16. januára, 07:58

Andrea Čepiššáková: Na chrbte nosím batoh ako pútnik

Andrea Čepiššáková: Na chrbte nosím batoh ako pútnikAndrea Čepiššáková. Foto: Matúš Zajac
Daniela Čarná Kunsthistorička a kurátorka.

Rozhovor s výtvarníčkou Andreou Čepiššákovou, ktorá sa vymyká v našom prostredí svojou tvorbou. Ovplyvnilo ju Mexiko či idea pútnictva. Počas návštevy pápeža Františka pre neho pripravila originálny umelecký dar.

Košická výtvarníčka Andrea Čepiššáková (*1973, Stará Ľubovňa) v tvorbe rozvíja špecifické možnosti média keramiky. Je autorkou sochy sv. Alžbety Uhorskej, daru pre pápeža Františka za mesto Košice. Spolupracuje pri organizácii Festivalu sakrálneho umenia v Košiciach a sympóziách Dotyk krásy, dlhoročne organizovaných dominikánmi v Banskej Štiavnici. Trikrát absolvovala púť do Santiaga de Compostela a podieľala sa na príprave značenia slovenskej trasy Svätojakubskej cesty.

Študovali ste keramiku na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u Ivice Vidrovej-Langerovej, predtým na košickej ŠUP-ke. Pracujete s možnosťami jej využitia vo voľnej tvorbe aj s presahmi do ďalších médií. Čo pre vás znamená hlina, tento archetypálny materiál?


Uvedomila som si, ako mnohé veci na seba nadväzujú. Svoje detské roky si pamätám skôr v súvislosti s vôňami. Pohybovala som sa v otcovom ateliéri, maľoval olejom a bolo v ňom cítiť vôňu terpentínu olejových farieb. Starý otec bol múzejník, pracoval s drevom. Veľmi ma fascinovala vôňa lipového dreva aj betlehemy a krížové cesty, ktoré robil pre kostoly. Páčilo sa mi, že pracuje s priestorom. U otca ma zaujala sýtosť farieb a expresívna maľba. V spomienkach mi utkvela skromnosť dreva a pastóznosť maľby.
Rodičia boli spočiatku proti tomu, aby som študovala umenie. Chceli, aby som išla na gymnázium, ale vydobyla som si možnosť študovať na umeleckej priemyslovke. Už ako dieťa som rada tvorila a vyrábala, priťahovala ma práca s materiálom. Hlina mi bola akoby „daná do vienka“, aj keď na vysokej škole som koketovala s myšlienkou prestúpiť na maľbu. S odstupom času zisťujem, že hlina je pre mňa vyjadrovacím médiom. Je akýmsi slovníkom, v ktorom smiem listovať a nachádzať pojmy, ktoré inak nedokážem sformulovať. Mostom, ktorým môžem prepájať môj vnútorný svet so svetom vonkajším, „lepidlom“, ktorým túžim spájať ľudí. Fascinuje ma, že cez tento materiál môžem ľudí k sebe navzájom približovať, akoby hlina bola magnetom.

Hlina, kontakt so zemou, má aj svoju terapeutickú silu.


Arteterapiu som nikdy neštudovala, ale mám pocit, že proces, ktorý zažívajú ľudia pri intenzívnom dotyku s hlinou, v nich zanecháva hlbokú liečivú stopu.

Pracujete s rôznymi autorskými prístupmi, jedným z nich je technika vpichovania či akéhosi „tetovania“ materiálu. Použili ste ju pri vzniku keramických obrazov, aj pri realizácii sochy sv. Alžbety Uhorskej, daru pre pápeža Františka za mesto Košice pri jeho návšteve. Ako ste k technike dospeli?


S touto technikou som začala pracovať už dávnejšie, počas jedného z keramických sympózií v Kalinove. S priemyselnou šamotovou hlinou, ktorú sme mali k dispozícii, som spočiatku dosť zápasila, bola pre mňa akoby neprístupná. No zaujalo ma, že dokáže uniesť hmotu a môžem v nej realizovať veľké veci, že je „nerozmaznaná“. Modelárske hliny sú väčšinou náročnejšie na technologické prístupy. Zrnitosť, ktorá sa zjaví po výpale plynom, je očarujúca. Diapazón okrových farieb je neopakovateľný a nepredvídateľný. Naďalej mi však chýbalo odkrytie akoby jej ďalšieho rozmeru. Skúsila som do ešte mäkkého materiálu odtláčať hrot klinca. Vznikal tak rozpixelovaný obraz. Hlina zrazu nadobudla neostrosť, mozaikové skreslenie, čo zobrazenú skutočnosť akoby znejasňovalo, začala strácať jasnú informáciu. „Až raz vstanem zo sna, uzriem tvoju tvár, Pane“ (Ž 17) – to bolo jedno z prvých diel, portrét Krista, vytvorených touto technikou. Pripomínal Turínske plátno. Technika vpichovania je pre mňa nástrojom pre vyjadrenie určitého tajomstva. Na soche sv. Alžbety som jej pomocou na plášti zobrazila košický erb s anjelom. Textúru aplikujem aj v ďalších pokusoch zobraziť napríklad mapy pútnických ciest, ktoré som absolvovala, pripomínajú satelitné zábery. Do hliny vpichujem prírodné pigmenty, porcelán, oxidy železa, chrómu či kobalt. Je to téma, na ktorej priebežne pracujem a vnímam ju ako nekonečnú. Zisťujem, kam až ma zavedie.

Máte rôzne spôsoby výtvarného vyjadrovania, a to aj prostredníctvom inštalácie či maľby. Jeden z vašich výrazných autorských cyklov, asi tridsiatich komorných malieb na dreve, sa volá Ikony (od 2007). Poznáte postupy písania ikon, no zvolili ste iný prístup. Sú osobné, vypovedajú o každodennom živote, jeho všednosti aj posvätnosti. Zobrazuje svätcov, tému, ktorá na súčasnej výtvarnej scéne príliš nedominuje, no Ikony zarezonovali a boli viacnásobne vystavované.


Vždy ma lákali životné príbehy svätcov. Sú inšpiratívne, aj keď ich skúsenosť je neprenosná. Človek má túžbu ich nasledovať, no uvedomila som si, že ich príbehy chcem aktualizovať a priblížiť dnešnému človeku. Každý z nás sa v určitom zmysle môže vydať na cestu svätosti, aj v 21. storočí. S touto túžbou som absolvovala ikonopisecký kurz v kláštore františkánok v Bavorsku. Často sa so svätými nevieme spriateliť, ale v problémoch sa na nich obraciame. Mám podobnú skúsenosť, keď som čakala syna Andreja, lekári mi odporúčali vyhýbať sa prenášaniu hliny a jej nakladaniu do pece. Prešla som prirodzene od ťažkých materiálov k „zapisovaniu“ každodenných modlitieb, zážitkov, ktoré som zdieľala so svätými. Často boli komické a zábavné, niekedy aj ťaživé. Ľudia ich dokázali prijať, lebo ich príbehy boli podané súčasnou optikou, bez obvyklého klišé.

Jednou z charakteristík vašej tvorby je výrazná farebnosť, typická pre rané práce. V súčasnosti nechávate vyznieť skôr prirodzenú farebnosť hliny. Pri ich interpretácii môžeme spomenúť voľnú paralelu s expresivitou diel Fridy Kahlo. Súvisí dominancia farby s pobytom v Mexiku? S otcom, maliarom Hubertom Čepiššákom ste sa opakovane zúčastnili reštaurátorských pobytov na jezuitskej misii.

Za tú skúsenosť som veľmi vďačná a čím som staršia, tým viac čerpám zo zážitkov z týchto pobytov. Mexiko ovplyvnilo môj spôsob nazerania na život. Dovtedy som žila akoby v bubline a moje horizonty boli výrazne obmedzené. Režim, v ktorom som vyrastala, spoločnosť, ktorá ma formovala, rodina, akoby nepoznali pestrosť a „farebnú paletu“ života. Pôsobili sme na jezuitskej misii na severe Mexika, v štáte Chihuahua, kde žijú vysoko v horách domorodí Indiáni kmeňa Tarahumara. Napriek chudobe a ťažkým životným podmienkam ich zmysel pre prítomný okamih našincovi vyráža dych. Aj to, že som ešte ako študentka mohla spolupracovať na reštaurátorských prácach, ma, samozrejme, posunulo. Myslím si, že Mexiko ma výrazne ovplyvnilo v chápaní farieb aj v symbolickej rovine. 

(viac…)

Ďalšie články

Táto stránka využíva súbory cookies. Súhlasíte s ich používaním? Bližšie informácie TU.