Noc a jej moc

„…nad tými, čo bývajú v krajine temnôt, zažiari svetlo,“ počuli dnes po polnoci veriaci v čítaní od Izaiáša. Polnočná omša, čo už má väčšiu moc?

Zvlášť to platí tento rok, s prázdnejšími kostolmi, keď sú temnoty akosi bližšie.

Noc na 25. decembra má zvláštnu moc. Každý, kto zažil, kto opakovane zažíva polnoc v chrámoch, potvrdí.

Čím to je?

Myslím si, že je za tým triumf ducha. Pripomíname si predsa niečo, čo nemá dejinnú ani inú logiku, sami kresťania to považujú za paradox, nenájdete iného boha, ktorý by konal podobne.

Žijeme v spoločnosti, ktorá to prijíma a akceptuje skôr formálne. Navonok a zvykmi. Aj to má svoj význam, ale je to význam posunutý, odvodený. Menšina si môže uvedomiť, akú zásadnú kultúrnu rolu plní, čo všetko od nej závisí.

Francúzska historička Chantal Delsol nedávno upozornila, že táto epocha sa končí. Že kresťanstvo je už na Západe príliš slabé a okrajové, aby formovalo kultúru a spoločnosť spôsobom, ako to platilo doteraz. Že doba, keď všetci agnostici, ateisti a nekresťania žili v kresťanskej spoločnosti, museli myslieť v kategóriách, ktoré prinieslo kresťanstvo, je preč.

U nás to ešte tak nie je. Ale je to naša odolnosť alebo len časový sklz? Kto to môže tušiť?

V niečom to zodpovedá obrazu vianočnej noci. Svetlo predsa zažiarilo v temnote. Zvláštne, že túto drámu si spájame s pokojom a tichom.

Milí čitatelia,

dovoľte, aby som vám v mene celej redakcie zaželal radostné prežitie vianočných sviatkov, aby v nich triumfoval duch, aby nám zvyky dávali zmysel. A aby to celé dodalo našim životom pokoj.

Keď Paul Claudel na polnočnej omši v Notre Dame v roku 1886 konvertoval k viere, trvalo mu ďalšie štyri roky, kým zažil milosť viery. Vianoce sú len začiatok. Nevyhnutný, ako každý začiatok, ktorý vedie k zmene. Claudel svoju premenu zavŕšil opäť na Vianoce, zdá sa, že je to osobitý čas, keď sa niečo môže narodiť, začať.

Milí čitatelia,

prajem vám, prajem nám všetkým, aby sme v živote nachádzali radosť, pokoj a naplnenie v tom, kam smerujeme. Požehnané Vianoce!