S nositeľom Nobelovej ceny, ktorému údajne jediná myšlienka prevrátila život naruby, je to trochu inak, ako napísal profesor Vasil Lipitsky. Na jeho text reaguje Milan Hrabovský.

Latinský výrok non semper temeritas est felix, upozorňuje, že trúfalosť neprináša vždy šťastie. Tento výrok môžeme využiť aj pri molekulárnom biológovi Jamesovi Watsonovi, ktorý spolu s Francisom Crickom a Mauriceom Wilkinsom získal v roku 1962 Nobelovu cenu za objav štruktúry molekuly DNA, jeden z najdôležitejších objavov 20. storočia.

Štandard nedávno uverejnil príspevok od Vasila Lipitského, podľa ktorého Watsonov život „prevrátila naruby jediná myšlienka“. Konkrétne jeho vyjadrenie z roku 2007 pre noviny Times o nižšej inteligencii černochov v porovnaní s belochmi. Podľa Lipitského sa z Watsona stala vo vedeckej komunite persona non grata. Lipitsky tvrdí: „Musí (vedec) trvať na tom, že má pravdu, alebo svoj výskum schovať do zásuvky a nikdy ho nezverejňovať?“ Táto formulácia navodzuje domnienku, že Watsona vylúčila vedecká komunita, pretože na plné ústa vyslovil zamlčiavanú „pravdu“ o rozdieloch v inteligencii medzi „čiernymi“ a „bielymi“ rasami. Lipitsky tiež uvádza, že s Watsonom „nikto nediskutoval“, a že oponenti nepredložili štatistiky ani štúdie na vyvrátenie jeho názoru. Lipitsky vykreslil Watsona takmer ako „obeť“ (americkej) „ideologickej a hysterickej kritiky“, v ktorej „jeho kolegovia odmietli všetky jeho minulé zásluhy.“ Na záver sa dozvedáme, že Watson ponúkol „po strate finančných zdrojov“ na predaj svoju Nobelovu cenu, ktorú kúpil ruský miliardár Ališer Usmanov. Následne sa konal na pôde Ruskej akadémie vied slávnostný ceremoniál vrátenia ceny, čím sa Watsonovi „poskytla nielen materiálna, ale najmä morálna podpora“.

Rád by som tieto tvrdenia vložil do iného kontextu, v ktorom „causa Watson“ nevyznieva ako príbeh o statočnom vedcovi, odsúdeným za vyslovenie „nepríjemnej pravdy“ zideologizovanou vedeckou komunitou.

Ľudské, príliš ľudské

Keď v roku 2007 (a opakovane v roku 2009) vyslovil Watson názor o nižšej inteligencii černochov, nebolo to prvýkrát, keď vedecká obec nadvihla prekvapené obočie. Watson mal za sebou dlhú históriu provokačných vyjadrení. Navrhol, aby sa bohatým ľuďom platilo, že majú deti, pretože „ak existuje nejaká korelácia medzi úspechom a génmi, IQ klesne, ak úspešní ľudia nebudú mať deti“. Tvrdil, že prítomnosť žien vo vedeckom výskume učiní výskum zábavnejším, ale zároveň zníži efektivitu mužov. Odporúčal, že „ak by sa našiel gén, ktorý určuje homosexualitu“, aby ženy v tejto situácii „mali mať možnosť rozhodnúť sa, či podstúpia interrupciu alebo nie“. Watson taktiež navrhol, aby sa pomocou genetického inžinierstva „urobili všetky dievčatá peknými“. Nedávno zosnulý biológ Edward O. Wilson povedal, že Watsona vždy obdivoval a považoval za priateľa, no zároveň poznamenal, že išlo „o najnepríjemnejšiu ľudskú bytosť, akú som kedy stretol“ a ktorému jeho názory prechádzali pre jeho veľký prínos pre vedu.

Inými slovami, Watson nebol svojimi kolegami kritizovaný pre nepopulárne vedecké vyjadrenia, ale preto, že takéto provokačné názory nemali nič spoločné s vedou. Genetik Adam Rutherford napísal, že ak skvelý vedec vysloví urážlivé slová, máme byť úprimní a nezľahčovať to: „Ukazuje sa, že rovnako ako DNA, aj ľudia sú chaotickí, zložití a niekedy chybujú.“ 

Odmietli kolegovia všetky jeho minulé zásluhy?

Hoci bol (a je) Watson kritizovaný za svoje názory, vedecká obec neodmieta jeho minulé zásluhy. Práve naopak. Napríklad editoriál prestížneho časopisu Nature z roku 2007 odmietal Watsonove vyjadrenia o rase a IQ, ale tiež odmietal mediálny lynč a zastával sa Watsona, aby mohol ďalej prednášať. Existuje množstvo vedeckých (aj mediálnych) článkov odsudzujúcich Watsonove názory o rase a IQ, ktoré ale zároveň vyzdvihujú jeho fenomenálny prínos pri dekódovaní DNA a ako tento objav navždy zmenil biológiu. Watsonov bývalý žiak a genetik Mario Capecchi sa vyslovil, že „všetko, čo odvtedy robíme, je viac-menej založené na tejto štruktúre“.

(viac…)




Najnovšie autorské články