Keď technokrat riadi prírodu

Francúzsky prezident Emmanuel Macron nedávno natvrdo pomenoval, čo väčšina jeho náprotivkov v boji s covidom mlčky praktizuje. Vyhlásil, že s chuťou otrávi život nezaočkovaným. Hovoril s istotou technokrata, ktorý nepotrebuje diskutovať o svojej pravde a navyše si je istý podporou zaočkovanej väčšiny. Bez nej by mu hrozilo, že dopadne ako pred niekoľkými rokmi, keď s rovnakou aroganciou, vtedy motivovanou bojom proti klimatickým zmenám, presadil dane, ktoré vyvolali hnutie žltých viest.

Nejde iba o Macrona a nejde len o očkovanie. Technokratov všetkých krajín spája nadšenie z toho, ako budú riadiť globálnu klímu či vytvárať nové a nové rodové kategórie. Technokracia, v ktorej si klika expertov nárokuje vládu nad spoločnosťou, karikuje rozumnú myšlienku, aby politické rozhodnutia vychádzali z odbornej expertízy.

Čo je dobre a čo nie

Ak sa dnes stúpenci očkovania, riadenia klímy a rodovej inflácie sebaisto odvolávajú na vedecký pokrok, je namieste pripomenúť, že sebaistota expertov tiež stojí za obrovskými škodami. Je dobre, že dokážeme vyrábať energiu aj zo slnka a vetra a že máme technológie šetrnejšie k ľuďom aj k prírode. Pripomeňme si však expertov, ktorých objavom a odporúčaniam vďačíme za devastáciu prírody a otravu našich organizmov.

Je dobre, že vakcíny umožňujú zmierňovať priebeh covidu a percentu najzraniteľnejších aj zachrániť život. Pripomeňme však expertov, ktorí v USA vyvolali trvalú epidémiu závislosti, keď od konca deväťdesiatych rokov masívne predpisujú opiáty ako zázračné lieky.

Veda nám neponúka definitívnu pravdu

Neznamená to odmietnuť vedu a expertov. Skôr je potrebné si lepšie uvedomiť, že veda nám neponúka definitívnu pravdu, ale iba hypotézu, ktorá je síce podložená dátami, ale skôr či neskôr bude vyvrátená; tomu sa hovorí vedecký pokrok. Navyše k nej obvykle existujú alternatívy, ktoré tiež vychádzajú z dát, a pritom tvrdia niečo úplne iné.

To, že sa zástancom jednej hypotézy občas podarí potlačiť alternatívy a ovládnuť vlastný odbor aj verejný priestor, nie je triumfom vedy, ale jej zlyhaním. Nevychádza zo sily rozumu, ale z márnomyseľnosti, konformizmu a skorumpovanosti vedcov.

Bez týchto ľudských slabostí by technokracia síce nemohla vzniknúť, ale len s nimi si nevystačí. Do svojich drvivých klieští uzavrie spoločnosť, až keď sa spoja s byrokratickou plošnosťou, korporátnou nenažranosťou a aktivistickým zápalom. Takéto spojenie obráti aj ten najzáslužnejší vedecký poznatok proti spoločnosti. Sociálni inžinieri sú odkázaní na plošné opatrenia, pretože sa ľahko administrujú. Dosť tým škodia. Stavajú solárne panely aj tam, kde veľmi slnko nesvieti, veterné turbíny aj tam, kde veľmi nefúka, očkujú aj tých, ktorí to nepotrebujú.

So „zlom“ sa predsa nediskutuje

Zásahy sociálnych inžinierov vytvárajú nové trhové príležitosti – elektromobily, vakcíny. O zvyšok sa postarajú korporácie, najmä keď môžu zhrabnúť zisky, zatiaľ čo riziká a straty nesie niekto iný. Vládni aj mimovládni aktivisti všetko korunujú patričnými hodnotami. Presviedčajú seba aj ostatných, že vedú boj dobra, predstavovaného ich hypotézou, proti zlu, predstavovaného alternatívami i prostými pochybnosťami. Maskujú tým zložitosť vedeckej pravdy aj materiálne a osobné záujmy všetkých zúčastnených. Navyše si všetko pohodlne zjednodušujú, pretože so zlom sa predsa nediskutuje.

Technokratické vyčíňanie sa dnes najciteľnejšie prejavuje na deťoch a vo vzťahu k prírode. Širokospektrálna klimatická masáž uvrháva deti a dospievajúcich do depresií z klimatickej úzkosti. Majú byť očkovaní, aj keď riziko ťažkého covidu je u nich takmer nulové a dlhodobé riziká vakcín neznáme. A transgenderovou propagandou sú zneisťovaní vo svojom prirodzenom vývoji.

Čoho sú schopní technokrati

Technokratický človek si nárokuje voči prírode rolu, ktorá mu nepatrí. Snaží sa ju vylepšiť a nahradiť, ako by išlo o jeho výtvor. Chce riadiť klímu, pritom ani nerozkáže vetru a dažďu, ako sa kedysi hovorilo. S vynaložením nebývalých nákladov a represií chce skrotiť vírus, ktorý mu pritom približne každé tri mesiace ukazuje, aké domnelé sú pravdy, na ktorých stavia. Odmieta prirodzené rozlíšenie medzi mužom a ženou a pokúša sa ho nahradiť buď androgynnou uniformitou alebo naopak infláciou nezrozumiteľných pseudoidentít. Tieto pokusy sa končia bez výnimky zle.

Frustrovaní technokrati a dôverčivci, čo im sadli na lep, potom hľadajú obetné baránky. Klimatickí aktivisti mali Donalda Trumpa, transgenderisti pľujú po Joanne Rowlingovej, očkovanci sa rozhorčujú nad Novakom Djokovičom.

Mali by si skôr uvedomiť, že s prírodou sa síce môžeme stretávať a preťahovať, ale nemôžeme ju predefinovať. Udržiavať rozumný vzťah k prírode a chrániť spoločnosť pred nebezpečnými experimentmi je úlohou politiky. Nie je to jednoduché – demokratická politika je svojou povahou národná, zatiaľ čo technokratický moloch nadnárodný. Prinajmenšom by svojich predstaviteľov nemala regrutovať z jeho útrob a demokratickí politici by nemali naďalej odovzdávať rozhodovanie expertným klikám, aktivistom či korporáciám.

Text bol súčasne publikovaný aj v denníku Mladá fronta DNES. Vychádza so súhlasom autora, krátené.