V poslednom období som najviac frustrovaná z nevraživosti, nenávisti, straty zdravého rozumu nášho národa. A aj z nekultúrnosti našich vládnych predstaviteľov. Zo zloby a klamstva, ktoré rozdeľujú náš národ. Namiesto toho, aby sme sa spojili a všetci ťahali za jeden povraz, prízvukuje herečka nitrianskeho divadla Eva Pavlíková, ktorá sa aktívne zapája do iniciatívy Zachráňme kultúru.

Ako ovplyvnil covid a celé toto dvojročné obdobie váš osobný i profesijný život?

Celé to covidové obdobie je pre mňa zvláštne. Dva roky, ktoré nečakane prišli. Nikdy predtým to nikto z nás nezažil, nečakal a v podstate ani sme nevedeli, ako na to zareagovať. Prvý lockdown prišiel tesne po našej premiére Lorcovej hry DOM (Dom Bernardy Alby), ktorú sme odpremiérovali s režisérom Marianom Amslerom 8. marca 2020 a prvú reprízu o dva dni neskôr sme už neodohrali. Ono to bolo také zvláštne, že Bernarda Alba dá zavrieť svoje dcéry na osem rokov do domu z príležitosti úmrtia ich otca a my sme tu mali lockdown z príležitosti neznámeho vírusu.

Čo nasledovalo potom?

Prvé dni sme sa vrhli na nahrávanie rozprávok pre deti, vymýšľali sme online programy, rozhovory a verili sme, že to celé bude trvať dva týždne. Bolo to skoro tri mesiace. Môžem povedať, že nad vodou ma držala krásna jar. Čítala som si knižky a verila som, že to čoskoro pominie. Začali sme opäť online skúšať, potom v rúškach, potom v plastových krytoch. Ďalšia premiéra bola 12. septembra a opäť sa to všetko zvrtlo. Ani jedna repríza. V novembri opäť premiéra Vlastníkov a po premiére žiadna repríza.

A takto to vlastne trvá už druhý rok. Množstvo energie ide hore komínom. Nádeje a znova sklamania. Dookola to isté. Celý minulý rok sme verili a dúfali vo vakcínu, a keď tu konečne bola, polovica nášho národa ju začala spochybňovať, bojkotovať opatrenia, pribúdali obete a keďže som patrila k tým zodpovedným rovnako v dodržiavaní bezpečnostných opatrení, ako aj pri očkovaní, som trikrát zaočkovaná, moje sklamanie a frustrácia narastala stále viac a viac.

Eva Pavlíková: Foto: Norbert Noryk Eggenhofer

Posledné dva roky ste tak nemali také hektické ako tie predchádzajúce.

Keďže som mala viac času, trochu som rekapitulovala celý svoj umelecký aj profesijný život a zistila som, že som mala vlastne šťastie na rodinu. Mám super manžela a veľmi šikovnú dcéru. A ešte stále žijú aj moji rodičia. V práci som za tých štyridsať rokov stretla množstvo skvelých umelcov a bola som súčasťou skvelých projektov. Takže zrejme môj život nebol márny. Prišla som na to, že aj keby už nebolo nič, človek nikdy nevie, môžem sa sama na seba smelo pozrieť do zrkadla. Pre umelca je dosť nezvyčajné z obdobia plného tvorivej činnosti, zrazu prejsť do ničoty a ničnerobenia. Teraz to myslím profesijne. Preto tieto dva roky boli pre mňa dosť zvláštne, ale nechcem iba fňukať. Prežili sme a to je hlavné. Nie všetci mali to šťastie.

(viac…)

Najnovšie autorské články