Ťažké umenie skončiť. Tentoraz s pandémiou

Ten istý problém, ale v oveľa väčšom meradle, máme s pandémiou covidu. Nemôže trvať večne, jedného dňa sa teda nevyhnutne skončí prechodom do endemického stavu. Zatiaľ ale len málo štátov akoby s jej koncom vôbec počítalo. Na mnohých miestach sveta sa už vopred rieši otázka, ako často budú potrebné boostery vakcín proti covidu bez toho, aby vôbec existovala vedecká zhoda na tom, aký merateľný efekt bude tá štvrtá, piata, šiesta či ktoviekoľká injekcia vôbec mať.

Proti reálnemu svetu je politika pomalý proces, asi ako brontosaurus, ktorému šliapnete na chvost a jemu chvíľu trvá, kým to na opačnom konci svojho dlhého tela pocíti. To tiež v prvej fáze covidovej krízy znamenalo, že než sa príslušné orgány rozhýbali, rozniesla sa infekcia do celého sveta. Teraz sa ale pozvoľna stávame svedkami opačného problému: neochoty sa covidovej pandémie úradne vzdať.

Boli sme imunologicky naivní

Oficiálne debaty v mnohých krajinách akoby vôbec nebrali do úvahy, že ľudstvo roku 2022 sa dosť zásadne líši od toho, do ktorého radov vtrhol pôvodný koronavírus pred dvoma rokmi. Vtedy sme boli „imunologicky naivní“, čo znamená, že naše telá nemali so SARS-CoV-2 žiadnu skúsenosť.

Dnes to tak nie je. Časť ľudí získala obranyschopnosť vďaka očkovaniu, časť po prekonaní choroby. Ako všetky prírodné záležitosti, ani táto obranyschopnosť nie je dokonalá. Ale ak nevznikne žiadny nový, ešte viac virulentný variant koronavírusu ako aktuálne sa šíriaci omikron, nemalo by už nasledovať žiadne veľké umieranie, aké sme zažili vlani na jar. Veľa infikovaných ľudí dnes nemá príznaky vôbec alebo ich len ľahko poškriabava v krku a posmrkávajú.

Vírus SARS-CoV-2 v dohľadnej dobe globálne ani lokálne nevyhladíme – omikron je taký nákazlivý, že prekonal aj veľmi tvrdé opatrenia v Číne –, ale zatiaľ (dôležité slovo „zatiaľ“) sa zdá, že by sme s ním mohli koexistovať podobne ako s ďalšími koronavírusmi (229E, NL63, OC43 a HKU1), ktoré dnes spôsobujú bežné prechladnutie a prípady ťažkej infekcie sú u nich vzácne, aj keď nie neslýchané. Úmyselne píšem „dnes“, pretože nevieme, ako kedysi dávno ten ich nástup do vtedajšej populácie vyzeral. Existuje určité podozrenie, že veľká chrípková epidémia v rokoch 1889 – 1890, ktorá zabila zhruba milión ľudí, bola v skutočnosti prvým zjavením koronavírusu OC43, ale preukázať to nad všetku pochybnosť bude asi nemožné.

Treba si určiť stratégiu

Rozumným postupom by bolo určiť si teraz nejakú „exitovú stratégiu“, za akých okolností sa budú súčasné opatrenia uvoľňovať. Najväčším problémom je potenciálna záťaž zdravotného systému. Základom takejto stratégie by teda mohol byť počet pacientov, ktorých COVID-19 priviedol do nemocnice, pričom je nutné rozlišovať týchto pacientov od tých, ktorí tam ležia z iného dôvodu a iba im vyšiel pozitívny test.

Tieto čísla vieme počítať celkom presne, a dokonca aj s istou mierou spoľahlivosti odhadovať dopredu, a to podľa údajov z iných štátov, ktoré majú na infekčnej krivke pred Českou republikou náskok. A mali by sme si určiť aj „nulový variant“ – hranicu záťaže, pod ktorou sa štát a spoločnosť vrátia k spôsobu fungovania z roku 2019. Ľudia predsa potrebujú nejakú nádej a s určitou nenulovou mierou rizika sú ochotní sa zmieriť. Keby neboli, nikto by si ráno dobrovoľne nesadol za volant auta alebo si nekúpil letenku.

Bohužiaľ, príliš veľa politikov je do celej veci zainteresovaných na emocionálnej úrovni. Ak pretláčali nejaké opatrenia, nechcú mať pocit kapitulácie – a už dvojnásobne nie pred nejakými krikľúňmi z internetu. Prestávajú vnímať problém optikou „urobiť maximum dobrého“ a prechádzajú od nej k mentalite „potrestať nepriateľa“. Dlhodobo si ale takýto prístup zarába na viac problémov, než sa zdá. Už teraz je priepasť nedôvery medzi občanmi a ich lídrami roztvorená viac, než je zdravé.

Verejná konzultácia a uvažovanie nad „exitovou stratégiou“ by tú priepasť možno mohli zase trochu zúžiť.

Text vyšiel na portáli Echo. Vychádza so súhlasom redakcie.