Tibor Igor Zaujíma sa o filozofiu, posledné roky sa venuje aj psychopatii. Výskyt fenoménu považuje za jeden z argumentov proti kultu progresivizmu.

V slovenských internetových debatách sa prehnane často skloňuje slovo psychopat. Nepochybne k tomu okrem biednej politickej kultúry našich zákonodarcov prispieva neznalosť diskutérov. Z nesprávneho použitia termínu môžu plynúť vážne konzekvencie; z toho dôvodu by sa ním nemalo operovať ľahkomyseľne.

V texte sa pokúsim o priblíženie profilu psychopata, pričom budem ťažiť z názorov troch legendárnych psychiatrov. Následne sa podelím o skúsenosť, ktorá objasní, prečo spájam tak odlišné témy, ako je psychopatia a čuch, do jedného článku. Keďže pôjde do značnej miery o osobné svedectvo, text bude plný mojich subjektívnych pohľadov. Článok neašpiruje na odbornú exaktnosť. Neuplatním plurál skromnosti, preto dúfam, že frekventované využívanie slov ako ja alebo som nebude pripadať narcisticky. Upozorňujem, že som samouk, plne si vedomý úskalí, ktoré so sebou táto skutočnosť prináša.

Za rady a pripomienky úprimne ďakujem tým, ktorí ma v publikovaní textu podporili.

Kto sú psychopati?

Žltá tlač v honbe za senzáciami nazýva psychopatom takmer každého duševne narušeného delikventa. Pri serióznejších zdrojoch sa stretávame s kvalifikovanejšími výkladmi termínu. V prevažnej časti z nich býva citovaný azda najhorlivejší popularizátor fenoménu za posledné polstoročie Robert D. Hare (1934). Kanaďan sa preslávil knihou Bez svedomia: Znepokojivý svet psychopatov medzi nami (r. 1993). Neskôr bol spoluautorom ďalšieho bestselleru – Hady v oblekoch: Keď idú psychopati do práce (r. 2006). Knihy sú napísané ľahkým, páčivým jazykom; tak aby boli zrozumiteľné laickej verejnosti. Za najužitočnejší Hareov vedecký príspevok k psychiatrii je považovaný Psychopathy Checklist (dnes upravený PCL-R), na ktorom pracoval od 70. rokov. Tento dotazník bol zamýšľaný ako pomôcka na identifikáciu psychopatov školenými odborníkmi. Hare ho vyvinul na základe zážitkov z praxe a na báze výskumu svojho predchodcu, ktorý je v našich končinách nedocenený. Týmto predchodcom je americký psychiater Hervey M. Cleckley (1903 – 1984).

Prenesme sa ale ešte v rýchlosti späť do doby, keď sa v Európe rodila moderná psychiatria. Už francúzsky humanista Philippe Pinel (1745 – 1826) pozoroval ľudí zbavených výčitiek a konajúcich spoločensky neakceptovateľne, pritom však na nich nebadal prejavy bludného myslenia. Stav nazval „šialenstvom bez delíria“. Pinelov obľúbený žiak Jean-Étienne D. Esquirol (1772 – 1840) uprednostňoval výraz „racionálne šialenstvo“. Samotný termín psychopatia pochádza z nemeckého slova psychopathische, ktorého originálne použitie (r. 1888) je pripisované Juliusovi L. A. Kochovi (1841 – 1908). V nasledujúcich dekádach prebrali pomyselnú štafetu výskumu Kochovi krajania – velikán Emil W. G. M. Kraepelin (1856 – 1926), Karl Birnbaum (1878 – 1950) a obzvlášť Kurt Schneider (1887 – 1967). Ich zásadnou inováciou bolo, že psychopatov systematicky kategorizovali do podtypov. Celkovo bola nemecká psychiatrická škola naklonená domnienke, že je psychopatia vrodenou záležitosťou. Birnbaum v r. 1909 zaviedol výraz sociopatia, ktorým zdôrazňoval, že sociálne prostredie môže podmieňovať, či predisponovaný jedinec koná kriminálne alebo nie. Napriek obrovskému prínosu nemeckej tradície, pojem psychopatia stále zahŕňal príliš heterogénnu skupinu pacientov.

K postupnej zmene dochádzalo v 30. rokoch, keď sa v oblasti štúdia psychopatie začali presadzovať najmä anglofónni vedci. Výraz sociopatia sa uchytil v USA prostredníctvom tamojšieho priekopníka Georgea E. Partridgea (1870 – 1953), ktorý ním – okrem iného – chcel podčiarknuť fakt, že spoločným poznávacím znamením „esenciálnych sociopatov“ je chronické a univerzálne antisociálne správanie. Zároveň sa Partridge snažil o zúženie konceptu. Škót David K. Henderson (1884 – 1965) v r. 1938 organizoval sériu newyorských prednášok, z ktorých vzišla kniha Psychopatické stavy (r. 1939). Jeho myšlienky sa v mnohom zhodujú s predstavami mladšieho Cleckleyho. Ostáva záhadou, do akej miery Henderson Cleckleyho ovplyvnil.

V každom prípade, Cleckley vydal v r. 1941 prelomovú Masku príčetnosti, ktorú do konca života revidoval. Práve Cleckleyho kniha dostala problematiku do povedomia severoamerického mainstreamu. Čo je dôležitejšie, mala najväčšiu zásluhu na tom, ako bude pojem do budúcna špecifikovaný. Je to dané tým, že Cleckley ako prvý klasifikoval široký súbor symptómov, ktorými sa psychopat prejavuje. Urobil tak tiež preto, aby sa predišlo zámene s inými poruchami. Pestrá škála diagnóz vďaka tomu od konceptu odpadla. Tieto príznaky podľa Cleckleyho sú:

1. Povrchný šarm a dobrá „inteligencia“

2. Neprítomnosť bludov a iných znakov iracionálneho myslenia

3. Absencia „nervozity“ alebo psychoneurotických prejavov

4. Nespoľahlivosť

5. Lživosť a neúprimnosť

6. Nedostatok výčitiek alebo hanby

7. Neadekvátne motivované protispoločenské konanie

8. Slabý úsudok a neschopnosť učenia sa skúsenosťou

9. Patologická egocentrickosť a neschopnosť milovať

10. Všeobecná chudoba hlavných citových reakcií

11. Zvláštna strata náhľadu na seba (a svoje správanie)

12. Nedostatočné odozvy v medziľudských vzťahoch

13. Neprimerané a nevábne konanie pri požití alkoholu a niekedy aj bez neho

14. Úspešná samovražda málokedy spáchaná

15. Sexuálny život neosobný, triviálny a nedostatočne integrovaný

16. Zlyhávanie nasledovania akéhokoľvek životného plánu

Nebudem opisovať všetky príznaky, na to nie je dostatok priestoru. Uvediem iba Cleckleyho kľúčové tézy. O psychopatoch tvrdil, že nosia „masku príčetnosti“ preto, lebo navonok vyzerajú ako úplne normálni ľudia. Pri prvom stretnutí pôsobia veľmi pozitívnym dojmom. Nie je na nich nič divné ani odpudivé. Zdajú sa byť úprimnými, známky afektovania nie sú prítomné. Pravdepodobne majú nadpriemernú inteligenciu a budia dojem pevného duševného zdravia.

Je to len maska; navzdory priam očarujúcemu zjavu sa pod povrchom skrýva osoba, ktorá nie je schopná prežívať skutočne hlboké emócie a v spoločnosti si počína deštruktívne. Cleckley píše: „Nevníma elementárnu podstatu toho, čo by sme mohli nazvať osobnými hodnotami a je absolútne nespôsobilý také veci pochopiť. Nedokáže prejaviť ani čiastočný záujem o tragédie, radosti a ľudské snaženie tak, ako nám ich ponúka vážna literatúra či výtvarné umenie... Krása a škaredosť (okrem najpovrchnejšieho významu týchto slov), dobro, zlo, láska, hrôza a humor pre neho nemajú žiadny význam, vôbec ho nedojímajú. Okrem toho mu chýba schopnosť vnímať dojatie ostatných. Ako by bol napriek svojej inteligencii voči podobným aspektom ľudskej existencie farboslepý.“

To, že má psychopat emočný deficit, netreba chápať tak, že nepociťuje žiadne emócie. Ako uvádza Cleckley: „Zlosť, nevraživosť, rýchle a labilné záblesky náklonnosti, odporná zášť, plytké nálady sebaľútosti, detinské postoje márnivosti a absurdné, okázalé pózy rozhorčenia patria do emocionálnej škály psychopata... Ale zrelý, z celého srdca pociťovaný hnev, úprimné rozhorčenie, ťažký smútok, trvalá pýcha, hlboká radosť a skutočné zúfalstvo sú reakcie, ktoré sa v tejto škále nenachádzajú.“

Snáď najrozšírenejším mýtom, ktorý sa vznáša nad psychopatmi, je, že sú oslobodení od napätia a strachu. Aj Cleckleyho koncept niektorí takto dezinterpretovali. Nie je to pravda. Cleckley tvrdí, že psychopati pociťujú napätie a úzkosť, ale tie sú vyvolávané výlučne externými faktormi; nikdy nie interpersonálnymi príčinami (pocitmi viny, ľútosti alebo vnútornej neistoty). Túto vlastnosť psychopatov považoval – hoci nezáväzne – za rozhodujúcu pre ich základnú patológiu. Taktiež sú psychopati relatívne imúnni voči anticipačnej (nasmerovanej na budúcnosť) či sociálnej úzkosti (nasmerovanej k druhým ľuďom).

Cleckley chcel pojem psychopatie čo najviac zúžiť a konkretizovať, preto nepovažoval zaraďovanie psychopatov do podtypov za vhodné. Napriek tomu, vo svojej knihe určil dve kategórie psychopatov. Skrátene ich literatúra nazýva úplnými a neúplnými (čiastočnými). Úplným psychopatom sa obšírne venovať nebudem. Stručne, sú to ľudia, ktorí sa od mladého veku prejavujú agresívne. Keďže nedokážu odďaľovať uspokojovanie svojich chúťok, ustavične sa pohybujú za hranou zákona. Ak majú šťastie, skôr či neskôr skončia vo väzení; ak nie, počas kriminálnych dobrodružstiev stretnú sebe rovného a dopadne to pre nich tragicky.

Zaujímavejší sú psychopati neúplní. Cleckley bol zástancom toho, že sa psychopatia – podobne ako iné psychiatrické poruchy – môže vyskytovať v rôznych stupňoch závažnosti. Neúplnú psychopatiu považoval za jej miernejšiu formu. Takto postihnutí jedinci podľa Cleckleyho vedia odďaľovať svoje čisto sebecké ciele a zachovávať „masku príčetnosti“ oveľa dlhšie ako psychopati úplní: „Skutoční rozdiel medzi nimi a psychopatmi, ktorí sa neustále dostávajú do väzenia alebo psychiatrického ústavu, je ten, že ďaleko lepšie a dôslednejšie udržiavajú vonkajší dojem, že sú normálni... Je nutné mať na pamäti, že aj najťažší a doslova zmrzačený psychopat dokáže simulovať vonkajšie zdanie duševného zdravia, často aj v intelektuálne vysoko náročnom prostredí a na krátku dobu uspeje v obchodných alebo odborných činnostiach. Niekedy uspeje aj na veľmi dlhú dobu. Tvrdím však, že skutočná, ale zakrývaná patológia je u časti týchto pacientov... v hlbokom slova zmysle takisto závažná.“ Cleckley k tomu dodáva: „Hlavný rozdiel... [medzi úplnými a neúplnými psychopatmi – pozn. T. I.] spočíva možno v tom, či je maska alebo fasáda psychobiologického zdravia rozšírená na povrchný materiálny úspech. Domnievam sa, že táto fasáda nemusí byť nevyhnutne v súlade so stupňom, akým je osoba skutočne postihnutá základnou poruchou. Núka sa analógia: ak porovnáme katatonického schizofrenika s jeho očividnou psychózou s impozantne inteligentným paranoidným pacientom – ten je navonok oveľa normálnejší ako katatonický schizofrenik. Dokonca môže vyzerať uhladenejšie ako bežný človek. Napriek tomu je väčšia pravdepodobnosť, že sa katatonický schizofrenik uzdraví – aj navzdory svojmu vzhľadu je totiž často menej vážne narušený ako paranoik.“

Teda niektorí neúplní psychopati nemusia byť psychopatiou zákonite poznačení menej ako úplní; len voľajako dokážu svoju patológiu zvládať lepšie ako ich násilnejší „kolegovia“. V knihe Cleckley opísal konkrétne príklady neúplného psychopata, napríklad ako biznismena, vedca, lekára či dokonca psychiatra.

Ak sa Hervey Cleckley najviac zaslúžil o zúženie pojmu psychopat, naturalizovaný Američan Benjamin Karpman (1886 – 1962) bol prvým bádateľom, ktorý akcentoval veľký praktický význam rozlišovania medzi pravými (primárnymi) psychopatmi a psychopatmi zdanlivými (sekundárnymi). O tematike písal od začiatku 40. rokov až do svojej smrti. Karpmanove články sú na internete slabo dostupné. Nerád by som bol obviňovaný z vedomého plagiátorstva, preto dôrazne podčiarkujem, že v nasledujúcich odsekoch budem výdatne čerpať z vynikajúcej štúdie Huguesa F.  M . Hervého (r. 2003), ktorú čitateľom odporúčam.

Karpman nazval primárnych psychopatov idiopatickými (alebo tiež anetopatmi) a sekundárnych psychopatov symptomatickými. Idiopatickí sú jedinci, ktorých hlavným duševným problémom (nehľadiac na komorbiditu) je psychopatia. Akokoľvek dlho výskumník hľadá, neexistuje iné vysvetlenie ich patológie. Socializácia v priebehu detstva a dospievania (bez ohľadu na to, či je primeraná alebo nie) má iba veľmi malý vplyv na poruchu, okrem jej vonkajšej manifestácie. Ich morálna nezrelosť je teda skôr dôsledkom úplnej absencie určitého vývoja v emocionálnej oblasti, ako nejaký druh jeho narušenia. Od útleho veku sa snažia bezcitne uspokojovať svoje potreby; pričom ich správanie nie je brzdené komplexnými sociálnymi emóciami (napr. empatiou, vinou). Nemajúc svedomie, takmer bez zábran konajú na báze primitívnych inštinktov, nehľadiac na to, aké následky to má pre ich okolie.

Podľa Karpmana, zatiaľ čo ich činy vyzerajú impulzívne, v skutočnosti to tak nie je. Neprítomnosť sociálnych emócií im poskytuje prístup k širokému rozpätiu alternatív (od zdanlivo prosociálnych až po surové), z ktorých si môžu vyberať pri uspokojovaní svojich potrieb. Keďže sa príliš nestarajú o budúcnosť, často si vyberajú práve sadistickú alternatívu, čo človeku s bežnou anticipačnou úzkosťou pripadá unáhlené alebo iracionálne. Keď si však už psychopat zvolí cestu, afektívna a sociálna slepota mu umožňuje rýchlo uskutočniť svoj plán bez obáv z ublíženia iným ľuďom. Konečným rezultátom je, že psychopat pôsobí na pozorovateľa impulzívne, hoci jeho plán vznikol pokojným a metodickým – teda psychopatickým a nie impulzívnym spôsobom.

Sekundárni (symptomatickí) psychopati síce majú psychopatickú fasádu, ale ich hlavná patológia je lepšie vysvetliteľná iným syndrómom (neurózou, psychózou a pod.). V dôsledku ich základnej patológie zažívajú vnútorné konflikty (úzkosť, nutkanie atď.), ktoré vedú k nepriateľským pocitom voči okoliu. Pod vplyvom raných socializačných procesov (duševné traumy, zanedbávanie či naopak rozmaznávanie) sa títo jedinci naučili vyjadrovať svoju hlavnú patológiu bezcitnosťou, nezodpovednosťou či agresivitou; to znamená - navonok psychopatickým štýlom. Podobne ako idiopatický psychopat je symptomatický emocionálne nezrelý, ale z iného dôvodu – vďaka narušeniu určitého vývoja a nie kvôli jeho úplnej absencii. Na rozdiel od primárneho, sekundárny psychopat svedomie má, ale veľmi deformované. Keďže idiopatickí psychopati sú „tvrdí až do špiku kostí“, no symptomatickí sú „tvrdí zvonku a mäkkí zvnútra“, Karpman navrhoval, aby poslední neboli nazývaní psychopatmi, ale klasifikovaní podľa ich fundamentálnej patológie, ktorá predchádza ich psychopatickému počínaniu. To má nesmiernu klinickú dôležitosť – nakoľko ich hlavná patológia nie je anetopatia, sekundárni psychopati sú liečiteľní prostredníctvom terapie. Možno tak pomôcť k ich náprave, prispieť k ich zaradeniu do spoločnosti a odľahčiť ľuďom, ktorým znepríjemňujú životy.

Vráťme sa ešte k primárnym psychopatom. Tí – na rozdiel od sekundárnych – nie sú výrazne ovplyvniteľní psychoterapiou. Ako už bolo napísané, neprežívajú hlboko zakorenené komplexné sociálne emócie (orientované na budúcnosť, na druhých ľudí, na vyššie hodnoty), ktoré nám ostatným slúžia aj ako moderátori správania sa voči okoliu. Výsledkom je, že anetopat prežíva iba prchavé, ale intenzívne jednoduché emócie, akými sú napätie, strach, frustrácia, radosť či nadšenie. Tieto emócie sú úzko späté s momentálnou situáciou psychopata, preto ľahko oscilujú medzi potešením a nespokojnosťou – v závislosti od zmien v jeho prostredí. Pozitívne emócie sú vyvolávané primitívnymi potrebami (žiadostivosť – túžba po moci, po sexe; chamtivosť atď.) a ich plnením; negatívne pramenia z neschopnosti tieto potreby naplniť. Vzhľadom na to, že anetopatov interný stav si vyžaduje čo najrýchlejšie uspokojenie a nedokáže efektívne zvládať napätie, ktoré so sebou odďaľovanie uspokojenia prináša, začne proti prekážkam spoločensky neadekvátne konať.

Karpman ďalej anetopatov rozdelil na agresívne-dravých a pasívne-parazitických. Agresívne-draví ukájajú svoje chúťky nevyberavými prostriedkami, často brutálnymi. Žijú takmer výlučne v prítomnosti, no ak si to žiada nie príliš vzdialený cieľ, môžu na krátky čas konať prosociálne. Celý ich život je však charakteristický aktívnym predátorským konaním, sprevádzaným fyzicky manifestovanou agresivitou a všestrannou kriminalitou.

Pasívne-parazitickí anetopati dosahujú ciele manipulovaním obetí. Nie sú aktívne draví, ale príživnícki. Rovnako ako parazity v zvieracej ríši sa „prisajú“ na tých, od ktorých očakávajú výhody a uspokojujú svoje potreby. Keďže nie sú brzdení sociálnymi emóciami, nevedia, kedy majú „spomaliť“ (na rozdiel od väčšiny parazitov), a preto sú schopní hostiteľov úplne „vycicať“ (finančne, emocionálne). V okamihu, keď prestanú mať z vyčerpaného hostiteľa úžitok, alebo v okolí nájdu lepšiu alternatívu, bez výčitiek sa presunú k ďalšiemu človeku. Ak nemajú k dispozícii žiadneho hostiteľa, môžu sa dočasne uchýliť k predátorskému konaniu. Na rozdiel od agresívne-dravých anetopatov, je ich telesná agresivita minimálna. Častejšie používajú hrozby ako fyzické násilie samotné. Vo všeobecnosti, ak dobrovoľne dostanú čo chcú, navonok pôsobia až submisívne.

Mohli sme si všimnúť, že Karpmanov agresívne-dravý anetopat nápadne pripomína úplného psychopata podľa Cleckleyho. Naopak, prevažne nenásilný pasívne-parazitický anetopat sa viac ponáša na neúplného psychopata. 

Cleckley sa staval veľmi opatrne k stanoveniu príčin psychopatie. Keď však uvažoval nad tým, koľko takýchto pacientov pochádza z prominentných a úspešných rodín, podotkol, že je možné, aby porucha bola vrodenou – dôsledkom agenézy neznámej etiológie. Istý si ale nebol. Ako bolo načrtnuté vyššie, Karpman bol rozhodnejším zástancom biologického pôvodu jadra psychopatie. Mladší kolega Hare s ním v podstate súhlasí (pričom nepodceňuje vplyv socializačných faktorov): „...ich základná biologická výbava – hrubý materiál, ktorý prostredie, spoločnosť a skúsenosti ďalej formujú do podoby jedinečnej osobnosti – im neposkytuje dostatočnú bázu pre socializáciu a vytvorenie svedomia. Dá sa tu použiť jednoduché prirovnanie: pri výrobe keramiky síce zohráva dôležitú úlohu hrnčiar (výchova), ale výsledok závisí aj na hline (príroda).“

(viac…)

Najnovšie autorské články