asiatische Produktionsweise), a tým dal najavo, že v Ázii nie je všetko tak ako u – prepytujem – normálnych ľudí. Pred osvietenstvom sa Európa nedelila na východnú a západnú, ako to v skvelej knihe Inventing Eastern Europe ukázal Larry Wolff, skôr bola hranica latinsko-protestantská či latinsko-germánska. Aj to sa zmenilo.

Marx s Engelsom a výtlačkom novín Neue Rheinische Zeitung. Obraz E. Capira (1895). Foto: wikimedia

Samozrejme, všetko vyvoláva reakciu, existuje vlastný ázicentrizmus, ktorého prívrženci preferujú svoju tradičnú civilizáciu a odmietajú ísť po stopách Západu, trošku zložitejšie je to v Rusku, ale aj tu a dokonca aj západníkom patrilo presvedčenie, že by sa Rusko malo vyhnúť západným omylom.

Dichotómia Západ – Východ je dnes veľmi rozšírená najmä v spoločenských vedách, je to kategória, s ktorou pracuje a ktorej rozumie každodenné vedomie väčšiny obyvateľstva. Etnické a kultúrne odlíšenia sú také veľké, že komplikujú nielen vzťahy medzi štátmi, ale aj medziľudské vzťahy.

Nie všetko je pritom rozdelené a rozdeľujúce. Mnohé jazyky používané národmi Eurázie majú spoločné korene, ktoré vznikli ešte v 4. tisícročí pred Kristom mimo Európy. Keď ide o jazyk, všetci sme Indoeurópania. Ale pozor, v genetickom zmysle to už neplatí, nie sme jedného pôvodu, hoci naše jazyky – áno. 

„Západ je západ a východ je východ, a nestretnú sa nikdy,“ (Oh, East is East, and West is West, and never the twain shall meet...) – napísal Rudyard Kipling, ktorý určite nebol žiadny marxista. Takmer každý pozná ten citát, ale málokto vie, že pochádza z balady, ktorá má významovo opačný zmysel a je venovaná univerzálnym hodnotám, spájajúcim ľudí bez ohľadu na ich pôvod.

Rudyard Kipling v roku 1895. Foto: wikimedia

300 Sparťanov

Protiklad medzi Áziou a Európou má dlhú históriu. Asi najznámejšou z jej starovekých epizód sú grécko-perzské vojny (5. storočie pred Kristom), najmä príbeh o 300 Sparťanoch a bitke pri Termopylách. Vieme o nich iba od Herodota a gréckych zdrojov. Azda neurazím klasických vzdelancov, keď poviem, že tak máme len jednostrannú predstavu, ako heroickí Gréci zvíťazili nad zákernými a oveľa početnejšími Peržanmi. Neskorší historici dali ich víťazstvám trochu zvláštny význam: zachránili vraj európsku civilizáciu od ázijského ohrozenia.

Otázok, ktoré to provokuje, je hneď niekoľko, počnúc tou, či takáto civilizácia už vtedy existovala.   

Dnešný čitateľ pritom potichu predpokladá niekoľko vecí, ktoré neplatia. Keby sme napríklad porovnávali stav Grécka a Perzie v tej dobe, prídeme na paradoxný záver, že „ázijská krajina“ bola oveľa rozvinutejšia ako európska. Perzia sa opierala o dedičstvo a bohatstvo dávnej Mezopotámie, adaptovala kultúrne výdobytky všetkých utvárajúcich sa národov tej doby na danom území, odlišovala sa aj v náboženskej tolerancii a ako vieme z archeológie, dosiahla vysokú remeselnú a umeleckú úroveň. Hoci pri Termopylách Gréci prehrali, ich celkové víťazstvo – obávam sa – skôr spomalilo stavbu civilizačných základov Európy a pravdepodobne zastavilo možnú integráciu Európy a Ázie.     

Takmer o sto rokov neskôr už Alexander Macedónsky zničil Perziu, podmanil si kraje Mezopotámie, kde zakladal svoje Alexandrie. Pre Peržanov bol ale útok Aristotelovho žiaka inváziou barbarov, podobne ako bol Atila barbarom pre staroveký Rím. Alexander síce rozniesol helenistickú povesť na východ, ale bez väčšieho úspechu. Menej sa vie, že sa pokúsil tiež implantovať do gréckej pôdy niektoré elementy východnej kultúry. Aj to neúspešne, nepodporili ho ani najbližší priatelia, niektorí autori myslia, že s tým súvisí jeho predčasná smrť.

Interakcie Európanov s Aziatmi tak dodnes pripomínajú jednosmernú ulicu: snažíme sa tam šíriť naše hodnoty a stereotypy a nič odtiaľ nepreberáme.

Integrujúca úloha kresťanstva 

Vo vzťahoch Východu a Západu existuje jedna pozoruhodná výnimka. Je ňou kresťanstvo. Vznik tohto náboženstva mal spočiatku integrujúci účinok, nové vyznanie vzniklo na východe a zahŕňalo tradície a elementy starovekých vier Malej Ázie a Mezopotámie. Jeho prvými nasledovníkmi sa stali spoločne galilejskí rybári, rímski vojaci aj judskí sedliaci. Kristovo náboženstvo spájalo ľudí nezávisle od ich sociálneho a národného pôvodu.

Pomerne dlho v tom nemalo kresťanstvo konkurenciu. Na svete, samozrejme, existovalo už predtým veľa náboženských presvedčení, ale boli lokálne a takmer nikto nestanovoval cieľ ich šírenia. Rimania, keď porazili nejakého suseda, sa nesnažili nahradiť miestnych bohov vlastnými, ale zahrnuli ich polyteisticky do svojho panteónu. Vojny za rozširovanie vlastnej viery prišli omnoho neskôr.

(viac…)

Najnovšie autorské články