Jedným z javov, ktoré sprevádzajú demokraciu už od jej počiatkov, je strata zmyslu pre to, kedy skončiť. Predtým úspešní politici kandidujú do vopred stratených volieb a potápajú svoje strany bez toho, aby si boli schopní priznať, že je čas od niečoho cúvnuť.

Ten istý problém, ale v oveľa väčšom meradle, máme s pandémiou covidu. Nemôže trvať večne, jedného dňa sa teda nevyhnutne skončí prechodom do endemického stavu. Zatiaľ ale len málo štátov akoby s jej koncom vôbec počítalo. Na mnohých miestach sveta sa už vopred rieši otázka, ako často budú potrebné boostery vakcín proti covidu bez toho, aby vôbec existovala vedecká zhoda na tom, aký merateľný efekt bude tá štvrtá, piata, šiesta či ktoviekoľká injekcia vôbec mať.

Proti reálnemu svetu je politika pomalý proces, asi ako brontosaurus, ktorému šliapnete na chvost a jemu chvíľu trvá, kým to na opačnom konci svojho dlhého tela pocíti. To tiež v prvej fáze covidovej krízy znamenalo, že než sa príslušné orgány rozhýbali, rozniesla sa infekcia do celého sveta. Teraz sa ale pozvoľna stávame svedkami opačného problému: neochoty sa covidovej pandémie úradne vzdať.

Boli sme imunologicky naivní

Najnovšie autorské články