Tomský: Obávam sa, že pád EÚ strhne Európu do priepasti

Ako sa ukázalo po páde ruského impéria, progresivistická ideológia sociálnej spravodlivosti Sovietov prežila, vraví český politológ, disident a vydavateľ Alexander Tomský. Európska jakobínska nomenklatúra podľa neho hovorí o individuálnych ľudských právach, ale ľudu, hoci je zdrojom legitimity v každej ústave, sa starostlivo vyhýba.

Z nepoučiteľnosti Európskej únie má obavy a hovorí, že parlamenty členských štátov stratili moc v prospech inštitúcií EÚ. Neverí ani v udržanie liberálnej demokracie, ktorá podľa neho v pôvodnej podobe v globalizovaných štruktúrach neprežije.

Vaše životopisy zvyknú uvádzať, že ste boli kedysi profesorom sovietológie. Čo si pod tým môžeme predstaviť?

Ako väčšina humanitných odborov to bola naozaj veľká pseudoveda. Pôvodne som vyštudoval poctivú politickú filozofiu – Aristoteles, Platón, Akvinský, Machiavelli, Locke a tak ďalej. Sovietológia bola v móde, a tak som si naštudoval Marxa, Trockého, Lenina i Stalina, občas niečo z vedeckého komunizmu pre pobavenie študentov a sledoval politický a hospodársky vývoj Sovietskeho zväzu a jeho satelitov. Mojím veľkým učiteľom bol Alain Besançon, to bol tiež solídny historik a špecialista na ruské pravoslávie. V podstate to bola žurnalistika, ale na rozdiel od politických sympatizantov so Sovietmi, ktorých bola väčšina, náš ústav viedol studenú vojnu.

To už sa dnes nikde nevyučuje?

To nie, to padlo so sovietskym impériom v roku 1991.

Z vašich kritických komentárov o EÚ má však čitateľ pocit, akoby sa vaša expertíza ešte mohla vrátiť. Ako hlboko siaha vaša skepsa voči EÚ?

To máte pravdu, som odchovancom prastarého anglického pojatia demokracie a štátu, ktoré nakoniec viedlo k brexitu. Nadnárodná, nevolená, neodvolateľná, politicko-byrokratická vláda, ktorá usiluje uskutočniť utópiu a buduje zatiaľ pomerne mäkké impérium. Nemilosrdne rozhoduje o našom dlhodobom osude, viď dnešná Európska zelená dohoda, to je v rozpore s demokraciou, nezávislosťou justície, zvykovým právom.

Demokracia musí fungovať tiež zdola. Tri roky nechcela britská politická reprezentácia uznať výsledok hlasovania o brexite, ale nakonec jej nič iné nezostalo, spoločenský konflikt sa nedal inak, teda demokraticky, urovnať. Úplne by sa zdiskreditovala.

Európska jakobínska nomenklatúra hovorí o individuálnych ľudských právach, ale ľudu, hoci je zdrojom legitimity v každej ústave, sa starostlivo vyhýba. Plebs, hlupáci – lenže na nich je postavená „ľudová” demokracia. Tak ako euro, ani Zelená dohoda by hlasovaním v Európe nikdy neprešla. Konzervatívci majú hoi poloi [vláda ľudu alebo rozhodovanie ľudu, pozn. red.] radi, odmieta utópiu intelektuálov – to neznamená, že môže vládnuť plebiscit ako kedysi dedinský snem. Bez zvolených zástupcov to nejde. Ľud má nezastupiteľnú rolu korigovať šialenosti intelektuálov, nič viac.

Z odstupu sa vaša skepsa zdá byť trochu aj prehnaná, najmä v podobnosti Únie so Sovietskym zväzom. Aj keby mali isté spoločné črty, ide predsa o projekt vzniknuvší na slobodnom Západe. Vy v Únii vidíte akýsi zlom, po ktorom už nie je projektom slobodných ľudí?

Máte pravdu, to sa ospravedlňujem, možno mi to raz či dvakrát z hnevu ušlo, pretože ten „demokratický deficit” Únie ľudia vôbec nevnímajú. Prirovnania s totalitným režimom nerobím, také zlé to proste nie je. Totalita, tak ako fašizmus, sa silne zneužíva, ja tie slová na dnešné pomery zásadne nepoužívam. Únia je ale v princípe rovnaká. Za zatvorenými dverami presadzuje vládu jednej strany a jednej vôle.

Vy ste boli počas totality disidentom v emigrácii. V západných salónoch sa vtedy komunizmus velebil, akademici boli z neho očarení, dokázali ho obhajovať ešte aj zoči-voči gulagom a hladomorom. Ako sa prejavoval tento fenomén vo vašom intelektuálnom okolí v Londýne?

Bolo to hrozné a nešlo len o salóny, nakazené boli už aj univerzity. Ľavica, vtedy socdemokratická, nechcela uznať ani Stalinom vyvolaný hladomor na Ukrajine a gulag. Nehovoriac o Maovi, tiež strojcovi hladomoru, ale ako sa ukázalo po páde impéria, progresivistická ideológia sociálnej spravodlivosti Sovietov prežila. Studená vojna – Solženicyn, Ján Pavol II., Thatcherová, Reagan – ten konflikt odložila. Dnes máme marxleninizmus v akomsi novom, oveľa extrémnejšom balení – rovnosť utláčaných menšín, potláčanie všetkých hraníc a spoločenských rozdielov, dokonca aj biologických medzi mužmi a ženami, útok na objektivitu vedy. Celá tá politická korektnosť antikapitalizmu a konca dejín dokonca ovládla aj z princípu konzervatívnu ekológiu. Antikomunisti boli vtedy v 70. rokoch považovaní pokrokovou inteligenciou za odporných reakcionárov. Bol som disidentom v Londýne.

Od totalitných režimov sa vyžaduje extrémna schopnosť nevidieť, nechať sa oslepiť v mene oslavy režimu, ktorý sme si zvnútornili ako raj na zemi, je preto ťažké sa tejto nebeskej predstavy vzdať, keď zistíme, že je mylná. Tohto chybného intelektuálneho princípu sme sa už vzdali či ešte nie?

Tento fenomén sa dnes popisuje ako svetské alebo sekulárne politické náboženstvo. Tak o tom píšu Hans Jonas, Eric Voegelin či Rio Preisner. Ide o dogmatickú vieru a rovnako ako pri náboženských veriacich je súčasťou osobnej identity. Preto nevidia realitu, ktorú chcú spasiť. Kresťanská viera svet neohrozuje, pretože už spasený bol, vyžaduje metamorfózu, prerod jedinca. Dnešné pohanstvá chápu zlo neosobne, akosi v štruktúre spoločnosti, chcú nedokonalý svet zbúrať a znova vybudovať podľa utopického plánu.

Skúsme o Únii povedať i niečo pozitívne: ktoré hodnoty EÚ považujete za hodné zachovania?

Sú to, bohužiaľ, hodnoty, ktoré už dnes Únia viac-menej popiera. Spočiatku, ešte pred Maastrichtom, podporovala Únia slobodný európsky trh, konkurenciu a spoluprácu v zahraničnej politike. V dávnych dobách sa usiloval Charles de Gaulle o Úniu národov, bohužiaľ, neuspel. Ja by som nič nenamietal, ak by pod klenbou spoločnej európskej civilizácie uznala suverenitu národných štátov. Taký ideál, bohužiaľ, neexistuje. Tí povojnoví stroskotanci, ako ich nazval filozof Roger Scruton, budujú impérium, kresťanskú tradíciu rezolútne odmietajú, vnucujú ľuďom svoju vlastnú liberálnu morálku – bezbrehú toleranciu k úchylkám (trans), masovú imigráciu, potraty, multikulturalizmus vrátane obhajoby islamu. Staré Rakúsko bolo tiež impériom, ale životný štýl ani ideológiu nikomu nevnucovalo, bol to Rechtsstaat [právny štát, pozn. red.], čo Únia nie je. Súdny dvor je rovnako ideologický ako elektromobil.

Hodnotami myslíte zrejme spoluprácu štátov? Iste, ale pragmatickú, neintegračnú, ktorá umožňuje konkurenciu a politický pluralizmus. Na podivuhodnej plodnej konkurencii malých štátov bola postavená Európa a jej nebývalý úspech vo všetkých odboroch. A dokázala sa aj ubrániť. Je to jej genius loci.

Na akej úrovni si viete predstaviť spoločný európsky projekt, ktorý by dokázal liečiť najväčšie protidemokratické a elitárske zlyhania Únie?

Nedokážem, pretože je z princípu antidemokratická. Európsku komisiu menujú europolitici, vyberajú si svojich ľudí, Brusel potom vymýšľa integračné projekty, ktoré schvaľuje Rada EÚ [a tiež Európsky parlament, pozn. red.], parlamenty krajín sú dávno len preludom moci. Tá sa ukrýva v inštitúciách Únie. Nemôžete napríklad znížiť DPH na energie, keď sa presadzuje zdražovanie. Voliči nemajú vplyv. Mohla by to zmeniť až mohutná vlna celoeurópskej euroskepsy.

K tej ale už nejaký čas dochádza, od neschválenia európskej ústavy, cez eurokrízu až po migračnú krízu. Lenže Únia na každý ľudový odpor, ktorý odhalil jej slabiny a mal priniesť zaradenie spiatočky, reaguje čoraz hlbšou integráciou. Rastie odpor, ale ten sa masovo regrutuje najmä v otrlejšej či vulgárnejšej časti spoločnosti, ktorá sa potom ľahko označí za hlúpu či spiatočnícku až extrémistickú. Občas sa zdá, že jediný odpor, ktorý by dokázal Úniu pribrzdiť, by bola až občianska vojna vo vnútri Únie. Neobávate sa toho?

Viete, že ani nie? Európska spoločnost starne a ešte sa jej materiálne dobre darí. Stále ešte máme demokraciu a je možné, že kríza Európskej únie sa vyrieši voľbami ako brexit, že unionisti front neudržia a vyhlásiť stanné právo sa neodvážia. Budúcnosť je plná neznámých možností a občianska vojna zďaleka nie je jedinou. Ja sa skôr obávam konfliktu s islamom.

Ničmenej, integráciu a princíp „čoraz užšej Únie“ nám integralisti predstavujú ako nevyhnutný predpoklad vôbec udržania Únie. Ako bicykel, ktorý spadne, keď prestanete pedálovať. Majú pravdu, je to naozaj principiálne nevyhnutné? Z čoho toto presvedčenie pochádza? Vy s tým súhlasíte, že bez toho sa nemôže udržať?

To nedokážem posúdiť. Znie to ako úplná blbosť. Existuje anglický bonmot, škoda každej krízy, ktorú sme nevyužili… Ten Prodiho bicykel je svedectvom, že chýba energia k integrácii. Ursula von der Leyenová nedávno vyhlásila, že Európska zelená dohoda dáva Únii nový účel, pedálovať zrejme nestačí.

Z tejto predstavy integralistov, ktorá sa nám predstavuje ako zjavená pravda, by ale vyplývalo, že Únia má svoj rozpad vlastne zakódovaný. V jednej chvíli už nebude kam sa bicyklovať, čo je istý fyzikálny problém pre každé perpetuum mobile. Čo vidíte vy osobne potom na tomto „konci dejín“ EÚ, keď Únia dosiahne stav „totálnej integrácie“?

Má ho iste zakódovaný, ale nevieme, kedy ani ako to praskne. Obávam sa, že jej pád strhne celú Európu do priepasti. Možno bude rozbuškou Green deal, úspešne pracuje na odbúravaní fosílnych palív, a to bez toho, že by ich dokázala nahradiť. Po prvýkrát v dejinách sľubujú politici chudobu. A, samozrejme, uplatňujú centrálne plánované hospodárstvo a likvidáciu strednej vrstvy, ktorá má dotovať „energeticky postihnutých” chudobnejších občanov, číry komunizmus. Dôjde to až tak ďaleko alebo sa ľudia včas vzbúria? To neviem. V Nemecku plánujú udeľovať „sociálne body“ za dobré správanie ako v Číne, azda k tomu nedôjde, ale politická korektnosť už funguje na Západe na plné pecky. Humanitné odbory neučia, iba indoktrinujú, dnes by som už prednášať nemohol.

Podľa mnohých autorov, dokonca najnovšie aj podľa samotného tvorcu konceptu „konca dejín“ Francisa Fukuyamu, demokracie sa rozvíjajú iba v národných štátoch, historicky ani podľa vás nemáme skúsenosť s existenciou demokracie v nadnárodnom projekte?

Samozrejme, že iba v národných štátoch, ale nie vo všetkých, pretože iba tam existuje spoločná oddanosť voči spoločnosti a vláde. Iba súdržná spoločnosť môže uznať volebnú porážku. Národná demokracia civilizuje politické spory, odmieta násilie, sme predsa našinci, sme medzi svojimi. Kmeňové spoločnosti nemôžu mať demokraciu – Afganistan, Irak, Sýria, Somálsko, Egypt a tak ďalej. K tomu všetkému moslimovia neuznávajú svetskú vládu, takže im nezostáva iné než svetský teror nebo teror teokracie ako v Iráne a vychádza to narovnako. Existujú ale národné štáty, ktoré nemajú západnú tradíciu, ako je Čína a Rusko, ktoré svoju diktatúru obhajujú národným súručenstvom [spolupatričnosť národa, pozn. red.] a imperiálnou expanziou. Demokracia je veľký zázrak, za ktorý vďačíme Angličanom, ale ako povedal Chesterton, schopnosť pochopiť, že môžu vládnuť princípy a nie princ, že sa láskavosť a moc nevylučujú, že sloboda je dôležitejšia ako poriadok, to všetko závisí na určitých civilizačných cnostiach z Atén a Jeruzalema: „Svet nemôžeme podriadiť anglickému umeniu kompromisu, tak ako nemôžeme chcieť, aby prijal za svoje anglické počasie. Oboje je zahalené nepreniknuteľnou hmlou.”

Vy teda vôbec neveríte v udržanie liberálnej demokracie v prostredí globalizovaných štruktúr?

Samozrejme, že nie. Absolútne vylúčené.

Je tu ale aj iná hrozba. Zo Západu sa na nás valí šialená woke ideológia, ktorá nepôsobí tak, že by bola schopná sa presadiť v demokratickom prostredí a získať si podporu väčšiny príčetnej populácie, ostatne, podľa ich princípov onoho systematického rasizmu by vlastne aj demokracia mala byť považovaná za rasizmus. Vy si viete predstaviť, že by demokracia prežila, ak by sa presadila ideológia, ktorá každú inštitúciu Západu považuje za diabolské zlo, ktoré sa musí bez meškania odstrániť?

Progresivizmus sa už na Západe viac-menej presadil v hlavnom prúde politiky, v médiách, na univerzitách i v škole. Je tu ale stále ešte neindoktrinovaná väčšina, mlčiaca, neschopná argumentácie, prestáva si rozumieť s vlastnými deťmi, ktoré idú študovať. Volia takzvané populistické strany. Nemajú vodcovské osobnosti, nedokážu zatiaľ formulovať alternatívu a nemajú na svojej strane strednú vrstvu, tá sa pridá, až schudobnie. Neviem, ako to dopadne, je to konflikt medzi agilným intelektom internacionálnej oligarchie a miliónom obyčajných ľudí, ktorí sa riadia inštinktom.

Dúfam, že sa raz v mene domova vzbúria. Máte pravdu, že negácia nie je program a väčšina sa dá infikovať len do istej miery. Ale v dejinách vyhrávajú dobre organizované menšiny. Ľavica chce všetko zbúrať a nahradiť novou spoločenskou hierarchiou, v podstate diktatúrou a konzervativizmus je slabý, nie je ideologický alebo len provokuje a prehlbuje konflikt ako nedávno prezident Trump. Zatiaľ sa „cancel culture” odohráva na úrovni verbálnej vojny, ale sochy už padajú. Neviem, kedy začnú padať hlavy.

Teraz ste otvorili fenomenálnu tému. Moderné ideologické šialenosti sú dnes podporované elitami vrátane tých najvzdelanejších a najinteligentnejších ľudí. V dejinách ale títo ľudia mali na svedomí zrod kľúčových európskych ideí, objavovali jej súčasné hodnoty, a tak v ľude presadzovali postupný nárast kultivovanosti a civilizovanosti. Dnes sme svedkami, že starú normálnosť, civilizovanosť a európske hodnoty obhajujú obyčajní ľudia, označovaní elitami za spodinu. Vidíme to takmer na každom kultúrnom konflikte súčasnosti. Nie je to prejav „konca dejín“, pred ktorým podľa Fukuyamu nastane obdobie „nudy“, keď už budú všetky ľudskoprávne konflikty vybojované a elity, ktoré už nebudú mať za čo bojovať, si tak začnú vymýšľať zástupné, teda nezmyselné témy na kultúrny boj?

Veľmi pekne ste to formulovali, ten zvrat mezi intelektuálnym a zdravým rozumom nevzdelancov je naozaj podivný až nepochopiteľný, súvisí so sekularizáciou Západu, s obrazom sveta, aký popisuje kniha Genezis – odlišný muž a žena, prvotný hriech, teda nedokonalý človek, povaha zla a dobra. Väčšina prostých ľudí ich viac-menej za tie dve tisícročia prijala a funguje to aj bez viery. Sekularizácia zároveň vytvorila intelektuálne prázdno, ktoré – ako vieme aj z fyziky – príroda neznáša, a sekularizováná inteligencia ako novodobé kňazstvo. Za mojej mladosti sme im hovorili kulturträgri – vymýšľa nový svetonázor sociálnej spoločenskej rovnosti a spravodlivosti. Mám dojem, že intelekt po tisícročí kresťanstva už nemôže existovať bez viery, a preto sme mali renesanciu, racionalizmus, osvietenstvo, marxleninizmus, a preto máme konflikt. Nie je to žiadny koniec dejín, je to konec kresťanskej civilizácie.

Vy si teda asi neviete predstaviť, že by v európskom ľude jestvovala vôľa pre splynutie svojho národa v nadnárodnom projekte…

Nedokážem. Európa je tisícročnou civilizáciou národných štátov. To je jej podstata, preto sa ubránila pokusu teokracie Svätej ríše rímskej. Lojalita voči územnému a národnému dedičstvu a vláde bola silnejšia a nadradená cirkvi. Západ je v tomto zmysle unikátny a v Únii máte podobu, hoci miernu, so Sovietmi. Pokúša sa vytvoriť vládu jednej strany a jednej vôle a zatiaľ sa jej to darí. Integrácia, euro, Európska zelená dohoda, morálka liberálnej vrstvy, preto tá nenávisť voči kresťanstvu a Maďarsku aj Poľsku.

V súčasnosti sledujeme aj istú rebéliu národných štátov tam, kde úniové inštitúcie zasahujú do oblastí, ktoré im národné štáty nezverili. Počas pandémie nás všetkých zaskočilo – niektorých viac, niektorých menej –, ako ľahko je možné zabudnúť na základné demokratické a liberálne štandardy občianskej spoločnosti a ako ľahko sa s tým ľudia zmierili. Niežeby sa počas vážnych kríz nemohol vyhlasovať núdzový stav, ide skôr o to, s akou ľahkosťou sme si na to zvykli a rešpektovali to, časť spoločnosti už dokonca vypísali bianko šek na čokoľvek, čo sa zracionalizuje odkazom na pandémiu. Vás to prekvapilo tiež? 

Áno, veľmi. Pretože ako ukázali Švédi, tá epidémia s výnimkou hroznej prvej vlny, keď kolabovali nemocnice v Lombardii, New Yorku aj v Londýne, neskôr nebola taká hrozná, aby ospravedlnila drastické opatrenia, náklad ponesú ešte naše deti. Ľudia sa vydesili, médiá priamo hysterizovali a politici sa zbláznili, pretože ochranársky štát nemá inú legitimitu, ako chrániť občanov, nech to stojí, čo to stojí. A nejde iba o financie. Núdzový stav má byť výnimočný a úmerný hrozbe. Dnes je omikron na úrovni chrípky a pokiaľ aj zostane, tak sa budeme dvakrát ročne očkovať? Ak by prišiel mor alebo ebola, zaiste by nik nenamietal voči povinnému očkovaniu. Naše civilizácia je iná než otrocké východné ríše, preto musíme hľadať kompromis medzi rizikom a slobodou.

Nestala sa pandémia tak trochu testom našej schopnosti hájiť slobodu slušným spôsobom? Je tu totiž jeden vážny problém. Najhlasnejším „obrancom“ slobody sa u nás počas pandémie stali práve rôzne extrémistické prúdy vrátane ľudí a politikov, ktorí predtým vyjadrovali sympatie k fašizmu. Čo s tým?

To je typické a psychologicky pochopiteľné. Keď sklame alebo niečo hodne pokazí politická a intelektuálna elita, ozve sa zvierací pud utláčaných primitívov. Konečne dostanú príležitosť to tým samoľúbym povýšencom naložiť. Pre mnohých ľudí je ťažké žiť v podriadení meritórnej spoločenskej hierarchie. Ťažko sa zmieruje so svojím životným neúspechom. Hlavne bez náboženskej pokory. A potom je tu aj politický problém, keď politici vytvoria jednotný front. V Nemecku vládne politicko-mediálny kartel a najnovšie výroky všetkých čias predniesla Merkelová: „Neexistuje alternatíva” a „My to zvládneme”. Kto je to my? Táto demokracia bez diskusie mnohých ľudí nepríčetne rozzúrila aj v tak stádovitej a poslušnej nemeckej spoločnosti. Postkresťanská spoločnosť bude brutálna!

Koncom roka ste vydali knihu rozhovorov Večná vzbura v srdci konzervatívca. V súčasnosti prekladáte Spoveď konzervatívca od Rogera Scrutona. Môže byť práve Scrutonova kontrakultúra správnou a kultivovanou odpoveďou rebelanta voči módnej kultúre?

Vysoká kultúra má vždy zmysel sama o sebe, kultivuje dušu a je obranou voči módnym výstrelkom a braku. Moje dve deti vo veku desať rokov popkultúru viac-menej odmietajú. Zrejme máte na mysli, či môže mať moderná kultúra normatívny vplyv na spoločnosť a šancu zmeniť duševný svet väčšiny ľudí. Nemôže, moderná kultúra stratila vieru v svoju vlastnú civilizáciu, je vyprázdnená a absurdná. Najhoršie je na tom výtvarné umenie, to patrí celé na smetisko. Pritom najväčšie diela kultúry sú plačom nad zánikom civilizácie: Pustá krajina od T. S. Eliota, Doktor Faustus Thomasa Manna či Noc s Hamletom od Vladimíra Holana. Zostalo toho ešte dosť, ak vezmeme do úvahy skvelé remeselné predvojnové novely, ktoré nemieria tak vysoko. Kto dnes dokáže písať ako Sándor Márai, Stefan Zweig, Joseph Roth či Francis Scott Fitzgerald? Aj oni písali už dávno.

Pre marxistické chápanie človeka je typické, že na ľudskú osobu hľadí ako na stroj, konštrukt, akéhosi prírodného robota, ktorý nemá dušu, a teda ani žiadnu psychológiu, ktorej treba porozumieť. Moderní progresívci málo chápu postoje ľudí, ich obavy, neistotu, vnímanie sveta. Skôr ich označujú za tupých, hlúpych, zaostalých a vlastne zlých. Médiá a kultúrne elity následne nedokážu porozumieť obavám slovenského človeka počas pandémie, Američanov, keď si zvolili Trumpa alebo Britov, keď hlasovali za brexit. Všetko je to interpretované ako prejav tuposti a zla, ktoré si zaslúžia len opovrhnutie a nenávisť. Môže to takto dlhodobo fungovať bez toho, aby sa spoločnosť kompletne rozsypala?

Isteže nie, nemôžete dlho urážať polovicu svojich spoluobčanov. Je to arogancia povýšenej dogmatickej antiliberálnej ideológie. Ako písal George Orwell: „Pokiaľ má sloboda vôbec niečo znamenať, potom právo hovoriť ľuďom, čo nechcú počuť.”

Ktoré ďalšie ideológie považujete ako „bývalý sovietológ“ v súčasnosti za ohrozujúce?

Veľmi rozšírené popieranie rozumu a vedy. Identitárny subjektivizmus – každý má svoju pravdu, a preto rozhoduje moc. Spoločenské vzťahy aj epistemológia majú rýdzo triednu povahu. Logika, ako vravieval dialektik Lenin, sa tak hodí nanajvýš do kuchyne.

Alexander Tomský v roku 1968 emigroval do Veľkej Británie, študoval na London School of Economics a tomistickú filozofiu na London Institution of Education, pracoval ako politológ na Keston College. Pôsobil ako šéfredaktor exilového vydavateľstva Rozmluvy, zakladal medzinárodnú charitatívnu organizáciu ACN. Po roku 1989 sa vrátil do Československa. Prednášal na New York University v Prahe, preložil a vydal viaceré diela od G. K. Chestertona, Oscara Wilda, Douglasa Murrayho a v súčasnosti prekladá Rogera Scrutona.