7. februára, 05:54

Herečka Tereza Kmotorková: Moja cesta skĺbenia Boha a umeleckej slobody bola dlhá a plná výmoľov

Herečka Tereza Kmotorková: Moja cesta skĺbenia Boha a umeleckej slobody bola dlhá a plná výmoľovZ divadelného predstavenia Terezy Kmotorkovej. Foto: Libouša Bachratá
Nikola Hudáčková Študentka hudobných vied v Prahe na univerzite Karlovej.

Tereza Kmotorková (31) stretla živého Boha vo svojich štrnástich rokoch a našla prijatie v kresťanskom spoločenstve. Jedna vec jej však neschádzala z mysle: nedokáže skĺbiť Boha a to, čo miluje – umenie a slobodu. Rozhodla sa odísť z kresťanského prostredia a odovzdať sa svetu umenia. I keď spoznala mnoho nového, prázdnotu, ktorá sa zakorenila v jej vnútri, nedokázala naplniť ničím zo sveta, ktorý si zvolila. Boh ju však zavolal späť, držiac v rukách všetko, čo po celý čas hľadala. O svojej ceste porozprávala v rozhovore pre Štandard.

Vždy ste sa chceli stať herečkou?

Neviem presne. Ono sa to tak postupne vykryštalizovalo z toho, že ma rodičia viedli k tomu, že som hrala na klavír, spievala som, tancovala som a vedela som, že to milujem od malička. A keď som sa po gymnáziu rozhodovala ísť na vysokú školu, tak som vedela, že to viem. Že to sú veci, na ktoré mám talent a chcela by som to rozvíjať. Ale reálne až na vysokej škole som naozaj začala zisťovať, že to chcem robiť.

V akom prostredí ste vyrastali?

Moje detstvo bolo popretkávané, domnievam sa, aj krásnym zázemím kresťanského prostredia tým, že moji starí rodičia sú pre mňa veľkým vzorom vo viere. Hlavne môj dedo, vo vernosti, vo vytrvalosti, v každodenných krokoch a myslím si, že sme to mali na očiach celé svoje detstvo. A aj rodičia boli skvelí aj v starostlivosti, aj v tom, ako k nám pristupovali a ako z nás chceli mať ľudí, ktorí zmýšľajú kriticky, ale zároveň neodsudzujú, neposudzujú. Chodili sme každú nedeľu do kostola, ale osobný vzťah s Bohom sme nejakým spôsobom v detstve nikdy neriešili.

Kedy ste prvýkrát zažili takýto osobný vzťah s Bohom?

Keď som mala zhruba štrnásť rokov a bola som cez spoločenstvo na Sliači, ktoré sa len začalo formovať. Stretla som tam už lídra Jula Slováka a iných kľúčových ľudí v mojom živote, napríklad Jána Vereša. Bola som naozaj krpatá, mala som štrnásť rokov, ostatní už pre mňa boli veľkáči, šestnásť, sedemnásť rokov, už akože zrelí ľudia. A to, ako hovorili o Ježišovi a o Bohu, ma veľmi zasiahlo a chcela som to mať aj ja. Cítila som z nich život a postupom času som sa medzi nich dostala aj ja. Jeden taký moment na duchovnej obnove si pamätám, že som odovzdala svoj život Ježišovi a vtedy sa začal v mojom živote prevrat.

Tereza Kmotorková. Foto: Adam Lukáč

Pamätáte si na ten pocit, keď ste mu odovzdali svoj život? Čo sa vo vás dialo?

Pamätám si na na ten deň, kde som bola, aj to, ako som to urobila, ale nepamätám si na ten moment. Spomínam si skôr na moment, keď som prvýkrát, o dva dni neskôr, prosila Ducha Svätého, aby vstúpil do môjho života a to bol okamih, ktorý sa zapísal v mojom vnútri. Bol to pocit, ako keby všetko ostatné prestalo existovať a viete, že na tom veľkom svete ste len vy, maličký, a že vás obklopuje niečo, čo je nad vás a že sa predsa cítite výnimočný a dôležitý.

Potom ste chodili do spoločenstva. Ale ako to bolo v období, keď ste chodili na vysokú školu. Cítili ste tlak, mali ste pocit, že sa umelecké prostredie nedá skĺbiť s vierou?

Áno. Chodila som na strednú, neskôr na vysokú školu, pomedzi to som bola na stáži v Dánsku. Čo je dôležité, zažila som tam to, že som vyšla z kresťanskej bubliny, v ktorej som dlhé roky žila a slúžila. A zrazu tam boli ľudia, ktorí mali oveľa väčší prehľad, boli možno takí viac, teraz by sa to povedalo open-minded. Boli to ľudia, ktorí boli častokrát aj radostnejší, neriešili tak veci a zdalo sa mi to v niečom veľmi príťažlivé.

Na vysokej škole som to zažívala tiež. Mala som pocit, že ľudia zo sveta sú oveľa menej closed-minded, teda uzavretí, ako tí z vonku. A ja sama so svojím extrovertným charakterom som sa cítila, že nepatrím medzi kresťanov. Lebo to, čo chcem žiť v mojom povolaní, že chcem byť herečka a robiť s umením, vôbec nekorešponduje s tým, čo mi ponúkal kresťanský svet. Teraz s odstupom času viem, že to tak nebolo, ale mala som pocit, že sa jednoducho nedá skĺbiť Boh s umením. Vtedy som bola naozaj rozdvojená a nevedela som vlastne, ktorou cestou mám ísť. Tá cesta slobody a umenia sa mi zdala pre môj charakter oveľa prijateľnejšia.

Z divadelného predstavenia Terezy Kmotorkovej. Foto: Vanda Mesiariková

Pamätáte si, ako vaša rodina reagovala na to, že ste už pomaly odchádzali z toho sveta, z tej bubliny?

Nielen rodina, ale aj najbližší priatelia. Pamätám si na moment, keď som už pomaly odchádzala zo spoločenstva. Nebolo tonaraz, bolo to postupné odchádzanie. Spomínam si na moment, keď jedna moja priateľka prišla ku mne domov a ja som jej neotvorila, lebo som nemala chuť sa o tom rozprávať. Lebo som cítila také tlaky, také výčitky, že prečo idem. A ona mi len poslala kvety a teraz viem, že to bol len prejav toho, že “Tereza, nechoď preč, bude ťa to viac bolieť”. Ale vtedy som to tak necítila, vnímala som to tak, že si ma chcú udržať. S odstupom času však vidím, že tí ľudia za mnou stáli a modlili sa za mňa. Možno len nechceli, aby som padla do vecí, do ktorých som padla, a chceli ma pridržať blízko pri Božom srdci. Vtedy som to tak vôbec necítila, vnímala som to ako tlak, že nemôžem byť slobodná.

(viac…)

Ďalšie články

Táto stránka využíva súbory cookies. Súhlasíte s ich používaním? Bližšie informácie TU.