Konečne máme deň, keď si budeme spomínať na obete komunistického režimu

Až po troch desaťročiach od pádu komunizmu má Slovensko medzník, keď si bude každoročne osobitne pripomínať obete tohto totalitného režimu. Deň padol na 24. jún, keď pred 66 rokmi nespravodlivo súdený Silvester Krčméry uznal režimu moc, ale pravdu si zobrať nedal.  

Hoci už od roku 1993 sa nám pripomína Deň boja proti totalite, konkrétny pamätný deň odsudzujúci zvôľu komunistického režimu sme doteraz nemali. Bolo si treba počkať na zanietených poslancov, ktorí sa podujmú prísť s konkrétnym návrhom a presvedčia svojich kolegov.

Stalo sa tak až tento rok, keď s iniciatívou prišli poslankyne Anna Záborská a Anna Andrejuvová. Osvojili si podnet, ktorý im predložilo občianske združenie Historická pamäť, a na rokovanie parlamentu spolu s ďalšími ôsmimi poslancami preložili príslušný návrh, ktorý tento týždeň definitívne schválila Národná rada SR.

Deň pamiatky obetí komunistického režimu, ako sa oficiálne nazýva tento medzník do budúcich rokov, pripadne na 24. jún. Viaže sa s menom človeka, ktorý sa zdanlivo bezmocný postavil proti totalitnému režimu. So Silvestrom Krčmérym. Režim ho neoprávnene mučil a väznil vyše 13 rokov, aby ho potom prepustil proti jeho vlastnej vôli, lebo vo väzení už režimu škodil viac ako na slobode.

Mučením Krčméryho nezlomili

Čím sa previnil Krčméry? Jedine tým, že organizoval náboženské spoločenstvá medzi ľuďmi bez nejakého politického zamerania. Toto bolo proti vôli komunistického režimu už v začiatkoch jeho panovania, lebo jeho predstavitelia pochopili, že v katolíkoch budú mať najvážnejšieho ideového odporcu. Rímskokatolícku cirkev bolo treba ovládnuť, obmedziť jej vplyv na minimum a výhľadovo ju úplne zničiť.

Z tohto pohľadu bola akákoľvek nekontrolovaná organizovaná činnosť pre režim neprijateľná. Útoky sa začali hneď po komunistickom prevrate v roku 1948. Krčméryho zatkli v roku 1951, obvinili ho z vedenia ilegálnych krúžkov s názvom Rodina, z protištátneho konania inštruovaného Vatikánom a z rozvracania ľudovodemokratického režimu.

S cieľom vynútiť od neho nadiktované priznanie ho vláčili tri roky po vyšetrovacích väzbách. Mučili ho rozličnými spôsobmi, bitkou, núteným státím, neustálym chodením po cele, odopieraním spánku a jedla. V samotkách strávil počas vyšetrovania 14 mesiacov. Najhroznejšia bola v pražskej Ruzyni, v kobke iba s holou betónovou podlahou, na ktorú sa na noc ukladal takmer nahý. V pravidelných intervaloch ho pritom oslepovalo silné svetlo. Stratil tam štvrtinu svojej hmotnosti.

V Košiciach zas zažil takzvaný mlynový výsluch, ktorý trval nepretržite 50 hodín. Počas neho musel stáť v pozore a vyšetrujúci sa pri ňom striedali. Potom ho nútili cvičiť drepy či stáť opretého o stenu na špičkách prstov. „Nikdy som si nemyslel, že je možné toľko vydržať,“ spomínal neskôr Krčméry.

Ale vydržal. Pomáhala mu jeho viera, modlitba a vlastný pracovný program. V mysli si opakoval všetko, čo sa dovtedy naučil, neraz v jednom z viacerých jazykov, ktoré ovládal. V duchu sa stretal so svojimi príbuznými a priateľmi a viedol s nimi fiktívne rozhovory. Ako neskôr povedal, zničiť ho mohla len nečinnosť.

Nezlomili ho. K neústupnosti ho viedlo presvedčenie, že vyšetrujúcim nejde o odhalenie pravdy, ale o zničenie cirkvi. Preto mu vnucovali nepravé výpovede. Nehodlal ublížiť svojim druhom. Neprezradil žiadne mená, odmietal podpísať pripravené protokoly. Hovoril si, že musí chrániť ostatných pred podobným utrpením, aké zažíval on sám. Bol pripravený na smrť, lebo sa mu ňou často vyhrážali.

Vy máte v rukách moc, my pravdu

Napriek odmietaniu vypovedať a podpisovať protokoly Krčméryho odsúdili. Dostal trest 14 rokov väzenia. Stále si stál za svojím a v obhajobnej reči uviedol, že v procese nie je obžalovaným on, ale cirkev, a to bez toho, aby sa mohla obhajovať.

Svoje vystúpenie zakončil pamätnými slovami: „Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu! Tú moc vám nezávidíme a netúžime po nej, nám stačí tá pravda. Lebo je väčšia a silnejšia ako moc. Kto však má v rukách moc, ten si (často) myslí, že môže pravdu zastrieť, potlačiť, zabiť alebo i ukrižovať. Ale pravda dosiaľ ešte vždy vstala i vstane z mŕtvych!“

Po neúspešnom odvolacom konaní a potvrdení trestu Krčméry putoval po československých väzniciach a pracovných táboroch. Strávil v nich ďalších desať rokov. Stále ho osobitne sledovali a mučili. Polovicu času strávil v samotkách alebo v celách so spoluväzňom, ktorý naňho donášal.

Napriek tomu ako človek na komunistov nezanevrel. Pravidelne sa modlil dokonca za tých najvyšších v Sovietskom zväze a Číne. Zažil viacero konverzií k spoluväzňom, ktorí sa vzdali komunistického presvedčenia.

Umožnili mu pracovať ako lekárovi vo väzenských ošetrovniach a nemocniciach. Pacientov bral zaradom, k všetkým mal rovnaký prístup. Liečil a pomáhal i tým, ktorí ubližovali ostatným. V niektorých prípadoch dosiahol, že po vyliečení vďaka jeho pozornosti zmenili svoje správanie k lepšiemu. Pritom sa to často odohrávalo v krutom svete koncentračných táborov v Jáchymovsku, kde sa ťažila uránová ruda.

Krčméry spolucítil so všetkými, čo boli nespravodlivo odsúdení a trpeli. Dokonca sa dobrovoľne zriekol miernejšej lekárskej služby a dobrovoľne sa ohlásil na prácu do hlbinných uránových baní, kde nebola núdza o úrazy, choroby a smrteľné nešťastia. Jeho velitelia spozorneli a neumožnili mu to. Podozrievali ho, že medzi väzenskými baníkmi bude šíriť svoje náboženské ľudomilné posolstvo. Pritom Krčméry nerobil v prístupe k ľuďom rozdiely podľa konfesie, ateistov nevynímajúc. V prvom rade mu vždy išlo o pomoc človeku. Každému.

Medzi zdivočenými väzňami, hlavne keď po uvoľnení režimu ubúdalo politicky odsúdených, vynikal Krčméry ako morálna autorita. Svojím konaním si dokázal získať aj tých najťažších kriminálnikov, ktorí sa k nemu potom utiekali. Táborovým veliteľom bol čoraz menej pohodlný, zosobňoval alternatívu ku krutému systému, ktorý svojím prístupom narúšal. Preto sa rozhodli dostať ho spomedzi seba, vypudiť z väzenia.

Spravodlivosť viac ako únik z väzenia

Koniec väzenskej etapy života Krčméryho je najzaujímavejší a zároveň najpoučnejší. Cit pre spravodlivosť dokázal prejaviť najneobvyklejším spôsobom. Odmietol prijať prepustenie, hoci  mu ho vnucovali jeho väznitelia. Dôležitejšie ako získať vytúženú slobodu bolo poukázať na zločinnosť režimu. Cítil sa nástrojom vyššej vôle, aby vyjavil pravdu.

Na začiatku 60. rokov, keď amnestií pribúdalo, mizli Krčméryho najbližší spoluväzni vrátane politických. Osamel, nemal dôverne známych, u ktorých by našiel kúsok pochopenia. Zhoršilo sa to ešte viac, keď ho začal dovtedy pevný otec prehovárať, aby požiadal o podmienečné prepustenie. Krčméry na jednej strane potreboval podporu okolia, na druhej strane podaním žiadosti nemienil potvrdiť oprávnenosť svojho pôvodného odsúdenia. Týmto krokom by s ním nepriamo súhlasil.

I tento boj Krčméry vyhral. Vydržal a mienil si vymeraný trest odsedieť až do konca. Popritom sa odvolal na ministerstvo spravodlivosti, že bol neoprávnene odsúdený. Jeho neochvejnosť primala kompetentných vytlačiť ho z väzenia nasilu, samozrejme, s podmienečným prepustením pri zachovaní právoplatnosti súdneho rozsudku z roku 1954.   

Tak sa aj stalo, zasadol súd a Krčméryho proti jeho vôli podmienečne prepustili niekoľko mesiacov pred vypršaním trestu. Protestoval proti tomu, ale nemohol to zmeniť.  

Tak nezvyčajne na tie časy, ako sa začal pobyt Krčméryho vo väzbe, rovnako sa aj skočil. Keď mu pri odchode z väzenia dali podpísať vyhlásenie so súhlasom, že o pobyte bude zachovávať tajomstvo, odmietol to. Mohli mu pohroziť návratom do väzenia, čo vlastne chcel, takže napokon ho nechali odísť bez podpísaného dokumentu.

Radšej opäť žalár ako porobu

Krčméry po prepustení na slobodu pôsobil ďalej ako lekár. Polícia ho stále sledovala a obmedzovala jeho činnosť, na čo sa viackrát sťažoval. Naposledy to bolo v októbri 1988, keď dokonca napísal priamo československému generálnemu prokurátorovi do Prahy. Poslal mu trestné oznámenie na príslušníkov polície za trestný čin obmedzovania a pozbavenia slobody, zneužívania právomocí verejného činiteľa. Ako vždy, opieral sa o zákony platné v tom čase.  

Podobne ako v ďalších prípadoch i v tomto trestnom oznámení sa zastával širšieho spoločenstva. Otvorene sa postavil za veriacich na Slovensku, ktorých zadržovali orgány alebo ktorým pod hrozbou násilia zamedzovali ústavnú slobodu pohybu. Krčméry generálnemu prokurátorovi oznámil, že ak sa situácia nezlepší, bude nútený verejne vystúpiť a chrániť práva veriacich a občanov, hoci by ho to stálo i život.

Krčméry, vtedy už 64-ročný, si bol dobre vedomý, že po tomto odvážnom čine sa môže opäť dostať do väzenia. Ako kresťanský aktivista po prepustení stále pôsobil medzi mládežou, hlavne vysokoškolákmi, a angažoval sa vo svojom dávnom nadnárodnom poslaní, ktorým bolo odvrhnutie komunizmu v Rusku a návrat obyvateľov ku kresťanstvu. 

Podobne ako vo svojich mladých rokoch bol Krčméry ochotný vydať svoje telo ako obetu za ostatných. V ich mene bol pripravený nechať sa odsúdiť. V tom čase by to už pre režim nebolo také jednoduché, pretože jeho osud bol známy v zahraničí a postih by vyvolal nevôľu.

Napokon dilemu pre rozpadajúci sa režim vyriešil revolučný pohyb v novembri 1989. Nemožno však pochybovať o tom, že Krčméry by sa opäť nechal uvrhnúť do väzenia, len aby obhajoval práva postihovaných ľudí.    

S presahom hraníc Slovenska

Pohnutý život Silvestra Krčméryho nás presviedča, že práve on by sa mal stať symbolom nenásilného vzdoru proti komunistickému režimu. Tichého odporu, ktorý doviedol nebojácnych ľudí v Bratislave skandovať za slobodu už v marci 1988, rok a pol predtým, ako sa po masových demonštráciách v celom Československu režim úplne rozsypal.

Životný príbeh Krčméryho nám ukazuje, že dokázal ľudí zbavovať nenávisti a strachu, prejavov takých typických pre všetky komunistické režimy. Na druhej strane ich napĺňal odvahou vystupovať za svoje práva.

Krčméryho životná filozofia nebola negativistická, založená na odpore proti niečomu. Voči komunistom vystupoval nie ako proti nepriateľom, ale ako proti tým, čo mu chcú vziať jeho vlastnú slobodu. Tú považoval za rozhodujúcu. Osobnú slobodu nachádzal aj vo väzenských kobkách, lebo si ju dokázal ustrážiť vnútri. Ak sa ju režim snažil uchmatnúť iným, čo sa nedokázali dostatočne brániť, potom bol proti režimu.

Krčméry si celý život vážil spravodlivosť a bol pre ňu ochotný urobiť čokoľvek. Uvedomoval si, že žije vo svete právnych predpisov, hoci boli akokoľvek zdeformované. Študoval ich a odvolávajúc sa na ne dostával väzniteľov do pomykova. Svoje znalosti a pomoc ponúkal ďalším, čo bol rozhodujúci moment, aby ho vypudili z väzenia.

V osobnom prístupe nerobil Krčméry rozdiely medzi katolíkom a evanjelikom, komunistom a nekomunistom, politickým väzňom a vrahom. Biblickú zásadu milovať svojho blížneho bral doslova.

Krčméry je tiež symbolom presahu národného postoja. Sám bol po starých rodičoch štvrtinový Slovák, Maďar, Poliak, Armén. Počas svojej mladosti sa zblížil s chorvátskym jezuitom Tomislavom Kolakovičom a rovnako ako on sa zasadzoval o opätovný návrat Ruska od komunizmu ku kresťanstvu. Ovládal viacero jazykov vrátane ruštiny a základov čínštiny. Vo svojom poslaní by sa rozdal pre celý svet.

Na radosť Slovákov ostal na Slovensku. Paradoxne sa o to pričinil komunistický režim, ktorý mu zavrel hranice súkromného života i hranice štátu. Tu dožil v roku 2013 svoj dlhý život, aby zanechal po sebe hlbokú vyoranú brázdu.