Reportáž z cintorína v Bergame

Už dlho mi bolo jasné, že nechcem tento príšerný rok ukončiť nikde inde ako na cintoríne v Bergame.

Keďže pri písaní zisťujem, že opis mojich pocitov pri pohľade na bergamské koronahroby znie ako vyjadrenie postoja, vyjadrím radšej najprv svoj osobný názor.

Počas celého roku som nemal ustálený názor na pandémiu, bol som v rozpakoch. V roku 2020 sme sa dozvedeli, čoho sú schopné naše európske vlády – platí to bez rozdielu, je jedno, či vládnu konzervatívni národniari alebo globalistickí liberáli, a dozvedeli sme sa aj to, čo nechajú so sebou robiť občania. Na potlačenie odporu zväčša stačili tri slová: „obrázky z Bergama“.

Dúfal som v úspech švédskej cesty, sila druhej vlny prevalcovala aj mňa a už som nevedel vyvrátiť kľúčový argument hroziacej triaže pred preplnenými jednotkami intenzívnej starostlivosti. Dnešné morálne štandardy, podľa ktorých majú aj veľmi starí ľudia nárok na plnú nemocničnú starostlivosť, sú aj moje. Výsledkom bolo, že som musel, hoc neochotne, aj ja súhlasiť s nejakými lockdownami. Lepší nápad som nemal.

Takže Bergamo, pár dní pred Vianocami. Aj keď som sa v živote po tomto 120-tisícovom meste neprechádzal, na cintorín som trafil ihneď. Bergamský cintorín je monumentálny, je to mesto v meste. Ulica Ernesta Pirovana, ktorá vedie k monumentálnej bráne, je ulicou pohrebných služieb. Minimálne jeden koronaskeptik sa objavil aj v Bergame: „Ľud v maskách,“ kričalo jedno grafiti na Ernesta Pirovana, „zobuď sa!“

Chvíľu som sa venoval alternatívnemu faktu, podľa ktorého za mrazivý obraz kolóny vojenských kamiónov, ktoré odvážali rakvy na kremáciu do iných talianskych regiónov, mohol v skutočnosti štrajk bergamaských hrobárov. Táto internetová historka sa rýchlo vyvrátila: Prvý vojenský konvoj sa začal v noci z 18. na 19. marca a až 28. marca sa Antonio Ricciardi v mene hrobárov vyhrážal kvôli nedostatku ochranných prostriedkov. Hrozil zastavením služieb, ale to bolo už 29. marca po funuse. Spolupracovník Ricciardiho mi o ôsmej ráno potvrdil, že ohlásený štrajk „nebol urobený“. Ďalej mi tento dôstojný reprezentant pohrebníctva vysvetlil, že povinnosť na kremáciu covid-mŕtvych, o ktorej sa často píše, v Taliansku nikdy neexistovala.

Pravdou však je, že pohreby boli na jar zakázané. Rovnako ako filozof Giorgio Agamben to považujem za kultúrny úpadok. Zákaz pochovávania svojich najbližších bol od čias gréckej tragédie Antigona považovaný za barbarstvo.

Prístroj pri vchode na cintorín meral horúčku. Mal som 36,2. Prístroj povedal: „Temperatura normale.“ Išiel som rovno za nosom, k týčiacim sa Alpám. Hore víťazný oblúk pieskovej farby pre „nesmrteľných, ktorí dali život vlasti“. Všimol som si nový sektor – veľmi malé hroby, ktoré väčšinou pozostávali iba z jedného čísla a z umelohmotnej kytičky. Boli to hrobky mŕtvo narodených detí, dvaja hrobári práve vybagrovali nový. Spýtal som sa ich, ako to bolo na jar: „Zákaz pohrebov, nie je to –“ ..hľadal som to správne slovo. Hrobár doplnil: „Neľudské?“ Áno, bolo to „škaredé“. „Môj strýko zomrel na covid, nikto z nás ho už nevidel.“ V tej istej chvíli však hrobár toto opatrenie už aj obhajoval: „Bolo toľko infekcií!“

Išiel som ku koronamŕtvym, do sektoru B2. Najprv ten mohutný pocit: Všetky úmrtia z marca a apríla 2020, takže je to naozaj pravda! Pozrel som sa na fotografie a na dátumy narodenia, drvivá väčšina z nich zomrela po osemdesiatke, jedna pani bola dokonca v 101. roku života. Áno, bolo to smutné, mnohí mohli žiť ešte roky, no zároveň vo mne silnel úplne iný dojem: normálnosť. Odhliadnuc od biednej jednoduchosti týchto hrobov vyzeral bergamský sektor B2 ako obyčajný európsky cintorín. Ležia tu ľudia, ktorí ležia aj inde.

Provincia Bergamo – len do 31. marca 6 238 mŕtvych – bola podproporčne zasiahnutá druhou vlnou, možno aj kvôli premorenosti 24 percent, ktorú tu protilátková štúdia v lete zistila. Kaviarne boli na jedenásť dní otvorené, čítal som si tam miestne noviny. Denník L’Eco di Bergamo citoval denné porovnanie s Bergamom. Tentokrát varoval bavorský premiér Markus Söder: „Bergamo je bližšie, ako si jeden alebo druhý myslí.“

Vrátil som sa na cintorín, prístroj mi nameral 36,3 stupňov, „normálna teplota“. V to dopoludnie sa odohrala rušná prevádzka, pohrebný voz Maserati mal fialové neónové svetlá, pohrebný sprievod sa pohyboval svižným tempom a deviati zarúškovaní kňazi slúžili v cintorínskom kostole sériu zádušných omší. Kostol bol kvôli opatreniam poloprázdny, mladší smútiaci stáli vonku na zimnom slnku. Niektorí z nich pôsobili znudene, úplne bezchybne prednesená kázeň farára bola úplne prázdna, „život, to je schopnosť dávať radosť“, život, smrť, túžby, sloboda, bla bla bla. Mladá príbuzná nebožtíka bola priťahovaná k malým krížikom vedľa. Bol to starý cintorín mŕtvo narodených detí, určený na exhumáciu.

Vrátil som sa ešte raz späť na B2. Opäť tá iritujúca normálnosť. Išiel som ešte raz na nový cintorín mŕtvo narodených detí. Tam bolo niečo nové, v hnedej zemi bolo jedno nové číslo a jeden nový umelohmotný kvet. Až tam sa mi tlačili slzy do očí.