Zamestnanci pohrebnej služby s ochrannými rúškami na tvári vyberajú rakvu z pohrebného auta na cintoríne v severotalianskom meste Bergamo 16. marca 2020. Foto: TASR/AP

Už dlho mi bolo jasné, že nechcem tento príšerný rok ukončiť nikde inde ako na cintoríne v Bergame.

Keďže pri písaní zisťujem, že opis mojich pocitov pri pohľade na bergamské koronahroby znie ako vyjadrenie postoja, vyjadrím radšej najprv svoj osobný názor.

Počas celého roku som nemal ustálený názor na pandémiu, bol som v rozpakoch. V roku 2020 sme sa dozvedeli, čoho sú schopné naše európske vlády – platí to bez rozdielu, je jedno, či vládnu konzervatívni národniari alebo globalistickí liberáli, a dozvedeli sme sa aj to, čo nechajú so sebou robiť občania. Na potlačenie odporu zväčša stačili tri slová: „obrázky z Bergama“.

Dúfal som v úspech švédskej cesty, sila druhej vlny prevalcovala aj mňa a už som nevedel vyvrátiť kľúčový argument hroziacej triaže pred preplnenými jednotkami intenzívnej starostlivosti. Dnešné morálne štandardy, podľa ktorých majú aj veľmi starí ľudia nárok na plnú nemocničnú starostlivosť, sú aj moje. Výsledkom bolo, že som musel, hoc neochotne, aj ja súhlasiť s nejakými lockdownami. Lepší nápad som nemal.

Bergamo, cintorín 16. marca 2020. Foto: TASR/AP

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.