Andrea Čepiššáková: Na chrbte nosím batoh ako pútnik

Andrea Čepiššáková. Foto: Matúš Zajac

Rozhovor s výtvarníčkou Andreou Čepiššákovou, ktorá sa vymyká v našom prostredí svojou tvorbou. Ovplyvnilo ju Mexiko či idea pútnictva. Počas návštevy pápeža Františka pre neho pripravila originálny umelecký dar.

Košická výtvarníčka Andrea Čepiššáková (*1973, Stará Ľubovňa) v tvorbe rozvíja špecifické možnosti média keramiky. Je autorkou sochy sv. Alžbety Uhorskej, daru pre pápeža Františka za mesto Košice. Spolupracuje pri organizácii Festivalu sakrálneho umenia v Košiciach a sympóziách Dotyk krásy, dlhoročne organizovaných dominikánmi v Banskej Štiavnici. Trikrát absolvovala púť do Santiaga de Compostela a podieľala sa na príprave značenia slovenskej trasy Svätojakubskej cesty.

Študovali ste keramiku na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u Ivice Vidrovej-Langerovej, predtým na košickej ŠUP-ke. Pracujete s možnosťami jej využitia vo voľnej tvorbe aj s presahmi do ďalších médií. Čo pre vás znamená hlina, tento archetypálny materiál?


Uvedomila som si, ako mnohé veci na seba nadväzujú. Svoje detské roky si pamätám skôr v súvislosti s vôňami. Pohybovala som sa v otcovom ateliéri, maľoval olejom a bolo v ňom cítiť vôňu terpentínu olejových farieb. Starý otec bol múzejník, pracoval s drevom. Veľmi ma fascinovala vôňa lipového dreva aj betlehemy a krížové cesty, ktoré robil pre kostoly. Páčilo sa mi, že pracuje s priestorom. U otca ma zaujala sýtosť farieb a expresívna maľba. V spomienkach mi utkvela skromnosť dreva a pastóznosť maľby.
Rodičia boli spočiatku proti tomu, aby som študovala umenie. Chceli, aby som išla na gymnázium, ale vydobyla som si možnosť študovať na umeleckej priemyslovke. Už ako dieťa som rada tvorila a vyrábala, priťahovala ma práca s materiálom. Hlina mi bola akoby „daná do vienka“, aj keď na vysokej škole som koketovala s myšlienkou prestúpiť na maľbu. S odstupom času zisťujem, že hlina je pre mňa vyjadrovacím médiom. Je akýmsi slovníkom, v ktorom smiem listovať a nachádzať pojmy, ktoré inak nedokážem sformulovať. Mostom, ktorým môžem prepájať môj vnútorný svet so svetom vonkajším, „lepidlom“, ktorým túžim spájať ľudí. Fascinuje ma, že cez tento materiál môžem ľudí k sebe navzájom približovať, akoby hlina bola magnetom.

Hlina, kontakt so zemou, má aj svoju terapeutickú silu.


Arteterapiu som nikdy neštudovala, ale mám pocit, že proces, ktorý zažívajú ľudia pri intenzívnom dotyku s hlinou, v nich zanecháva hlbokú liečivú stopu.

Pracujete s rôznymi autorskými prístupmi, jedným z nich je technika vpichovania či akéhosi „tetovania“ materiálu. Použili ste ju pri vzniku keramických obrazov, aj pri realizácii sochy sv. Alžbety Uhorskej, daru pre pápeža Františka za mesto Košice pri jeho návšteve. Ako ste k technike dospeli?


S touto technikou som začala pracovať už dávnejšie, počas jedného z keramických sympózií v Kalinove. S priemyselnou šamotovou hlinou, ktorú sme mali k dispozícii, som spočiatku dosť zápasila, bola pre mňa akoby neprístupná. No zaujalo ma, že dokáže uniesť hmotu a môžem v nej realizovať veľké veci, že je „nerozmaznaná“. Modelárske hliny sú väčšinou náročnejšie na technologické prístupy. Zrnitosť, ktorá sa zjaví po výpale plynom, je očarujúca. Diapazón okrových farieb je neopakovateľný a nepredvídateľný. Naďalej mi však chýbalo odkrytie akoby jej ďalšieho rozmeru. Skúsila som do ešte mäkkého materiálu odtláčať hrot klinca. Vznikal tak rozpixelovaný obraz. Hlina zrazu nadobudla neostrosť, mozaikové skreslenie, čo zobrazenú skutočnosť akoby znejasňovalo, začala strácať jasnú informáciu. „Až raz vstanem zo sna, uzriem tvoju tvár, Pane“ (Ž 17) – to bolo jedno z prvých diel, portrét Krista, vytvorených touto technikou. Pripomínal Turínske plátno. Technika vpichovania je pre mňa nástrojom pre vyjadrenie určitého tajomstva. Na soche sv. Alžbety som jej pomocou na plášti zobrazila košický erb s anjelom. Textúru aplikujem aj v ďalších pokusoch zobraziť napríklad mapy pútnických ciest, ktoré som absolvovala, pripomínajú satelitné zábery. Do hliny vpichujem prírodné pigmenty, porcelán, oxidy železa, chrómu či kobalt. Je to téma, na ktorej priebežne pracujem a vnímam ju ako nekonečnú. Zisťujem, kam až ma zavedie.

Máte rôzne spôsoby výtvarného vyjadrovania, a to aj prostredníctvom inštalácie či maľby. Jeden z vašich výrazných autorských cyklov, asi tridsiatich komorných malieb na dreve, sa volá Ikony (od 2007). Poznáte postupy písania ikon, no zvolili ste iný prístup. Sú osobné, vypovedajú o každodennom živote, jeho všednosti aj posvätnosti. Zobrazuje svätcov, tému, ktorá na súčasnej výtvarnej scéne príliš nedominuje, no Ikony zarezonovali a boli viacnásobne vystavované.


Vždy ma lákali životné príbehy svätcov. Sú inšpiratívne, aj keď ich skúsenosť je neprenosná. Človek má túžbu ich nasledovať, no uvedomila som si, že ich príbehy chcem aktualizovať a priblížiť dnešnému človeku. Každý z nás sa v určitom zmysle môže vydať na cestu svätosti, aj v 21. storočí. S touto túžbou som absolvovala ikonopisecký kurz v kláštore františkánok v Bavorsku. Často sa so svätými nevieme spriateliť, ale v problémoch sa na nich obraciame. Mám podobnú skúsenosť, keď som čakala syna Andreja, lekári mi odporúčali vyhýbať sa prenášaniu hliny a jej nakladaniu do pece. Prešla som prirodzene od ťažkých materiálov k „zapisovaniu“ každodenných modlitieb, zážitkov, ktoré som zdieľala so svätými. Často boli komické a zábavné, niekedy aj ťaživé. Ľudia ich dokázali prijať, lebo ich príbehy boli podané súčasnou optikou, bez obvyklého klišé.

Jednou z charakteristík vašej tvorby je výrazná farebnosť, typická pre rané práce. V súčasnosti nechávate vyznieť skôr prirodzenú farebnosť hliny. Pri ich interpretácii môžeme spomenúť voľnú paralelu s expresivitou diel Fridy Kahlo. Súvisí dominancia farby s pobytom v Mexiku? S otcom, maliarom Hubertom Čepiššákom ste sa opakovane zúčastnili reštaurátorských pobytov na jezuitskej misii.

Za tú skúsenosť som veľmi vďačná a čím som staršia, tým viac čerpám zo zážitkov z týchto pobytov. Mexiko ovplyvnilo môj spôsob nazerania na život. Dovtedy som žila akoby v bubline a moje horizonty boli výrazne obmedzené. Režim, v ktorom som vyrastala, spoločnosť, ktorá ma formovala, rodina, akoby nepoznali pestrosť a „farebnú paletu“ života. Pôsobili sme na jezuitskej misii na severe Mexika, v štáte Chihuahua, kde žijú vysoko v horách domorodí Indiáni kmeňa Tarahumara. Napriek chudobe a ťažkým životným podmienkam ich zmysel pre prítomný okamih našincovi vyráža dych. Aj to, že som ešte ako študentka mohla spolupracovať na reštaurátorských prácach, ma, samozrejme, posunulo. Myslím si, že Mexiko ma výrazne ovplyvnilo v chápaní farieb aj v symbolickej rovine. 

Venujete sa organizácii kultúrneho života, dlhodobo spolupracujete pri organizácii Festivalu sakrálneho umenia v Košiciach, s dominikánmi sa podieľate na organizácii sympózií Dotyk krásy v Banskej Štiavnici. Participovali ste na značení slovenskej trasy svätojakubskej cesty a absolvovali ste tri púte do Santiaga de Compostela. Ako poznačili váš život?


Napadá mi myšlienka hudobného skladateľa a zakladateľa hudobného minimalizmu Arvo Pärta, ktorý povedal, že stačí, ak zahráte krásne jednu jedinú notu. Tá udáva ráz a líniu života. V zásade je putovanie prítomné v živote každého z nás, ide len o to, či sa stotožníme s obrazom pútnika a prijmeme seba ako človeka na ceste. Znamená to povedať áno životným výzvam aj stratám. Nanovo každý deň vykročiť na cestu, aj keď smer je niekedy nejasný a stráca sa v hmle. Stotožnenie sa s obrazom pútnika učí človeka dôverovať, aj keď niekedy nič necíti, aj keď stráca zmysel, prečo sa namáha. Putovanie mi umožnilo uvedomiť si, že púte nie sú len o cieli, ale že ide o proces, ktorý treba preniesť do každodenného života. Ráno vstanem, zoberiem si pomyselný batoh a kráčam. Snažím sa z každého stretnutia vyťažiť čo najviac, aj keď nie vždy úspešne. Po návrate z tretej výpravy som si povedala, že budem nosiť na chrbte batoh celý život ako atribút, ktorý mi bude pripomínať, že som pútnik. Pochopila som, že je nevyhnutné si premyslieť, koľko a čo si na cestu pribalíme.

V roku 2018 ste s dominikánkou a výtvarníčkou Annou Furjelovou (sr. Blažejou) vytvorili miesto-špecifickú inštaláciu v košickej synagóge, pod názvom Peregrinatio. Dlhé pásy ľanových plátien zapožičané od žien z rôznych kútov Slovenska ste vystavili ako poctu ich príbehom a práci, aj ako symbol cesty každého človeka. Čo vás viedlo k vyzdvihnutiu obyčajných plátien v sakrálnom priestore synagógy?


Sestra Blažeja je mojou súputníčkou a je vzácne, že dokážeme zdieľať prieniky a zážitky z ponorov do vnútra odovzdávaním vonkajšiemu svetu. Spolu sme putovali do Compostely a povedali sme si, že po návrate urobíme spoločnú výstavu. Ručne spracovávaný ľan vytrvalo zbierame už mnoho rokov, lebo v ňom čítame množstvo neopakovateľných životných príbehov. Časom vznikla z nahromadených metrov textílie akási symfónia, ktorou sme rozozvučali priestor synagógy. Ak ľanu dokážeme načúvať, hovorí o každodennosti i všednosti, v ktorej sa ukrýva celé tajomstvo nášho života a putovania.

Košice majú špecifickú atmosféru, tradíciu košickej moderny a mnohé mimoriadne osobnosti výtvarnej scény. V čom pre vás spočíva genius loci Košíc a ktoré košické osobnosti vás inšpirujú? 


Keď sa vybudovali v Košiciach Východoslovenské železiarne, prichádzalo sem z blízkeho i ďalekého okolia bývať veľa ľudí. Intenzívne sa stavali nové sídliská a existoval zákon, podľa ktorého z finančného balíka určeného na stavbu spoločensky významnej budovy, ako je škola, škôlka, nemocnica, úrad, išla časť aj na vznik umeleckého diela. Mnohé z týchto artefaktov sa na mape našej kultúrnej histórie strácajú, lebo pripomínajú dobu svojho vzniku a boli súčasťou režimu. Teší ma, že sa o týchto témach začína nahlas hovoriť a pomaly sa začína dvíhať povedomie o ich hodnote. Nedávno sme odhalili mozaiky významného košického umelca Júliusa Jakobyho, ktoré skončili skryté pod zateplením budovy dvoch základných škôl. Košice sú mimoriadne bohaté na umelecké osobnosti a diela realizované vo verejnom priestore. Len z mozaikových realizácií môžeme spomenúť Hertu Ondrušovú-Viktorínovú považovanú za košickú „mozaikovú lady“ či realizácie Imra Vaněka, Júliusa Jakobyho a iných. Som rada, že sa diela pomaly odhaľujú a vracajú späť do života.

Zaujímajú vás vzťahy a spolupráce. V Novohradskej galérii v Lučenci ste počas keramického sympózia realizovali projekt, ktorý mapoval neľahký život ľudí v tomto regióne. Dali ste im kus hliny, z ktorej počas rozhovoru spontánne modelovali miniatúrnu plastiku. Tie ste následne vypálili a vystavili ako participatívnu inštaláciu. Pripomenula mi projekt Romana Ondaka, ktorý v japonskej fabrike rozdal čokolády a robotníkov vyzval, aby z alobalu po ich zjedení vymodelovali ľubovoľný objekt (Passage, 2004). Ako vnímate tendencie v umení smerujúce z ateliéru a z galérie medzi ľudí?


Oblasť Novohradu je výnimočne bohatá na keramické íly a hliny, no stratila kontakt s kreativitou človeka, potrebou niečo tvoriť. Hoci v 50. – 60. rokoch boli v danej oblasti desiatky hrnčiarskych remeselných dielní. Fabrika, ktorá tu funguje, sa zameriava na výrobu tehál a iných stavebných komponentov. Bolo pre mňa výzvou zistiť, ako budú ľudia reagovať, keď im ponúknem voľný kontakt s hlinou, materiálom, s ktorým sa vo fabrike denne stretávajú na báze technickej výkonovej normy. Výstupy boli zaujímavé, potvrdili, že rozmer tvorivej činnosti človeku chýba, že sa cez hlinu dokáže individuálne vyjadriť. Šamot som použila ako most k ľuďom, ktorí z kúska hliny popri rozprávaní niečo podvedome vytvorili, keď prekonali počiatočný ostych. Najcennejším bolo prebudenie vnútornej potreby tvoriť a kreovať v ľuďoch limitovaných technickými normami. Naštartovalo ma to v snahe pomáhať ľuďom otvárať sa aj inému videniu sveta.

V minulom roku si dominikáni pripomínali 800 rokov od „narodenia sa pre nebo“, smrti sv. Dominika. Vaším príspevkom bola inštalácia či skôr performancia v zrekonštruovanom dominikánskom kostole Panny Márie Snežnej na bratislavskej Kalvárii. Kvôli pandémii sa uskutočnila zatiaľ iba v komornej neverejnej podobe. Interpretovala známy obraz Mascarella z 13. storočia namaľovaný na doske stola, ktorý zobrazuje sv. Dominika a jeho spoločníkov pri stolovaní.


Som vďačná, že som mohla inštaláciu, aj keď kvôli pandemickým opatreniam len čiastkovo, zrealizovať. Výsledkom, ku ktorému som prišla aj v dialógu s tými, ktorí ma tvorivou cestou sprevádzajú, bola zvuková stopa, opäť akási symfónia, performancia pozostávajúca z prelievania vody a prekladania vyše dvesto keramických šamotových misiek v priestore chrámu. Prelievanie je pre mňa symbolom každodenného vzájomného odovzdávania si darov, ktoré sme dostali a robia nás jedinečnými. Človek ako miska čaká na svoje naplnenie každodennosťou aj posvätnosťou, aby ako jedinečný tón zaznieval v symfónii stvorenia.  

Komentár Daniely Čarnej k vybranému dielu Andrey Čepiššákovej: Peregrinatio, 2018, s Annou Furjelovou. Inštalácia v synagóge na Zvonárskej ulici, Košice

Ľan je materiál, v ktorom pulzuje život. Ukrýva príbehy vytrvalej tichej každodennej práce. Jeho prípravu od siatia až po postupné spracovanie môžeme prirovnať k ceste, púti (peregrinatio). Priestorová inštalácia Andrey Čepiššákovej a Anny Furjelovej je vybudovaná z desiatok zozbieraných ľanových plátien. Príbehov žien, ktoré ich tkali a prenesene aj tých našich.

Miesto-špecifická inštalácia bola vytvorená na mieru priestoru košickej synagógy, v dialógu s ním a jeho geniom loci: históriou a modlitbou nasýteným priestorom, s vlastnou hrou farieb, svetiel a tieňov. Nesie v sebe všednosť aj transcendentnosť hľadania. Smeruje od každodenných k symbolickým rovinám: evokuje sušenie bielizne, labyrint, koridor, zvitky tóry, zastavenia krížovej cesty či Turínske plátno – ponúka nám navigáciu, oporný bod, smerovanie. Nepriamo odkazuje aj k legendárnemu dielu slovenského konceptuálneho umenia, ktorým je Biely priestor v bielom priestore Stana Filka, Miloša Lakyho a Jána Zavarského (1973 – 74).

Do sakrálneho priestoru prichádzame, aby sme konfrontovali limity našej každodennosti s tým, čo nás presahuje a dáva nám vytušiť zmysel našich námah. Aj keď zážitok z priestoru nám fotografia dokáže sprostredkovať iba v obmedzenej miere, inštalácia pre prítomných vytvorila akýsi most prepájajúci každodennosť s večnosťou. Ako koberec či Jakubov rebrík, ktorým vystupujeme „hore“, a aj keď sa opäť nevyhnutne vraciame na zem, ostávame poznamenaní touto skúsenosťou.

Na záver ešte obrázok sošky svätej Alžbety Uhorskej, ktorú dostal ako dar pápež František:



Daniela Čarná
Ďalšie články