Hakuna Matata: Príbehy mladej lekárky z Afriky, ktorá zachránila život aj vlastnou krvou

Monika Paločková, na Instagrame známa tiež ako dr_monicka, je mladá lekárka, ktorá sa po skončení školy rozhodla ísť pomáhať do rozvojových krajín. Ťahalo ju to do Afriky. V roku 2018 odišla do Burundi, neskôr do Južného Sudánu a napokon do Kene. Vtedy sa začal meniť jej život. O svoje zážitky a pocity sa podelila vo svojej knihe Hakuna Matata.

„Ľuďom sa dobre čítali moje príspevky na sociálnych sieťach, takže to bolo viac-menej na ich stimul. Vždy som s nadsádzkou konštatovala, že ak nájdem ‚blázna‘, ktorý moje príbehy spíše do čitateľnej formy, knihu vydám. Pustili sme sa do toho v januári 2021 a touto cestou veľmi ďakujem môjmu šikovnému grafikovi Ferimu,“ hovorí Monika Paločková o vzniku knihy.

Začiatky nie sú nikdy jednoduché a jednoduché neboli ani v prípade tejto sympatickej lekárky do Afriky. Keď sa človek začíta, po chvíli ho čaká prvé prekvapenie: až také extrémne to tiež nie je. A možno je to aj talentom a prístupom autorky či vďaka žargónu, ktorý pri písaní Monika používala.

A ešte niečo čitateľ rýchlo pochopí. Podporiť charitu je skvelá vec, ale existuje niečo, čo mení svet viac ako darované peniaze či veci. Keď charitu idete robiť. Mení to nielen konkrétne životy iných, ale aj ten váš. Aj o tom je Monikina kniha.

Príbehy písala už v Afrike

Veci, ktoré zažila, sa môžu veľakrát zdať ako vymyslené, no presne tak to v Afrike vyzerá. Sú to veci, ktoré si nedokážeme ani predstaviť. „V Južnom Sudáne sme často nemali internet. Každý deň som tam zažívala neskutočné veci, že ak by som si ich v tú chvíľu nebola zapisovala, po návrate domov by som tomu možno ani sama neverila, že sa to naozaj stalo. Nieto ešte moje okolie. Je to iný svet. Iná planéta,“ povedala pre Štandard Monika Paločková.

Už v druhom príbehu s názvom Nemocnica v banánovom poli opisuje pacientov, s ktorými sa stretla. Miestnych obyvateľov tam lieči šaman a až keď jeho liečba nezaberá, prichádza na rad lekár. „Liečba často spočíva v – pre mňa nevysvetliteľných – medicínskych postupoch. Napríklad, bolestivé miesto obrezáva skalpelom. Ku mne sa tak dostaví dieťa so zápalom pľúc a dorezaným hrudníkom skrz na skrz,“ opisuje v knihe Paločková.

V Afrike nebola len lekárkou

Z príbehov, ktoré napísala Monika, je cítiť, že v Afrike nerobila len lekárku, ale stala sa tam ich priateľkou, ktorá im chcela pomôcť, najviac ako sa dá. Aj v prípade, že to vyzerá ako nerealizovateľný plán. Napríklad taká zbierka, ktorú pripravila pre deti z Burundi.

Na svojom Facebooku napísala o zbierke oblečenia pre tieto deti. Za pár hodín sa vyzbieralo neskutočné množstvo, až pol tony detských vecí. A s tým nový problém – ako prepraviť takéto množstvo oblečenia zo Slovenska až do ďalekej africkej krajiny. Nebolo to jednoduché. Svoje o tom v knihe napísala aj Monikina mama.

Po Burundi smerovali Monikine kroky ešte na nebezpečnejšie miesto – do Južného Sudánu. Ak by ste si hľadali informácie ako turista, je tam vysoká kriminalita, riziko vojny, preto sa neodporúčalo do Južného Sudánu cestovať. Moniku to neodradilo. Išla do toho s plným nasadením.

Svojou krvou zachránila malé dievča

Lekárka dennodenne pracovala a zachraňovala ľudské životy. Príbeh, ktorý má pre Moniku špeciálny význam, sa týka malého dievčatka menom Leila: „Plakala som od šťastia. Dovtedy som neverila, že som takého emočného vyliatia schopná. Darovala som v Južnom Sudáne svoju krv umierajúcemu dvojročnému dievčatku a ona prežila.“

No sú aj iné príbehy, pri ktorých je čitateľovi ťažko. Svedčia nielen o biede a chudobe čierneho kontinentu, ale aj o duši a srdci Moniky Paločkovej: „Najbolestnejší pohľad, ktorý mi prerazil srdce ako šíp, som zažila pri rozdávaní jedla deťom ulice. V Keni je ich 46-tisíc. Nepoznajú rodičov, nemajú šancu na vzdelanie, nemajú ani občianstvo. Nie sú nikoho a nepatria nikde. Brali moju ruku a sami sa ňou hladkali. Tak zúfalo im chýba láska.“

Monika by sa do Afriky ešte rada vrátila, jej snom je byť súčasťou tímu Lekárov bez hraníc. „Tak isto, ako by som chcela navždy udržať priateľský a pracovný vzťah s profesorom Krčmérym, mojím ľudským a profesionálnym vzorom, cez ktorého som bola vyslaná do Afriky,“ uzatvára Paločková.