Najslabšie miesto Ruska

Každá svetová veľmoc má funkčný model, ako sa odovzdáva moc z jedného prezidenta či čelného predstaviteľa štátu na iného. V Amerike sú to demokratické voľby, v Číne niečo iné. Zdá sa, že najväčším problémom je to v Rusku. Istým problémom sú aj dejiny, kde sa pomerne často vyskytlo zavraždenie panovníka či prevrat proti nemu. Aký je vzťah ruských dejín a súčasnosti?

V Rusku sa často hovorí o tom, ako môže vyzerať zmena moci, kto raz nahradí Vladimira Putina a ako k tomu dôjde. Mal by som byť presnejší a hovoriť o zmene panovníka, pretože hoci je Rusko podľa ústavy demokratickou republikou, takmer vždy o všetkom rozhoduje jediný vodca, respektíve niekto v jeho mene. Terajší prezident Vladimír Putin je vo funkcii už dlho a – povedzme to tak, že nie je najmladší. Téma je teda aktuálna.  

Rusi samotní majú k tomuto aktu nejednoznačný postoj. Niektorí z nich sú si istí, že Putin je už dávno po termíne a netrpezlivo na to čakajú, časť sa to snaží priblížiť. Iní sa obávajú, že by to vytvorilo nestabilitu a zhoršilo ekonomickú situáciu, zachovávajú preto opatrnosť. Tretí to dokonca považujú za prípadnú hrozbu pre Rusko, možno až po stratu integrity a suverenity krajiny. Pokiaľ ide o populáciu, väčšina obyvateľstva celkom iste preferuje status quo, neusiluje o zmenu a málokedy na to myslí.

Zmena však nevyhnutne príde – skôr či neskôr, či si to niekto želá alebo iný predtým zatvára oči. Preto a pre porozumenie kontextu si možno položiť otázku? Aká je ruská historická skúsenosť s presunom moci? Ako v Rusku dochádzalo k zmene moci, ktoré vzorce sú najčastejšie?

Napriek tomu, že dejiny nikdy nikoho nič nenaučili, celkom iste ponúkajú prehľad o možnostiach a vďaka tomu si možno aspoň predstaviť pravdepodobné varianty, ako by k tomu mohlo dôjsť aj teraz.

Trochu štatistík

Nechcem vás zdržovať metodologickými otázkami, ale trochu jasnosti na úvod si spraviť musíme. Napríklad, koľko bolo v Rusku v minulosti panovníkov, čo všetko budeme brať do úvahy? Otázka nie je úplne jednoduchá, veď krajina dlho nebola zjednotená a v každom kniežatstve bola vykonávaná samostatná moc. V rôznych dobách mali niektorí cári spoluvládcov a nemusí byť úplne jasné, či ich máme brať do úvahy alebo nie a držať sa len formálneho kritéria.

Uvediem príklad. Niekedy za mladistvých cárov dlhodobo panovali oficiálne vymenovaní regenti, čo, samozrejme, vedie k otázke, máme ich hodnotiť ako samostatných vládcov alebo nie? Niektorí cári sa zase de facto nezúčastňovali na riadení. Niektorí reálni panovníci zase neboli cármi de iure. Preto sa zoznamy počtu panovníkov spísané rôznymi historikmi môžu značne líšiť.

Aby som sa vyhol niektorým pochybnostiam, obmedzím sa len na obdobie existencie zjednoteného ruského štátu s jedným cárom na čele – to znamená od korunovania Ivana IV. Hrozného v roku 1547. Ponúka to dostatočne rozsiahle obdobie aj počet prípadov odovzdania moci, podľa mojich výpočtov za uplynulých 475 rokov v Rusku (budem tu počítať aj obdobie Sovietskeho zväzu) prešla moc z jedného vládcu na druhého 40-krát, v priemere každých 12 rokov. Vyplýva z toho už prvé poznanie, je jasné, prečo si niektorí Rusi myslia, že terajších 20 rokov vlády Vladimira Putina je už príliš dlhý čas..  

• 

Ale hoci je Putin pri moci dlho aj v porovnaní s ostatnými čelnými predstaviteľmi štátov sveta, na ruské pomery je to ďaleko k rekordu. Ten drží Ivan IV. Hrozný, ktorý obsadil trón na viac ako 50 rokov. Taký Josif Stalin bol na čele Sovietskeho zväzu tiež dlhšie – 31 rokov. Pravda, ak by sme počítali len roky a na chvíľku dali bokom otázku reálnej moci, súčasná anglická kráľovná vládne už 70 rokov.

Poďme k téme. K zmenám panovníkov najčastejšie dochádza po prirodzenej smrti predchodcov. Rezignácie sú v Rusku neobvyklý jav. Trochu viac zrejme zaujme, že v 13 prípadoch prešla moc do nových rúk panovníka po úspešnom štátnom (palácovom) prevrate alebo po puči. Je to dokonca každý tretí z prechodov moci, čo je relatívne vysoký podiel. Päťkrát boli predchodcovia na čele štátu zabití, aj keď treba jedným dychom dodať, že sú aj podozrenia aj o niekoľkých ďalších vraždách. Tieto štatistiky sú pre Rusov znepokojujúce a alarmujúce, čitateľ pochopí zvolený nadpis článku.

Znepokojivá aj aj ďalšia štatistika, k podobným dramatickým udalostiam dochádza v priemere raz za 36 rokov. Od poslednej takejto epizódy, ku ktorej sa ešte vrátime, ubehlo 30 rokov. Je teda o čom premýšľať.

Obvyklé scenáre presunu moci

Samozrejme, štatistiky v dejinách nič neurčujú, len nás orientujú, aby sme lepšie vnímali možné vývojové trendy. Preto sa teraz zamerajme na konkrétne scenáre prechodu moci, aké sa používali v ruskej minulosti.

Ako už bolo povedané, vo väčšine prípadov sa tento proces odohrával po prirodzenej smrti predchádzajúceho panovníka. V časoch monarchie bol ďalší postup, kto bude následníkom, určený podľa dedičského poriadku koruny. Ak nebolo priamych dedičov, používali sa iné procedúry, niekedy aj voľby (samozrejme, nie všeobecné).

Po zvrhnutí monarchie vo februári 1917 krátko platil „otvorenejší“ prístup pri výbere hlavy štátu, aby sme sa rozumeli – všetko v hraniciach boľševickej strany. Tá bola mimoriadne centralizovaná, fakticky tak v sovietskych časoch prešla rozhodujúca úloha na riadiace orgány komunistickej strany, ktoré do istej miery a čisto formálne plnili normy vnútrostraníckeho zápasu a výberu, kde sa mohlo stretnúť viac kandidátov a organizovaných klík. Moc bola organizovaná zhora nadol, nie naopak.

Aby bolo možné moderovať niektoré procesy, existovala tradícia, že keď zomieral sovietsky vodca, okamžite sa zverejňovalo zloženie štátnej komisie pre organizáciu jeho pohrebu. Všetci vedeli, že predseda tej komisie nastúpi na miesto zosnulého, aj keď si ho v tej chvíli ešte nikto nevybral. Až potom riadiace orgány komunistickej strany vykonali formálne kroky, ktoré viedli k jeho zvoleniu.

• 

Nuž a všetky tri doterajšie prechody moci v postkomunistickom Rusku (Boris Jeľcin – Vladimir Putin – Dmitrij Medvedev – znova Vladimir Putin) prebiehali trochu inak. Odchádzajúci prezidenti si svojich nástupcov vybrali sami, implantovali ich do štátneho systému a pomohli im zabezpečiť víťazstvo vo všeobecných voľbách. Samozrejme, s istým rozdielom medzi Jeľcinom a Medvedevom, formálne to však možno považovať za dohodnuté zmeny.

Zdá sa teda, že Rusi očakávajú, že takýto scenár sa zopakuje aj na konci Putinovej éry. Je tu však jeden problém, žiadny nástupca sa neprezradil. Meno je tabu. Putin sám odmieta čokoľvek konkrétne povedať na túto tému. To môže znamenať viacero vecí. Od toho, že v dohľadnej dobe neplánuje odstúpiť, až po to, že už síce má kandidáta, ale z taktických dôvodov nechce, aby bolo jeho meno zverejnene príliš skoro. Do ďalších volieb, ktoré sa budú konať v roku 2024, je ešte dostatok času.

Mimoriadne scenáre                                        

Väčšina dramatických presunov moci sa odohrala v období monarchie. Dá sa v nich odčítať jeden vzor: prevraty a vraždy panovníkov sa častejšie páchali v prospech konkrétnych osôb. Mohol to byť aj právoplatný dedič, ktorý tak chcel urýchliť svoj nastúp na trón.

Nehovoríme pritom len o ďalekej minulosti. Vďaka podobnej epizóde nastúpil začiatkom 19. storočia na trón cisár Alexander I., hoci jeho osobná účasť na sprisahaní a vražde jeho otca cára Pavla I. nie je dokázaná, je však veľmi pravdepodobná.

Hrozí niečo podobné aj dnes? Myslím si, že nie. A poviem aj prečo. Podobný scenár modernému Rusku nehrozí preto, že neexistuje žiadny dedič, aspoň oficiálne. A keby bol, nemal by šancu bez požehnania a podpory terajšieho prezidenta. V tomto úzkom zmysle má súčasný prezident svoje postavenie chránené lepšie, ako to mali cári.

Ale nevraždili vždy len zorganizované skupinky s následníkom trónu. Na rozdiel od svojho prastarého otca, cár Alexander II. nebol zavraždený dvoranmi, ale teroristami. Najväčšou historickou nespravodlivosťou je, že osloboditeľa roľníkov, ktorý zbavil Rusko otroctva, zabili ultraľavicoví revolucionári, ktorí sa považovali za bojovníkov za slobodu. Aj v sovietskej dobe bol postoj k nemu chladný a jeho vrahov uctievali ako hrdinov.

V súčasnom Rusku nie je terorizmus aktuálnym problémom. Posledné známe prípady boli spojené s čečenskou vojnou. Teraz orgány prísne potláčajú aj náznaky takéhoto konania a prezident Ruska je asi jedna z dvoch-troch najviac chránených osôb na svete.  

K zabitiu panovníka však došlo aj tretím spôsobom, na pozadí širších udalostí v spoločnosti. Posledný rusky cár Nikolaj II. stratil trón kvôli revolúcii. Vo februári roku 1917 sa konali masové protesty proti hladu a vojne. Režim už nemal silu, aby ich potlačil alebo spacifikoval. Cár rezignoval. Neskoršie bol spolu s celou rodinou popravený boľševikmi, dnes sa to aj v Rusku hodnotí ako zločin.

Otázka, ktorú tak radi rozoberajú aj súčasné západné médiá, znie: Je v dnešnom Rusku možná revolúcia?

Presne s tým rátal naposledy opozičník Alexej Navaľnyj a jeho priaznivci, veril, že keď sa vráti do Ruska a bude zadržaný, tak to zdvihne vlnu ľudového hnevu, ktorá zmetie súčasnú vládu. Ako vieme, nestalo sa to. Navaľnyj bol zadržaný a uväznený, ako očakával, ale štátne orgány potom pomerne ľahko potlačili nie veľmi početné protesty a prísne potrestali ich iniciátorov. Od toho momentu v Rusku už takmer neexistuje  organizovaná opozícia. Situáciu stabilizuje aj to, že väčšina obyvateľov nechce žiadne šoky, a tak podporuje prezidenta. Povedal by som, že na revolučnú situáciu to v krajine nevyzerá.

Je tu ešte jeden príklad. V októbri v roku 1917 boľševici zvrhli dočasnú vládu, vytvorenú po páde monarchie. Bolo to ozbrojené povstanie, teraz sa tomu často hovorí aj prevrat. Predseda tejto vlády Alexander Kerenskij (spolužiak Vladimíra Lenina z gymnázia) sa ukryl a emigroval. Prvá ruská demokratická moc, legitímne vytvorená štátnou dumou, prestala existovať.

• 

Je v Rusku predstaviteľný vojenský prevrat? Aj tu si myslím, že nie. V dnešných podmienkach nie je dôvod očakávať ozbrojené uchopenie moci. Nech už ide o kohokoľvek. Dôvodom je aj to, že súčasný režim je často kritizovaný, že armáda, spravodajské služby a orgány činné v trestnom konaní v ňom zohrávajú príliš veľkú úlohu. Avšak keďže už majú vplyv, nepotrebujú nič meniť. Sám prezident pochádza z týchto štruktúr a zastupuje ich záujmy, preto ho spoľahlivo chránia za každých okolností.

Komunistické sprisahanie

V období komunizmu, ktoré je inak pre odovzdávanie moci predsa len prípadom sui generis a relatívne krátkym obdobím, sa uskutočnil iba jeden mimoriadny prechod moci. Bolo to odvolanie komunistického vodcu Nikitu Chruščova, ktorý sa preslávil odhalením zločinov stalinizmu a prepustením jeho obetí z táborov.

Západ si ho pamätá aj kvôli topánke, ktorou búchal o stôl na pôde OSN, Rusi zas ako vodcu, ktorý vyhlásil kukuricu za „kráľovnu polí“. Nariadil totiž, aby ňou zasiali skoro všetku poľnohospodársku pôdu. V ruskom podnebí nedozrela, čo spôsobilo vážnu potravinovú krízu.

Súdruhovia z Ústredného výboru s ním nedokázali koexistovať, najmä pre jeho reformu straníckeho aparátu. Samozrejme, neodvážili sa mu otvorene odporovať. Preto potajomky pripravili plénum ÚV, ktoré ho zbavilo vedúcich funkcií.

Formálne a navonok všetko vyzeralo legitímne (v rámcoch vtedajších noriem). Plénum Chruščova za vodcu komunistickej strany a krajiny zvolilo, plénum ho aj odvolalo. Ale to nebolo spontánne protestné hlasovanie – v podstate to bolo skutočné sprisahanie. Členov ÚV predbežne presvedčili a prichystali, a to za chrbtom ich predsedu a jemu najbližších súdruhov. Keď sa Chruščov dozvedel, čo sa deje, už bolo neskoro na to, aby niečo zmenil.

Môže sa podobný scenár zopakovať v súčasných podmienkach? Zdá sa, že skôr nie. Žiadny ruský orgán totiž nie je formálne oprávnený k odstráneniu prezidenta štátu. Komunistická strana bola nadvládnou silou, ktorá mohla všetko. V terajšom Rusku takáto štruktúra nie je. Mechanizmus impeachmentu síce v ústave existuje, je však vytvorený tak, že je skoro nepoužiteľný. Znamená to, že nikto (žiadny orgán alebo organizovaná štruktúra) nemá možnosť spustiť proces tranzície moci.

Postkomunistické manévre

Už na začiatku postkomunistickej doby sa uskutočnil mimoriadny prechod moci. Preto bol zničený veľký štát – Sovietsky zväz.

Všetko to začalo pučom, zorganizovaným odporcami reforiem. Ich plán zlyhal, no inšpiroval elity národných republík, ktoré boli súčasťou Sovietskeho zväzu, aby podnikli kroky smerom k nezávislosti. Ústavní činitelia Ruska, Ukrajiny a Bieloruska sa dohodli, že vystúpia zo Sovietskeho zväzu, ostatní čelní predstavitelia jednotlivých sovietskych republík ich podporili.

V tom momente sa ukončovala príprava novej zväzovej zmluvy, ktorá mala stanoviť nové demokratickejšie princípy vzťahov medzi republikami. Krátko predtým sa väčšina obyvateľov v referende vyslovila za zachovanie únie. Iniciátori zrušenia zväzu teda nemali žiadne oprávnenie na takéto rozhodnutie. Nájdu sa právnici, ktorí až dodnes hodnotia ich správanie ako vlastizradu.

Paradoxom je, že kvôli ich činu zanikol štát, ktorý zradili. Preto nemal kto splniť požiadavky na ich potrestanie.

V dôsledku toho sa zjavil nový scenár tranzície moci: Michailovi Gorbačovovi „ukradli“ štát, ktorý viedol. Vzdal sa myšlienky udržať si svoj post násilím a rezignoval. Mnohí historici a politológovia sú presvedčení, že práve toto bolo cieľom hlavného z sprisahancov – Borisa Jeľcina. Gorbačovovi nedokázal odpustiť predchádzajúce poníženia a nechcel ho trpieť ani ako formálneho nadriadeného.

• 

Ťažko si vôbec predstaviť, že by sa podobný scenár mohol zopakovať aj dnes: aby sa napríklad hlavy Tatarstanu, Baškirska a Moskovskeho regiónu dohodli a opustili Ruskú federáciu. Jej subjekty nie sú samostatné a objektívne nemajú možnosť postaviť sa proti centru. V nacionálnych republikách existujú separatistické a nacionalistické nálady, ale centrálne orgány úspešne bránia ich vývoju do organizovaných foriem.      

V ostatnom čase opäť z médií často počúvame o opačnom procese – o čiastočnom obnovení Sovietskeho zväzu, akoby o zjednotení Ruska s Bieloruskom (alebo s iným postsovietskym štátom), čo by predpokladalo aj prechod moci. Je však neuveriteľné, že by sa ruské vedenie  zúčastnilo v takom procese na úkor svojich záujmov.

A ešte jeden odkaz z dejín

Ako vidieť, história nám neposkytuje žiadny scenár mimoriadnej tranzície moci, ktorý by bol pravdepodobný alebo by sa ponúkal v súčasnosti. Tí, ktorí v niečo také dúfajú, sa preto podľa mojej mienky hlboko mýlia.  

Okrem toho existuje ešte jedna nevyslovená súvislosť. V posledných dvoch storočiach je možné objaviť a skonštatovať istú závislosť, za také obdobie by sme azda mohli použiť aj slovo trend, že obeťami mimoriadnych prechodov moci v Rusku boli vládcovia, ktorí aspoň trochu rozšírili priestor slobody a uskutočnili demokratické reformy. Viac slobody teda ohrozuje, ako panovník dopadne. Niekde v ruskom štáte alebo zradikalizovanej časti spoločnosti to zjavne chápu ako slabosť panovníka.

Je to hrozné poznanie. Cár Pavol I. zmiernil útlak nevoľníkov a staral sa o ich vzdelanie, Alexander II. zrušil otroctvo, Nikolaj II. zaviedol ľudové zastúpenie (prvá štátna duma), Kerenskij ustanovil tzv. predparlament a čelil vojnovej diktatúre, Chruščov ukončil stalinský represívny systém, Gorbačov otvoril širokú cestu k ekonomickej a politickej slobode…   

Putin zjavne nepatrí do tohto zoznamu. Preto si myslím, že môže kľudne panovať toľko, koľko mu príroda dovolí. Takže jeho neprajníci aj kritici budú musieť byť ešte trpezliví.