Ak máte Netflix, pustite si seriál K jazeru, témou je spoločenská kríza, rola štátu aj prekvapivá moc náboženstva.

Seriál je z roku 2019, len posledná časť sa dokončila v roku 2020, takže žiadna objednávka. V Rusku vypukne epidémia, nákaza sa šíri rýchlo, smrť tiež. Dve scény vás rýchlo vtiahnu do deja. Hneď úvodná, živočíšna, biologicky živočíšna, kde vidíte chorobu. Druhá sa už týka spoločnosti a politiky, spolu s hlavnými postavami pozeráme ruskú televíziu, kde dôjde k prerušeniu vysielania krátko po tom, ako jeden z hostí upozorní na nebezpečnú epidémiu. Seriál sa môže začať.

U nás sa volá K jazeru (réžia Pavel Kostomarov, ročník 1975) potom, ako ho nešťastne premenovali v Netflixe. Pôvodný názov je, samozrejme, lepší. Dielo je ruské viacerými spôsobmi.

Napríklad všetky hlavné postavy reprezentujú nejaké spoločenské neduhy súčasného Ruska, ktoré sú v rôznej miere aj neduhmi Európy: sebectvo, rozvody, nefunkčné vzťahy, alkoholizmus, sociálny autizmus.

Rozvedený muž (Kirill Käro), ktorý opustil mladšiu ženu (Marjana Spivak) a spoločného syna, žije s novou zrelšou ženou, úspešnou psychologičkou (Viktorija Isakova), a jej autistickým synom na bohatom predmestí Moskvy. Tieto dve ženy sa budú schopné hádať nadoraz. Jeho sused, protivný nekultúrny sebastredný zbohatlík, žije s mladou tehotnou ženou, bývalou striptérkou a dcérou z prvého manželstva. Žije okázalo, má kontakty, užíva si život, pôsobí a chová sa neznesiteľne. Pomery sú tu luxusnejšie ako u nás, autá, drony, technika, všetko.

Máme tu rozpadnutú rodinu, nenávisť naprieč rodinou, peniaze a ich moc, sebectvo, ešte viac sebectva na všetky spôsoby. Všetky tieto veci sa budú v ďalšom priebehu vyvíjať, rozmotávať, často prekvapivo zauzľovať. O napätie nebude núdza, rovnako ako o presmerovanie sympatií podľa toho, kto je práve obeť.

Otec rozvedeného muža (Savelij Kudrjašov), pomerne dlho hlavnej postavy filmu, je alkoholik na dôchodku, matematik, ktorý chápe, že je zle. Rýchlo príde za synom a nástojí, aby odišli preč. Vie, kam majú so synom a jeho rodinou rýchlo utiecť – k jazeru, kde má chatu, kde sa dá prežiť (samota, ryby, drevo). Rýchlo znamená hneď. On a jeho syn sú zo začiatku jediní, ktorí sú ochotní obetovať sa v prospech iných. Odchod môže zdržať iba jedna vec. Syn chápe.

Náš hrdina má syna v Moskve, rozhodne sa pre neho a svoju prvú ženu vrátiť a zachrániť ich. Moskva je už v tom čase uzavretá a obkolesená armádou. Vojaci majú masky s kyslíkom, verejnosť k nim nemá prístup. Napätie rastie.

V meste aj na predmestí už pôsobia ozbrojené gangy, ktoré majú policajné uniformy a kvalitné zbrane, niečo, čo má v normálnych pomeroch len štát. Idú za peniazmi a inou okamžitou korisťou. Takto nejako by mohol vyzerať hobbesovský stav, keď mal byť človek človeku vlkom.

Ak si na moment myslíte, že svet bez Leviatana (ako Hobbes označoval štát) je hrozný, v ruskom svete k tomu rýchlo príde aj skutočný štát, krutý Leviatan, a všetko je ešte neznesiteľnejšie. Násilie, vraždenie, bez rozdielov. Nákazu treba zastaviť za každú cenu, doslova.

Ale keď je najhoršie, objaví sa nádej – v napohľad úplne bezbranných postavách, najmä ruskom lekárovi, ktorý verí svojmu poslaniu, sestre, ktorá sa vzoprie a podarí sa jej zachrániť svoje okolie, či pustovníkovi, ktorý o ničom netuší, je slobodný a dokáže iným pomôcť tak ako nikto iný.

Nebudem prezrádzať dej, je napínavý až do poslednej scény. Poviem len tri silné stránky seriálu.

Po prvé, hoci je malé spoločenstvo utekajúcich k jazeru plné sebcov, všetci postupne pochopia, že sebectvo zabíja. Kolektív má vnútornú silu, jednotlivec (aj bohatý) je vždy slabší. Kolektív sa správa inak a chráni najslabších, medzi ktorých sa môže dostať každý. Hoci to vyzerá ako slabosť, aj keď sa vystavia riziku, prežívajú vďaka tomu, že sú spolu. Že držia spolu. A tí, ktorí sú ochotní obetovať sa najviac, sú najsilnejší. Vyhrávajú. V starých dobách sa tomu hovorilo hrdinstvo. Hrdinami sú často nepravdepodobní členovia družiny, napríklad autistický chlapec.

Po druhé, čím je dej pokročilejší, tým väčšiu rolu zohráva náboženstvo. Nie nútene, ani umelo. Úplne prirodzene. Často len na moment, keď sa zomierajúci túži pomodliť a nepozná slová. Keď sa ich dozvie, pocítite úľavu, zmierenie, aké môže dať len viera v Boha. Čím ďalej sa dej posúva, tým väčšiu rolu zohráva viera, pritom scény s ňou tvoria len pár minút. Napríklad potreba cirkevného sobáša. Vysmievaná vec, pre sekulárnych ľudí maximálne ornament a estetika, a zrazu sa objaví úplne iná hodnota. Kresťania to volajú sviatosť.

Po tretie, objavenie hrozby na samom konci seriálu. Znovu len moment, jedna scéna, ale napovie, aký silný je strach z čínskej hrozby.

Z Netflixu som vo všeobecnosti dosť sklamaný, s prekvapením som zistil, že tam nie je veľa zaujímavých seriálov či filmov. Až na dve výnimky, Epidémiu (K jazeru) a seriál Fauda. O tom nabudúce.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.