Keď nám tretíkrát zavreli kostoly, oslovil ma ako signatára Juraj Šúst s petíciou, v ktorej chcel podporiť biskupov a dosiahnuť zrušenie zákazu verejných bohoslužieb. A tak vznikla v poradí tretia petícia na portáli podpisem.sk. Okrem verejných signatárov, množstva známych tvárí, skvelých ľudí z pro-life a prorodinného sektora, ktorých mená si môžete prečítať na linku pod petíciou, ju za pár dní podpísalo viac ako 20-tisíc ľudí. Viete, ako citlivo počúva a vníma Hegerov úrad tieto hlasy?

Keď túto úspešnú petíciu Juraj Šúst odovzdával, hovoril, že ju stále považujeme za aktuálnu, pretože segregácia veriacich stále trvá. A trvá dodnes. Darmo biskupi správne hovoria o tom, že bohoslužby patria k esenciálnym, teda podstatným potrebám človeka, a nemožno ich klásť na úroveň zábavy. Tomáš Kováčik nám v aute ironicky, ale trefne navrhol heslo na plagáty: „Ako bruchá, tak aj ducha!“ Ono, skutočne je trápne, ak na čele vlády stojí kresťan a biskupi nemôžu dosiahnuť ani to, aby sa potreby ducha človeka dostali aspoň na úroveň potrieb jeho brucha. Samozrejme, mali by stáť ešte vyššie, lebo človek nie je zvieratko.

Keď mi Juraj Šúst poslal odpoveď Hegerovho úradu, ostal som nemo stáť. Petícia viac ako 20-tisíc občanov sa odkladá bez vybavenia, pretože vraj nie je označená slovom „petícia“. Takže petícia, ktorá začína slovami: „Vážený pán premiér, členovia vlády Slovenskej republiky, touto petíciou...“ nie je označená slovom petícia, a preto nemohla byť vybavená a je založená ad acta. To je fakt zbytočná facka kresťanom. Hovorí zákon o tom, kde a na ktorom mieste petície má byť petícia označená slovom petícia alebo o tom, že vyskloňované slovo „petícia“ už nie je slovo petícia? Nebláznime! Petičné právo je ústavné právo. Neznamená, že petícii sa musí vždy vyhovieť, ale že občania majú právo orgánom verejnej moci predkladať žiadosti a tie sa k nim nebudú správať ako ignoranti a budú sa ňou aspoň zaoberať.

Zákon o petičnom práve napríklad hovorí, že v petícii alebo v podpisovom hárku je osoba podporujúca petíciu povinná uviesť čitateľne svoje meno, priezvisko, adresu pobytu. Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky aj túto zákonnú povinnosť naplnilo skutočným významom tak, aby nepoprelo ústavné právo občanov v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 4/95 z 27. januára 1995, v zmysle ktorého „ak zo všetkých údajov o osobe uvedenej na petičnom hárku je nesporné, že ide o existujúcu, inak identifikovateľnú osobu (aj bez uvedenia čísla domu), treba jej podpis na tomto hárku považovať za platný“. 

Najnovšie autorské články