Komunistické Vianoce bez darčekov boleli, deti zvlášť

V minulom režime chceli Vianoce zlikvidovať, premenúvali ich na sviatky pokoja. Nie každému ho dožičili. Zaspomínajme si pri konkrétnom príbehu.

Toho roku bola tuhá zima. V 70. rokoch minulého storočia nič výnimočné. Snehu po kolená, všetko biele. Blížili sa Vianoce. Deti sa tešili najviac. Krátke prázdniny, vianočný stromček, koláče, darčeky.

V Štedrý deň svet ešte neutíchol. Otec odišiel do práce ako inokedy predtým. A my do školy. Aspoň na Štedrý deň nám mohli dať voľno.

V triede sa kúrilo. V stĺpovitej peci blčal oheň, rúra do komína bola rozžeravená do červena. Dobre tak, zvonku z tuhého mrazu sme prišli uzimení.

Riaditeľ sedel za stolom a nos sa mu červenel ako rúra do komína. Dobré znamenie, od rána bol v povznesenej nálade ako mnohokrát predtým. Usadili sme sa a čakali, čo bude. Budeme si namiesto vyučovania premietať na stenu obrázky alebo vymyslel niečo iné?

„Naša socialistická vlasť pamätá na všetkých ľudí a po vykonanej práci im dožičí odpočinok,“ začal riaditeľ zľahka vrávoravým hlasom. Hneď na úvod dobrý signál.  

„Prichádzajú sviatky pokoja, tak si ho dožičíme,“ naťahoval slová. Vyzeralo to stále lepšie. „Urobíme si via…,“ zasekol sa v strede slova a hneď sa opravil: „sviatočnú sánkovačku!“ Riaditeľ bol komunista, Vianoce boli preňho iba tmárska povera, socialistický tábor mal sláviť namiesto nich sviatky pokoja.

Ale nám to bolo jedno. Konečne to bolo vonku. Učiť sa nebude, ideme na výlet!

Rozpŕchli sme sa domov, každý si mal doniesť sánky. Najlepší kopec v dedine bol na našej ulici. Dlhý, smerom hore stále prudšie stúpal. Smerom nadol sa vyrovnával, a tak sa na ňom dalo elegantným obratom na jednu či druhú stranu bezpečne zabrzdiť. Inak by sánky skončili v potoku.

Zišli sme sa na našej ulici. Zavalitý riaditeľ mal na hlave ruskú ušianku a pod ňou svietil, zdalo sa, ešte červenší nos. Že by len od zimy?

Skontroloval svoju chasu a vydal pokyn na spustenie sviatočnej sánkovačky. Nebolo nás treba núkať. Sánky svišťali dole kopcom jedny za druhými.   

Riaditeľ sa v dobrej nálade usmieval, sem-tam vykríkol nejaké povzbudzujúce slovo. Zjavne bol so sebou spokojný. Deťom pracujúceho ľudu dožičil zábavku. Cez vyučovanie.

Azda sa vrátil mysľou do detských liet, keď sa pristavil pri našich sánkach. „Odveziete ma?“ opýtal sa mojej staršej sestry, keď ťahala sánky hore svahom. Čo mala robiť? Doma nám prikazovali, že učiteľov treba počúvať.

A tak sme si po chvíli hore na kopci sadli na sánky dvaja. Ja a súdruh riaditeľ. Sánky pod nami zavzdychali, mali čo niesť. „Ideme!“ zavelil riaditeľ a už sme leteli z kopca. On vpredu, ja vzadu. „Len aby netrafil do stromu,“ zaúpel som v momente.

Strom bol jedinou slabinou nášho sánkovacieho svahu. Stará planá čerešňa rástla presne v strede svahu a uprostred cesty. Ak ste chceli bez kolízie prísť až dole, museli ste si vybrať, buď ju obídete zľava, alebo sprava. Ktorú stranu si vyberie súdruh riaditeľ?   

Hrôza. Už sme sa celkom dobre rozbehli a riaditeľ sa šinul stále stredom. Žeby žartík a rozhodne sa na poslednú chvíľu? Tí najodvážnejší to ozaj tak robili. S krikom mierili na čerešňu, aby tesne pred ňou zmenili smer. To však boli vrtkí chlapci a nie náš zavalitý riaditeľ, ktorému ušianka skĺzla skoro až na červený nos.

Inak sa to ani nemohlo skočiť. Mocná čerešňa neuhla. Keď sme sa zbierali zo snehu, všetko okolo zamrzlo. Súdruh riaditeľ sa skotúľal o čosi nižšie, ale prekvapivo rýchlo bol na nohách. Ako sa hovorí, potrundženému človeku sa nič nestane. A naozaj, aj veselý bol, až sa mu plešina blýskala, lebo ušianka skončila v záveji.

Ja som tiež obišiel dobre. Mal som pred sebou dostatočne veľký a pružný nárazník, a tak som si neublížil. Tretí z partie dopadol horšie. Sánky. Dolámali sme ich.

Naša sviatočná sánkovačka nemala dobrý koniec. Možno sme urazili pracujúcu triedu, keď sme sa na úkor jej mozoľov namiesto poctivého vyučovania venovali zábavkám.

Domov sme prišli smutní. Naše jediné sánky boli nepojazdné, navyše sme mohli čakať výčitky od otca. Ale čo sme mali robiť? Veď učiteľov treba počúvať, tak nám prikazovali rodičia.

Otec prišiel domov za tmy, deň bol krátky. Keď sa dozvedel, čo sa stalo, iba sa zamyslel a nepovedal nič. S riaditeľom mal svoje skúsenosti. Napokon smutno preriekol: „Nič sa nebojte, sánky opravím. Budete sa sánkovať celú zimu.“

Ťažoba zo mňa opadla. Už sme sa mohli naplno tešiť na večer. Na stromček, na darčeky.

Večera bola ako vždy. Oplátky s medom, hríbová kapustová polievka, kúsok ryby pre každého, opekance. Sedeli sme okolo stola ôsmi. Mama, otec, ja a mojich päť súrodencov. Najedli sme sa ako vždy dosýta, to dokázali napriek nášmu striedmemu životu rodičia vždy zabezpečiť.

Netrpezlivo sme čakali na koniec večere, presunieme sa k stromčeku a pod ním budú darčeky. Už aby to bolo!

Tento rok sa zdali tie chvíle čakania nekonečné. Aj rodičia vyzerali akísi smutnejší. Napokon predsa. „Poďme,“ zavelil otec. A už sme sa vinuli do izby so stromčekom.

V izbe bolo prítmie, svietili iba plamene pár tenkých sviečok na stromčeku. Bez povelu sme si pokľakali okolo stromčeka. Vždy to bolo tak. Najskôr sa na kolenách pomodliť, niekedy aj celý ruženec, kým dôjde na darčeky.

Pokľakali sme si, ale čo to? Pod stromčekom nič, iba papierový betlehem. Ježiško na nás zabudol?

Nuž, ktovie, možno nejaké prekvapenie. Uvidíme. A poctivo sme sa modlili. Potom sme sa ešte pustili do kolied, ale bolo vidieť, že otcovi to veľmi nejde. Mama, ktorá mala na rozdiel od otca krásny hlas, ho tentoraz neopravovala.

Dospievali sme. Čo bude teraz?

„Deti,“ pomaly spustil otec, „tento rok darčeky nebudú. Ježiško sa na vás nehnevá, nezabudol na vás, ale tento rok mal príliš veľa povinností a neušlo sa každému. Budúce Vianoce vám to vynahradí.“    

Nikomu nebolo do reči. Niektorí súrodenci sa rozplakali. Mama odvrátila tvár.

Otec s odhodlaním hľadel na betlehem. Prekonáme ťažké časy, nevzdával sa.

Ďalší program Štedrého večera bol ako vždy. Čo väčší, zotrvali sme hore a vybrali sa na polnočnú omšu. Tri kilometre, pešo, v mraze. Keď sme prišli domov, hladní a rozpálení z ďalších troch kilometrov, povyjedali sme hrnce, čo ostali od večere.

Neviem, s aký pocitom zaspávali ostatní, ale môj smútok sa rozplynul. Mal som pred očami otcovu tvár. Bol v nej sčasti hnev, že jemu, tvrdo pracujúcemu človeku, nedožičila socialistická spoločnosť, aby zarobil deťom na darčeky. Prenasledovaný za svoje presvedčenie musel brať prácu i plácu, akú mu vtedajší páni komunisti pridelili.

No usínajúc som si spomenul aj na odhodlanie, ktoré sa dalo čítať z otcovej tváre. Hľadel do jaslí s novorodencom a veril, že sa musí usilovať. Raz bude lepšie.       

Príbeh sa zakladá na viacerých skutočných udalostiach a je zdramatizovaný.