ODKB sa v Kazachstane pravdepodobne reinkarnovalo na nástroj stabilizácie režimov

Ak je tomu skutočne tak, organizácia sa znovuzrodila v inej podobne, než v akej bola vnímaná prvých takmer dvadsať rokov svojej existencie.

Po tom, ako nebola minulý rok na jeseň Organizácia dohody o kolektívnej bezpečnosti (ODKB) schopná podporiť členské Arménsko v jeho vážnych pohraničných stretoch s Azerbajdžanom, viacerí analytici označovali túto Ruskom vedenú organizáciu za fakticky mŕtvu. Ak mali pravdu, tak rýchlosť a efektivita, s akou ODKB podporila masovými demonštráciami a mocenskými bojmi ohrozovaný režim kazašského prezidenta Kasyma-Žomarta Tokajeva, znamená jej reinkarnáciu.

Ruský klon Severoatlantickej aliancie?

Základom ODKB, ako už samotný názov naznačuje, je dohoda o kolektívnej bezpečnosti, ktorú v roku 1992 v uzbeckom Taškente podpísali Rusko, Arménsko, Kazachstan, Kirgizsko a Tadžikistan. Neskôr sa pripojilo aj Bielorusko a dočasne taktiež Gruzínsko, Azerbajdžan a Uzbekistan. Samotná organizácia s vlastnými štruktúrami vznikla v roku 2002.

ODKB je v mnohom považovaná za ruský klon Severoatlantickej aliancie. Obe organizácie sa riadia princípmi charty OSN, ich členovia majú základne na územiach ostatných členov, obe deklarujú za svoj cieľ boj proti terorizmu a obsahujú vo svojich základných dokumentoch článok o kolektívnej obrane.

Zatiaľ čo pri NATO ide o všeobecne známy článok 5, ODKB sa opiera o článok 4, v ktorom sa okrem iného píše: „Ak sa jeden z členských štátov stane terčom agresie (ozbrojeného útoku, ktorý ohrozuje jeho bezpečnosť, stabilitu a územnú celistvosť), ostatné štáty to budú vnímať ako agresiu (ozbrojený útok, ktorý ohrozuje jeho bezpečnosť, stabilitu a územnú celistvosť) voči všetkým signatárom tejto dohody.“

Najvyšším orgánom organizácie je Rada kolektívnej bezpečnosti, v ktorej zasadajú hlavy členských štátov, s cieľom rozhodovať o ďalšom vývoji organizácie na strategickej úrovni. S cieľom koordinovať obrannú a zahraničnú politiku členov ODKB zasadajú Rada ministrov obrany a Rada ministrov zahraničných vecí, pričom koordináciu v otázkach národnej bezpečnosti má na starosti Komisia sekretárov bezpečnostných rád. Medzi hlavné orgány, ktoré majú na starosti každodenný chod organizácie, patria Stála rada ODKB a generálny sekretár ODKB spolu so svojím sekretariátom.

Z hľadiska ozbrojených síl sa organizácia opiera o Kolektívne sily rýchleho nasadenia stredoázijského regiónu (KSBR CAR), Kolektívne sily operatívneho nasadenia (KSOR), Kolektívne letecké sily (KAS) a Kolektívne sily mierotvorcov.

KSBR disponujú približne 5-tisíc mužmi, ktorých cieľom je podpora stredoázijských členov ODKB v prípade vojenskej agresie, ako aj v boji proti terorizmu. Ďalších 18-tisíc príslušníkov KSOR má na starosti podobné úlohy, avšak na území celého ODKB. Podieľať sa pritom môže aj na bližšie nešpecifikovaných „iných úlohách, určených Radou kolektívnej bezpečnosti“. Úlohou KAS, ktorá nedisponuje bojovými leteckými prostriedkami, je zabezpečenie prepravy síl a materiálu jednotiek ODKB. Poslednou vojenskou štruktúrou sú Kolektívne sily mierotvorcov so silou 3 600 mužov. Ich príslušníkov vyberajú v prípade potreby spomedzi kvalifikovaného vojenského, policajného a civilného personálu jednotlivé členské štáty.

Hoci Ruskom vedená organizácia v posledných dvoch desaťročiach prešla určitým štrukturálnym vývojom a často býva prirovnávaná k Severoatlantickej aliancii, na rozdiel od NATO, jej členská základňa nerástla, ale zmenšovala sa. Charakteristická pre ňu bola prevažne pasivita.

Dve desaťročia hibernácie

Prvá vážnejšia skúška ODKB prišla v roku 2010, keď sa Kirgizsko v dôsledku násilností s menšinovými Uzbekmi [Uzbekistan bol v tom čase ešte členom organizácie, pozn. red.] na juhu krajiny dostal na pokraj občianskej vojny. Žiadosť vtedajšej kirgizskej prezidentky Rozy Otunbajevovej o zásah ODKB však ostal nevypočutý. Jej ruský náprotivok Dmitrij Medvedev vtedy vyhlásil, že sily ODKB môžu byť nasadené len v prípade vojenského útoku zo strany iného štátu. Zo vzniknutej situácie pritom obvinil predchádzajúcu vládu v Biškeku, ktorá podľa jeho slov ignorovala žiadosti a potreby obyvateľstva.

Rovnaký scenár sa v Kirgizsku zopakoval aj o desať rokov neskôr, keď na jeseň roku 2020 v dôsledku pouličných nepokojov padla vláda prezidenta Sooronbaja Žeenbekova. (Viac o revolúcii v Kirgizsku a jej dôsledkoch sa môžete dočítať tu.) ODKB k vzniknutej situácii opätovne pristupovalo ako k vnútroštátnej záležitosti Kirgizska.

Keďže deklarovaným poslaním ODKB bola od jej vzniku ochrana členských štátov pred vonkajšími hrozbami, neochota intervenovať v dvoch kirgizských revolúciách jej renomé výrazne neohrozila. Avšak neschopnosť ODKB poskytnúť pomoc členskému Arménsku v jeho krvavých pohraničných stretoch s Azerbajdžanom o rok neskôr, podľa mnohých expertov ako bežných Arménov, znamenala faktickú klinickú smrť tejto organizácie. (O minuloročnom násilí na arménsko-azerbajdžanských hraniciach sa môžete viac dočítať tu.) ODKB, ktorá bola celé roky kritizovaná za to, že princíp nezasahovania do vnútorných záležitostí členských štátov uplatňovala aj v prípade krvavých pohraničných stretov dvoch členských štátov Kirgizska a Tadžikistanu, náhle pôsobila úplne bezmocne a zbytočne.

Všetko sa však zmenilo už zakrátko, presnejšie v januári 2022. Na začiatku zdanlivého prerodu ODKB však nestála pomoc členskému štátu čeliacemu vonkajšej agresii, ako naznačuje jej formálne poslanie, ale práve intervencia s cieľom udržať kazašský režim, ktorí ohrozovali rozhnevaní demonštranti a pravdepodobne aj mocenské boje vo vnútri vládnucej elity.

„Organizácia zmluvy o kolektívnej bezpečnosti režimov“ ako tromf v rukách Kremľa?

Na začiatku januára vypukli vo viacerých mestách Kazachstanu v dôsledku zvýšenia cien skvapalneného ropného plynu (LPG), ako aj prevládajúcich socioekonomických nerovností, masové nepokoje. Tie si vyžiadali tisícky zranených, pričom hlásené sú aj najmenej dve stovky obetí na životoch. V niekoľkých mestách tiež došlo k vyplieneniu vládnych budov. (O širších príčinách masových nepokojov sa môžete viac dočítať tu.)

Kazašský prezident Tokajev sa nakoniec v situácii, keď sa na stranu demonštrantov postavila aj časť bezpečnostných zložiek a pravdepodobne aj miestnej elity, obrátil so žiadosťou o podporu na ODKB. A to aj napriek tomu, že táto organizácia v minulosti akékoľvek zasahovanie do vnútorných záležitostí členských štátov ostro odmietala. Moskva na tentokrát zareagovala nečakane a vyslaniu mierotvorcov dala zelenú.

Do nepríjemnej pozície tak dostala najmä arménskeho premiéra Nikola Pašinjana. Ten vyslanie intervenčnej misie na podporu kazašského režimu ako čelný predstaviteľ predsedajúceho štátu ODKB oznamoval, pričom musel prehltnúť hneď dve horké pilulky. Nielenže ODKB len niekoľko mesiacov predtým nevyhovelo jeho žiadostiam o podporu tvárou v tvár narastajúcemu tlaku zo strany Azerbajdžanu [Kazachstan navyše fakticky vždy stál na strane etnicky spriazneného Azerbajdžanu, pozn. red.], ale samotný Pašinjan sa pôvodne k moci dostal na čele nenásilnej revolúcie, ktorá zvrhla etablovaný proruský režim. Až po prehranej druhej vojne o náhorný Karabach sa z neho vzhľadom na okolnosti stal lojálny podporovateľ Moskvy.

Je otázne, prečo sa Rusko rozhodlo na rozdiel od dvoch predchádzajúcich podobných prípadov v Kirgizsku v Kazachstane zasiahnuť. Dôvod môže byť prozaický. Kirgizsko s Ruskom priamo nesusedí a revolúcia v roku 2020 priviedla na čelo štátu ešte viac proruského politika, než bol predchádzajúci prezident. Naopak, Kazachstan je nie len omnoho významnejším hráčom, ale zároveň nebolo jasné, či by sa po zvrhnutí Tokajeva k moci nedostali nacionalisti. Krajina navyše s Ruskom zdieľa aj najdlhšiu (a pomerne málo stráženú) suchozemskú hranicu na svete (približne 7 500 kilometrov).

Ako v tejto súvislosti ešte na začiatku operácie ODKB upozornil Dmirtij Trenin, riaditeľ ruskej pobočky Carnegieho centra, intervencia mohla postavenie Ruska v regióne buď posilniť, alebo oslabiť. Ak by si intervencia vyžadovala nasadenie dodatočných síl a dlhodobú prítomnosť ruských vojsk na území Kazachstanu, viedlo by to pravdepodobne k nárastu protiruských nálad v tejto strategicky dôležitej krajine. Naopak, v prípade úspechu by Moskva mohla kazašskú vládu dotlačiť k opusteniu multivektorovej zahraničnej politiky a vytvoriť tak v strednej Ázii druhé Bielorusko.

Dnes už vieme, že operácia v Kazachstane sa z pohľadu Kremľa skončila úspechom, pričom ruské sily sa z tohto stredoázijského štátu začali sťahovať už 13. januára, teda len niekoľko dní po jej začatí. Väčšina expertov, až na niekoľko výnimiek, súhlasí s Treninom v tom, že tento výsledok prispeje k posilneniu vplyvu Ruska v Kazachstane a možno aj v celom regióne. Príčinou pritom nemá byť len morálny záväzok Tokajeva pred Putinom – podobné záväzky nemajú vo svete medzinárodnej politiky často veľkú váhu. Tvrdé potlačenie protestov môže tiež priviesť k určitej izolácii kazašského režimu od Západu, ktorá ho prirodzene dotlačí k užšej spolupráci s Moskvou a Pekingom. Pričom práve Moskva sa už dokázala ukázať ako asertívny a efektívny hráč.

Expert na Rusko Tom Weir v tejto súvislosti poukazuje na ešte jeden širší dosah úspešnej intervencie ODKB. Organizácia, ktorá podľa jeho slov len prednedávnom pôsobila ako „bezzubý tiger“, sa náhle transformovala na „efektívny nástroj solidarity regionálnych elít“.

S týmto názorom sa stotožňuje aj známy ruský analytik Fiodor Lukianov. Nedávne využitie ODKB v Kazachstane podľa jeho názoru zodpovedá momentálnej snahe Moskvy naučiť sa ovplyvňovať vývoj v susedných štátoch za pomoci minima hrubej sily. „Celý postsovietsky priestor vstupuje do obdobia, keď budú musieť všetky štáty zložiť test životaschopnosti. Rusko preto potrebuje nástroje pre udržanie stability. Ak to dokáže, tieto štáty mu budú zaviazané. Vôbec nie je dôležité, kto stojí na ich čele, dokiaľ bude rozumieť pravidlám hry. Táto limitovaná operácia v Kazachstane je možno príkladom toho, ako by to mohlo fungovať,“ verí Lukianov.