Mali sme podnebie, keď na Islande dorábali obilie a Európu v lete zasypával sneh

Zmena podnebia nebola v histórii ľudstva ničím výnimočným. Príčiny boli mimo dosahu ľudí. Nemali by sme na to zabúdať v časoch, keď všetko zvaľujeme na ľudskú činnosť.

Klimatická zmena spojená s ľudskou činnosťou je dnes jednou z hlavných tém, ktorou sa zoberáme na našom kontinente. V minulosti podnebie nemenej kývalo s civilizáciami, i keď zmeny vyvolávala vyššia moc. Človek nemal také nástroje, aby dokázal vyvolávať dlhodobé zmeny. Musel sa vyrovnávať s tými, čo mu prinášala príroda.

Obilie na Islande, víno v Anglicku

Dnes sa trasieme pred nárastom teplôt, v hlbšej minulosti ich ľudia vítali. Zhruba medzi rokmi 900 až 1300 boli na severnej pologuli také priaznivé podmienky, že sa vyskytovali javy, ktoré si aj dnes vieme ťažko predstaviť.

Keď na prelome prvého a druhého tisícročia objavili Vikingovia Island a Grónsko, začali tu pestovať obilie. Ešte viac sa mu darilo v Škandinávii, z Nórska ho dokonca vyvážali do ďalších oblastí. V tomto období sa pestoval vinič na severe Nemecka, v Litve či Anglicku. Alpské ľadovce boli menšie, ako sú dnes.   

Takéto priaznivé podnebie spojené s úrodnými pôdami prialo podľa klimatológa Pavla Šťastného poľnohospodárstvu. Rozvíjali sa remeslá, architektúra, písomníctvo, umenie. To zasa prispievalo ku konsolidovaniu nových štátov v Európe.

Čo sa týka územia dnešného Slovenska, teplota bola v týchto žičlivých rokoch rovnaká alebo o niečo vyššia ako v 20. storočí, teda v časoch po priemyselnej revolúcii.

Malá doba ľadová

Už v 13. storočí a v nasledujúcich desaťročiach sa situácia začína postupne meniť. Prichádza malá doba ľadová. Tak sa zvykne označovať nasledujúcich zhruba 500 rokov. Európu síce nepokryl ľad, ako to bolo počas poslednej, skutočnej doby ľadovej, ale postupná zmena podnebia mala dosah na celú Európu.

Prvé náznaky bolo badať aj na území dnešného Slovenska. V spišskej kronike z roku 1242 sa našiel zápis, podľa ktorého prišla taká zima, že ľudia zamŕzali, polia ostali neobrobené a nastal hladomor. Ak k tomu pridáme sprievodné pustošivé vpády Mongolov, vyzeralo to skutočne ako Boží trest.

V 14. storočí prestali na Islande pestovať obilie. Priemerná teplota sa v Európe znížila o jeden stupeň Celzia, počasie bolo chladné a vlhké, zimy tuhšie. Následkom boli neúrody, hladomor. Mohutná epidémia čierneho moru skosila v 14. storočí tretinu obyvateľov Európy, no k príčinám môžeme pokojne pridať aj zmenu podnebia.  

Uhorsko malo šťastie, morová epidémia ho zasiahla len málo, no tu sa klimatická zmena prejavila tiež. K spomínaným neúrodám sa pridali iné javy. Klimatológ Šťastný spomína napríklad veľkú inváziu kobyliek v roku 1338, ale hlavne rozmáhajúce sa povodne prepukajúce po mimoriadnych zrážkach. Bratislava zažila na Dunaji v roku 1501 doteraz najväčšiu povodeň, hladina vody bola takmer o dva metre vyššia ako pri poslednej veľkej záplave v roku 1954. Umrelo vyše 50 ľudí.

Z Holanďanov korčuliari

Malá doba ľadová sa po roku 1450 na storočie upokojila, ale potom prišla jej ďalšia a silnejšia vlna. Zimy boli v priemere o jeden až dva stupne chladnejšie ako v 20. storočí. Alpské ľadovce sa rozrástli do rekordných rozmerov. Úplne najchladnejšie bolo v Európe 17. storočie. Tesne po ňom prišla aj doteraz najtuhšia zima, konkrétne v rokoch 1708 až 1709.

Z Holandska pochádzajú z tohto obdobia obrazy so zamrznutými kanálmi, po ktorých sa korčuľujú ľudia. Od týchto čias sa stáva Holandsko krajinou korčuliarov. Chladné podnebie sa podpísalo na spomalenom raste stromov. Hustejšie letokruhy alpských borovíc sa prejavili na vyššej kvalite dreva, a tak stradivárky vyrobené na vrchole chladného obdobia patria medzi najlepšie husle na svete.

Európu zasiahol v 17. storočí prvý celokontinentálny konflikt, 30-ročná vojna. Ba dá sa povedať, že išlo prvý svetový konflikt, lebo sa bojovalo aj v kolóniách európskych štátov. Podľa odhadov historikov boli dosahy krviprelievania na populáciu výraznejšie ako v prípade čierneho moru zo 14. storočia. Hoci sa táto vojna označuje v prvom rade za náboženskú, je zrejmé, že nepokoje medzi obyvateľmi vyvolávala i neúroda spôsobená nepriaznivým počasím.  

Kým príčinou teplého obdobia pred rokom 1300 boli morské prúdy prinášajúce do Európy teplý vzduch z juhu, čo blokoval vpády arktického zo severu a východu, na malej dobe ľadovej sa podpísala hlavne nižšia aktivita slnka a častejšie výbuchy sopiek s dosahom na celý svet. Za spomenutie stojí hlavne erupcia sopky Laki na Islande v rokoch 1783 – 1784 a sopky Tambora v Indonézii v roku 1815, najsilnejšieho výbuchu za posledných 15-tisíc rokov. Prach a plyny v atmosfére zahalili slnko, rok 1816 bol bez leta a v letných mesiacoch padal v Európe sneh.  

Čo sa týka slnečnej aktivity našej hviezdy, od prelomu 18. a 19. storočia sme dodnes nezaznamenali nižšiu. Niektorí pozorovatelia sa nedivia, že práve v tomto čase vypukla francúzska revolúcia, ktorá prevrátila dovtedajší svet naruby. Zmenené podnebie a extrémne premenlivé počasie sa však potom obrátilo aj proti produktu tejto revolúcie – cisárovi Napoleonovi. Klimatológ Šťastný pripomína, že v ťažení do Ruska v roku 1812 decimovalo Napoleona horúce leto a pri ústupe zasa krutá, skoro nastúpivšia zima.

Človek nie je za všetkým

Podnebie sa začalo umúdrovať v druhej polovici 19. storočia. Oteplilo sa a znížila sa premenlivosť počasia. Do hry však vstúpil ďalší fenomén – ľudská činnosť. Vyššia produkcia skleníkových plynov nadobudla planetárne dosahy. Ak však chceme byť objektívni, pri vyhodnocovaní klimatických zmien musíme brať rovnako do úvahy zásahy vyššej moci, ktoré pocítili na vlastnej koži už naši predkovia.