Deň hanby vo Vilniuse. Pískali na politikov aj ocenených bojovníkov za slobodu. Niečo nie je v poriadku

271831269_527058785458802_8649318976821509120_n Foto: Gitanas Nausėda/FB

Stalo sa to po prvýkrát a pohoršuje to nielen politickú, ale aj cirkevnú elitu. Vo Vilniuse demonštranti narušili Národný spomienkový deň Obrancov slobody, nič podobné sa nikdy nestalo.

Pre Litvu je 13. január dôležitým dátumom. V noci z 12. na 13. januára 1991 sa vojská Sovietskeho zväzu snažili obsadiť všetky strategické budovy a centrály Litvy, televíziu, rádio, parlament a podobne. Bol to pokus zničiť v zárodkoch snahu Litvy o vymanenie sa spod nadvlády Sovietskeho zväzu – Litva bola prvou krajinou rozpadajúceho sa sovietskeho štátu, ktorá vyhlásila nezávislosť.

Litovci boli povzbudení vlnou slobody v bývalých sovietskych satelitoch, aj v nich sa prebudila rovnaká túžba po slobode a samostatnosti. Vtedajší prezident Sovietskeho zväzu Michail Gorbačov priletel do Litvy, aby túto situáciu osobne riešil. Uvedomil si, že osamostatnenie Litvy sa môže stať precedensom aj pre iné krajiny, preto sa snažil, aby Litva zotrvala v zväze sovietskych republík. Napriek tomu bola litovská nezávislosť vyhlásená 11. marca 1990.

Po necelom roku sa Sovieti pokúsili, teraz už násilne, ozbrojeným spôsobom, nanovo Litvu ovládnuť. Z 12. na 13. januára 1991 sa zhromaždilo približne 1 000 pokojných neozbrojených Litovcov a obkolesilo televíziu, aby ju bránili pred sovietskymi tankami. Sovieti následne 14 z nich zastrelili a 600 zranili. Cieľom bolo vyvolať ozbrojený konflikt, no Litva sa rozhodla nebojovať – aspoň nie zbraňami. Bola to posledná ozbrojená snaha Sovietov zastaviť rozpad komunistického impéria a udržať si hranice i podrobené národy. Litovskí vojaci sa do ozbrojeného konfliktu nepustili, vedomí si toho, k akej tragédii a stratám na životoch mohlo dôjsť.

Pre nás na Slovensku je možno ťažké uveriť, že by to tak mohlo byť. S Michailom Gorbačovom si väčšina z nás spája obraz usmiateho osvieteného politika, ktorý otvára cestu slobody krajinám Sovietskeho zväzu. Nebol to však objektívny obraz. V čase, keď došlo k tomuto krvavému konfliktu, sme sa my v Československu už vyše roka učili žiť v demokracii a zažívali sme vlnu prvých problémov v novom režime.

Dátum 13. január je jeden z najkľúčovejších pre Litvu. Táto krajina ho mala tento rok sláviť dôstojne už 31-krát. Tentoraz to však bolo úplne iné.

Prvýkrát sa stalo, že dôležitá spomienka na ľudí, ktorí zahynuli pri obrane nezávislosti Litvy, bola zneužitá protivládnymi skupinami na hlučné a nedôstojné vyjadrenie svojho rozhorčenia z vlády. Medzi organizátormi protestu bolo vidieť aj takých, ktorí využívajú rôzne témy na zviditeľnenie sa; pred časom chceli využiť prorodinnú tému na cestu do parlamentu, bolo medzi nimi aj viacero proruských aktivistov.

Na pódiu na Námestí nezávislosti vo Vilniuse boli počas spomienkovej slávnosti aj niektorí politici a predstavitelia cirkvi; prihovoril sa aj prezident Gitanas Nausėda. Je to deň, keď sa každý rok udeľuje Cena slobody ľuďom, ktorí sa pričinili o vybojovanie slobody v tejto krajine. Počas príhovoru premiérky Ingridy Šimonytėovej a predsedníčky parlamentu Viktorije Čmilytę-Nielsenovej protestujúca časť davu nepretržite hlasno skandovala, pískala a používala klaksóny. Pískanie bolo počuť aj počas prejavu rehoľnej sestry Bernadety Mališkaitėsovej, ktorá v ten deň dostala cenu za jej prácu na samizdate Kronika Katolíckej cirkvi.

Na pódiu stál aj arcibiskup Vilniusu Gintaras Grušas, súčasný predseda európskych biskupských konferencií. Vo svojej reakcii na udalosti pre spravodajský portál Bernardinail.lt povedal:

„Sloboda v sebe zahŕňa aj to, že ľudia majú právo vyjadriť svoje presvedčenie a svoj pohľad. Je však veľmi smutné, že toto právo bolo zneužité a že sa znevážila spomienka na tých, čo zahynuli. Z prejavu časti davu bolo cítiť neúctu k živým i k tým, ktorí dostali Cenu slobody práve za to, že bojovali za slobodu našej krajiny a aj ju vybojovali.“

Na spomienkovú slávnosť bol pozvaný aj emeritný kardinál Sigitas Tomkevičius, ktorý bol ako mladý jezuitský kňaz vyvezený komunistami na 10 rokov do gulagu na Sibíri. Ako disident založil samizdat Kronika Katolíckej cirkvi, ktorý roky pomáhal ľuďom v Litve nielen zachovať si vieru, ale aj túžbu po slobode a hrdosť na litovskú národnosť. Pre agentúru BNS povedal aj toto:

„Chápem, že ľudia môžu byť sklamaní niektorými parlamentnými alebo vládnymi rozhodnutiami. Avšak vyjadriť to takto počas Dňa Slobody Litvy… jednoducho nemám slov.”

Foto: Sigitas Tomkevičius/FB

Keď sa kardinála pýtali na jeho pocity počas spomienkovej slávnosti plnej pískania a hluku protestujúcich, povedal:

„Cítil som najmä veľkú hanbu. Protestujúci si užívali, že dokázali vypískať premiérku aj predsedníčku parlamentu, ale ja som sa veľmi hanbil, že neprestávali pískať ani vtedy, keď sa odovzdávala Cena slobody tým, ktorí si za vydobytú slobodu veľmi veľa vytrpeli. Priznám sa, že nič také ako na Námestí slobody som doteraz nezažil. Ani vtedy, keď som bol vypočúvaný KGB, ani vo väzení. Bolo to ťažké obdobie, ale bolo jasné, kto je kto. Bijú ťa a ty vieš, kto ťa bije a za čo. A to, čo som zažil 13. januára, ani nedokážem jasne zarámcovať. Zhromaždili sme sa, aby sme si uctili obete, ktoré zahynuli pri obrane našej slobody v roku 1991. Keď pískanie neprestávalo ani vtedy, keď si preberali Cenu slobody ľudia ako rehoľníčka sestra Bernardeta, ktorá riskovala svoju slobodu ako redaktorka samizdatu Kronika Katolíckej cirkvi, jednoducho mi zvieralo srdce. Opakoval som si v duchu: Pane, odpusť im a zmiluj sa! Vyjadriť svoje sklamanie majú ľudia vo vhodnom čase a na správnom mieste.”

Kardinál ďalej povedal:

„Treba robiť rozdiel medzi vonkajšou slobodou, ktorá je regulovaná zákonmi, a skutočnou vnútornou slobodu, ktorú človek nachádza, keď žije v pravde a láske. Iba takáto sloboda je skutočná. Je smutné, že počas posledných 30 rokov sme veľa o slobode hovorili, ale zdá sa, že sme vytvárali hlavne materiálne dobrá. Nie vždy poctivo, niekedy, žiaľ, širokými lakťami. Preto v ľuďoch postupne narastal hnev. Je čas zamyslieť sa ako ďalej. Nanovo sa musíme učiť na všetkých úrovniach vštepovať a kultivovať v sebe a v spoločnosti pravé hodnoty. Keď sa tak nestane, naša budúcnosť bude veľmi hmlistá a naša sloboda krehká.“

Foto: Gitanas Nausėda/FB

Chcem veriť, že sa organizátori protestov, ktorí nedôstojne narušili spomienkovú slávnosť, z tejto chyby poučia a že sa z nej poučíme všetci. Cirkev stále hovorila, hovorí a bude hovoriť o slobode, pretože Ježiš Kristus prišiel na túto zem, nie aby človeka zotročil, ale aby ho zachránil a vyslobodil z otroctiev. Nezabudnime, že za toto ohlasovanie bol Ježiš pribitý na kríž. Dnes, keď cirkev hlása evanjelium oslobodenia človeka, nie nevyhnutne sa dočká potlesku. Často práve naopak utŕži úder. To však nie je žiadna novinka.

Nie je nutné, aby sa cirkev bála, že sa tak vždy stane, avšak veriť, že všetci budú chcieť vypočuť jej posolstvo, je jednoducho nereálne. Cirkev si niektorí veľmi vážia, iní ju znevažujú. Jej úlohou je však ďalej ohlasovať evanjelium. To je tá najväčšia služba, ktorú môže poskytnúť ľudstvu.


Ďalšie články