Zuzana Božíková zažila svet biznisu, marketingu, prešla si viacerými skúsenosťami zo start-upu. Navštívila Spojené štáty, Austráliu a mnohé ďalšie krajiny, v ktorých sa stretla s mnohými vplyvnými ľuďmi, no zažila aj prácu v „kresťanskej bubline“. Zuzaniným domovským zborom je Bratislava City Church, kde je tiež súčasťou kapely BCC Worship. Štandardu porozprávala o svojich skúsenostiach, o tom, ako žiť kresťanstvo aj mimo kostola, zboru či spoločenstva. A tiež o jej ceste prijatia samej seba.

Aký je váš príbeh viery?

Rada sa vraciam k začiatkom, lebo ma to vždy vráti trošku späť v čase a spomeniem si na tú vášeň a detskú lásku, ktorú som zažila. Mala som tesne pred svojimi jedenástimi rokmi, keď som v tábore Detskej Misie počula o tom, že Pán Ježiš chce byť Pánom môjho života. A keď mu otvorím srdiečko, tak do neho vojde. Presne si pamätám tú modlitbu, ktorou som sa rozhodla Ho nasledovať. Odvtedy nasledovali roky, kedy som zažila aj vzdialenosť od Pána Boha a miestami som aj zišla z cesty. No vždy som vedela, že Ježiš je mojím Pánom.

Momentálne slúžite na plný úväzok, čiže ste zamestnaná v kresťanskom projekte, ale zažili ste aj svet biznisu a marketingu. Dá sa byť kresťanom, ktorý žije s Bohom aj mimo zboru či kostola?

Myslím si, že žiť mimo bubliny je absolútne dôležité. Práveže sme dostali úlohu „ísť a činiť učeníkov“, a to ťažko budeme robiť len v kostole. Hoci aj tam je to dôležité. Pre mňa byť v biznise a prinášať Boha na pracovisko bolo ako byť rybou vo vode. Keďže som robila veľakrát náročné rozhodnutia alebo som mala ťažké stretnutia, bolo pre mňa absolútnou samozrejmosťou pozvať do toho Boha a byť ako Jozef, ktorý bol druhý najvyšší pod faraónom. Modliť sa za múdrosť, za priazeň. Práve tie najnáročnejšie pracovné dni som si nevedela ani predstaviť bez toho, aby som začala deň na kolenách s prosbou o múdrosť. Možno aj pre tie modlitby sa firme tak darilo.

Zuzana Božíková. Foto: Miňo Debnár

Čo to prakticky znamená byť kresťanom mimo kostola či zboru?

Pre mňa to znamená pozývať Pána Boha každý deň do môjho života. Pán Boh nikdy neoddeľoval pracovný a duchovný život. Aj Ježiš predtým, ako bol vo „full-time“ službe, bol obyčajným tesárom a zodpovedal sa svojmu pozemskému otcovi Jozefovi. V Biblii máme napísané, že Ježiš rástol v múdrosti a v obľube u ľudí. O toto som sa aj ja vždy snažila a za toto som sa modlila.

Stretli ste sa s tým, že sa vás ľudia na vašom pracovisku pýtali na vieru?

Som presvedčená o tom, že je skvelé byť misionárom či duchovným, ale táto skupina ľudí dokáže ovplyvniť len istú skupinu. Verím, že najväčšími misionármi sme práve tam, kde sme. Čiže aj v práci. Verím, že Pán Boh nás na miesta, kde žijeme a pracujeme, posiela zámerne. Nie vždy to bolo jednoduché, ale vždy, keď som sa modlila a odovzdávala veci Bohu, tak mi Pán Boh „otváral dvere“. Pracovala som v talentovom programe, v ktorom sme zažívali veľa tlaku, očakávaní či deadlinov. Ja som to odovzdávala Bohu a moji kolegovia sa ma začali pýtať, ako je možné, že mám na tvári stále úsmev. Odkiaľ mám tú dobrú energiu a radosť, keď sa oni idú zblázniť. Pýtala som sa, či chcú diplomatickú alebo úprimnú odpoveď. Úprimná znela: Je to Ježiš. To nikdy nečakali, no tým sa začal náš rozhovor.

(viac…)

Najnovšie autorské články