Herečka Eva Pavlíková: Myslíme len na plné bruchá a uniká nám duchovný rozmer

V poslednom období som najviac frustrovaná z nevraživosti, nenávisti, straty zdravého rozumu nášho národa. A aj z nekultúrnosti našich vládnych predstaviteľov. Zo zloby a klamstva, ktoré rozdeľujú náš národ. Namiesto toho, aby sme sa spojili a všetci ťahali za jeden povraz, prízvukuje herečka nitrianskeho divadla Eva Pavlíková, ktorá sa aktívne zapája do iniciatívy Zachráňme kultúru.

Ako ovplyvnil covid a celé toto dvojročné obdobie váš osobný i profesijný život?

Celé to covidové obdobie je pre mňa zvláštne. Dva roky, ktoré nečakane prišli. Nikdy predtým to nikto z nás nezažil, nečakal a v podstate ani sme nevedeli, ako na to zareagovať. Prvý lockdown prišiel tesne po našej premiére Lorcovej hry DOM (Dom Bernardy Alby), ktorú sme odpremiérovali s režisérom Marianom Amslerom 8. marca 2020 a prvú reprízu o dva dni neskôr sme už neodohrali. Ono to bolo také zvláštne, že Bernarda Alba dá zavrieť svoje dcéry na osem rokov do domu z príležitosti úmrtia ich otca a my sme tu mali lockdown z príležitosti neznámeho vírusu.

Čo nasledovalo potom?

Prvé dni sme sa vrhli na nahrávanie rozprávok pre deti, vymýšľali sme online programy, rozhovory a verili sme, že to celé bude trvať dva týždne. Bolo to skoro tri mesiace. Môžem povedať, že nad vodou ma držala krásna jar. Čítala som si knižky a verila som, že to čoskoro pominie. Začali sme opäť online skúšať, potom v rúškach, potom v plastových krytoch. Ďalšia premiéra bola 12. septembra a opäť sa to všetko zvrtlo. Ani jedna repríza. V novembri opäť premiéra Vlastníkov a po premiére žiadna repríza.

A takto to vlastne trvá už druhý rok. Množstvo energie ide hore komínom. Nádeje a znova sklamania. Dookola to isté. Celý minulý rok sme verili a dúfali vo vakcínu, a keď tu konečne bola, polovica nášho národa ju začala spochybňovať, bojkotovať opatrenia, pribúdali obete a keďže som patrila k tým zodpovedným rovnako v dodržiavaní bezpečnostných opatrení, ako aj pri očkovaní, som trikrát zaočkovaná, moje sklamanie a frustrácia narastala stále viac a viac.

Posledné dva roky ste tak nemali také hektické ako tie predchádzajúce.

Keďže som mala viac času, trochu som rekapitulovala celý svoj umelecký aj profesijný život a zistila som, že som mala vlastne šťastie na rodinu. Mám super manžela a veľmi šikovnú dcéru. A ešte stále žijú aj moji rodičia. V práci som za tých štyridsať rokov stretla množstvo skvelých umelcov a bola som súčasťou skvelých projektov. Takže zrejme môj život nebol márny. Prišla som na to, že aj keby už nebolo nič, človek nikdy nevie, môžem sa sama na seba smelo pozrieť do zrkadla. Pre umelca je dosť nezvyčajné z obdobia plného tvorivej činnosti, zrazu prejsť do ničoty a ničnerobenia. Teraz to myslím profesijne. Preto tieto dva roky boli pre mňa dosť zvláštne, ale nechcem iba fňukať. Prežili sme a to je hlavné. Nie všetci mali to šťastie.

Čo je pre vás, ako pre umelca, na celej tejto situácii najťažšie?

Pre mňa je dosť náročné nemôcť si vykonávať svoju prácu tak ako pred covidom. Mávala som mesačne niekedy aj pätnásť predstavení. Chodila som na hodiny spevu, aby som zvládala náročné muzikály. Udržiavala som sa v určitej forme. A to práve aj hraním. Prácou. Keďže som extrovert, rada sa socializujem. Mala som rada môj kolektív v divadle aj okruh blízkych priateľov, s ktorými sme sa pravidelne pred covidom stretávali.

Bolo ťažké ísť za staručkými rodičmi a nemôcť ich vystískať. Môj zle počujúci ocko sa v rúšku so mnou ani nevedel porozprávať, lebo mi nevidel na ústa. Veľmi smutné. Ale asi najviac frustrovaná som bola a stále som z nevraživosti, nenávisti, straty zdravého rozumu nášho národa. A aj z nekultúrnosti našich vládnych predstaviteľov. Zo zloby a klamstva, ktoré rozdeľujú náš národ. Namiesto toho, aby sme sa spojili a všetci ťahali za jeden povraz. Ľudia nám nadávajú na sociálnych sieťach, posielajú nás k lopate a metle a divadlo zrejme chýba iba malej skupine ľudí. To je pre mňa asi najviac šokujúce zistenie.

Počas tohto obdobia ste sa stali podporovateľom občianskeho fóra Zachráňme kultúru a tiež ste sa ako jedna z účinkujúcich aktívne spolupodieľali na organizovaní chrámového koncertu Vďaka, Slovensko. Povedzte nám, kedy prišiel prvý impulz zapojiť sa do tejto iniciatívy?

Ten impulz vznikol akosi automaticky. Mnohých nás pandémia spojila. Vidíme, čo sa deje navôkol, a áno, kultúra sa akoby odsúva na okraj spoločnosti. Lenže vidíme, aký neblahý vplyv to má na mnohých ľudí v našej krajine. Som rada súčasťou každého projektu, ako bol napríklad aj Vďaka, Slovensko. Som rada súčasťou výziev pre vládnych predstaviteľov na upozornenie nešťastnej komunikácie, nešťastných rozhodnutí, nekultúrneho správania. Myslím si, že je to mojou povinnosťou nemlčať, ozývať sa a prispieť svojou maličkosťou k zlepšeniu situácie.

Vaša výzva premiérovi Eduardovi Hegerovi i ministerke kultúry Natálii Milanovej zverejnená na vašom facebookovom profile znie veľmi ľudsky, citlivo, ale tiež veľmi naliehavo. Povedzte nám váš názor na momentálnu situáciu s covid opatreniami a zásahom do života kultúry.

Veľmi citlivo vnímam náročnosť situácie s covidom. Chápem, že tým, že sme nikdy s ničím podobným neboli konfrontovaní, sa riešenia často dejú formou pokus, omyl. Lebo nikto nevie povedať, čo bude na sto percent účinné. Vždy som naozaj zodpovedne chodila na testy, tiež ich považujem za cestu a hoci som bola po prekonaní covidu, dala som sa zaočkovať vo viere, že budeme môcť potom normálne pracovať, hrať predstavenia.

Je pre mňa však nepochopiteľné, že kultúra mala byť zatvorená, zatiaľ čo nákupné centrá boli preplnené ľuďmi. Boli tiež otvorené fitness centrá či hotely a reštaurácie. Len akurát divadlá a koncertné siene mali byť zrejme považované za najinfekčnejšie miesto. Vlastne, všimli ste si, že v opatreniach sa slovo kultúra vôbec nespomínalo? Zrazu sme boli len hromadné podujatia. Predstavenia v okolitých štátoch fungujú pre tisíc divákov v režime OP. Sú v respirátoroch, a teda sa môžu zúčastniť na predstaveniach, koncertoch. Len, žiaľ, u nás myslíme len na plné bruchá a ten duchovný rozmer nie je vôbec žiadny. Nerozumiem tomu. Je to veľmi smutné, že sme museli nahrávať videá, písať premiérovi a potom nám víťazne oznámia, že otvárajú kultúru pre päťdesiat divákov.

Veľká sála v našom divadle má šesťsto miest a na javisku je často spolu s technikou v zákulisí aj šesťdesiat ľudí. Takže pre mňa to je úplne nepochopiteľné rozhodnutie. Podotýkam, že chápem nie veľmi dobrú situáciu v zdravotníctve a náročnú prácu zdravotníckeho personálu, ktorú si, samozrejme, nesmierne vážim.

Akým spôsobom by bolo možné prinavrátiť kultúre život späť?

Bohužiaľ sme už dlhé roky nemali šťastie na nejakých schopných a osvietených ministrov kultúry. Veľmi by určite aj v tejto náročnej situácii pomohlo, keby bol na čele rezortu človek, ktorý je v obraze. Vie, ako fungujú jednotlivé rezorty v kultúre, komunikuje so zástupcami obcí, načúva a snaží sa riešiť ich problémy. Pre mňa bolo po voľbách sklamaním, že o ministerstvo kultúry vlastne žiadna strana nemala záujem. Akoby bolo toto odvetvie v krajine už dávno považované za nedôležité. Je na chvoste záujmu a to sa veľmi odráža v zmýšľaní a v správaní politikov, na ich prejave veľmi vidieť ich kultúrnosť, sčítanosť, zušľachtenie umením, teda vlastne nekultúrnosť. Chce to schopných, odborne zdatných a morálne čistých ľudí do vedenia rezortu. No myslím si, že práve takíto dnes už nemajú záujem do politiky vstúpiť. Možno je to práve pre neodbornosť a nekultúrnosť mnohých, ktorí už sú v nej.

Čo pre vás osobne znamená kultúra, umenie? Môže národ zdivočieť bez kultúrnej gramotnosti a citu pre umenie ako také?

Pre mňa je kultúra duchovná potrava. Od mala som vyrastala v rodine, kde sa veľa čítalo, chodili sme do divadla, do kina. Rodičia nás prihlásili na hudobný nástroj a mnoho umeleckých krúžkov. Kultúra zušľachťuje človeka. Robí ho schopným vidieť a vnímať krásu. Prežívať emócie a to ho robí lepším človekom. Keď sa zúčastním nejakého hodnotného divadla, koncertu či vidím krásny film alebo nejakú nádhernú výstavu, som sýta a nepotrebujem ani jesť. Kultúra ma robí šťastnou a ja si myslím, že civilizácia bez kultúry nie je dobrá. Človek potrebuje k šťastiu a spokojnosti nielen telesné pohodlie, ale aj to duševné. Kultúra a civilizácia musia ísť ruka v ruke. To povedal Jan Werich a ja sa s tým úplne stotožňujem.

Čo by ste v tomto neľahkom období odkázali dlhoročným priaznivcom divadelného umenia na Slovensku?

Chcela by som poprosiť všetkých našich priaznivcov, aby nám zostali verní, aby nezanevreli na umenie vo všetkých jeho podobách. Aby aj naďalej, aj napriek smútkom, nešťastiam a chorobám neprestávali veriť v dobro, lásku, krásu, v lepší svet a dobrých, slušných a múdrych ľudí, pre ktorých sa oplatí žiť, tvoriť a tešiť sa z maličkostí, z každého dňa na našej kratučkej životnej ceste.

Aj napriek mnohým obetiam covidu, ktorých mi je, samozrejme, nesmierne ľúto, je tu plno živých ľudí, o ktorých by sme sa mali starať, aby žili a nie živorili bez kultúry a umenia. Z každej strany sa na nás valia negatívne správy o smrti, chorobách, tragédiách, no mali by sme dbať aj o akýsi protipól toho všetkého. Veď aj napriek covidu sa vo svete dejú aj pozitívne a radostné veci.

Vráťme sa ešte o niekoľko týždňov dozadu. Ako ste prežívali nedávne vianočné sviatky a čím boli pre vás ako umeleckú dušu iné od predchádzajúcich rokov?

Vianoce boli pre mňa odjakživa najkrajšie sviatky roka. Už od detstva sme ich s rodičmi pripravovali s láskou a celá rodina sa tešila zo vzájomnej blízkosti, krásnej atmosféry a chvíľ prežitých spolu s ľuďmi blízkym našim srdciam. Keď som si založila rodinu, pokračovala som v tradícii z detstva. Nikdy sme sa neusilovali s manželom o množstvo darčekov. Nie o tom sú Vianoce, ale aby nám spolu bolo krásne, aby bol pokoj, pohoda a hlavne láska.

Zmenilo nejako covidové obdobie priebeh týchto sviatkov?

Do pandémie som vždy pred sviatkami veľa pracovala, takže to bol pre mňa akýsi stoptime. Bol to oddych a čas strávený s blízkymi. Tieto covidové Vianoce boli pre mňa dosť smutné, lebo napriek tomu, že prišla dcéra z Prahy, kde žije, mala som 93-ročného ocka v nemocnici (po páde a s covidom). Takže ma prepadal smútok a obavy o jeho život.

Po sviatkoch som vždy hrala v divadle predstavenia. Na Silvestra tiež. Teraz už po druhý rok boli divadlá zatvorené, takže pre mňa to bola dosť nekomfortná situácia. Napriek skoro 40 rokom stráveným v Divadle Andreja Bagara (DAB) v Nitre mám svoju prácu rada a nesmierne ma baví. Sviatky boli teda také zvláštne. Ako celá táto doba, ale snažila som sa ich pripraviť s láskou a v podobnom duchu si ich aj vychutnať.