Zneuctenie profesora Wilsona alebo kam už dnes gény siahať nesmú

Okrem iného tento úvodník kritizuje Wilsona za to, že spoločnosť mravcov popisoval ako „kolóniu“, čo je dnes očividne tabuizované slovo aj v ríši bezstavovcov. Tiež sa v ňom – hneď vedľa mravcov – hovorí o Černochoch a Černošskosti (s veľkým písmenom) ako utláčaných skupinách, hoci Wilson nikdy žiadne protičernošské sentimenty nešíril. Jeho súčasníci ho totiž opisujú ako mimoriadne láskavého profesora, ktorý rozhodne odmietal akúkoľvek formu rasizmu.

Autorka článku zaradila do zoznamu obchodníkov s rasistickými ideami dokonca aj Johanna Gregora Mendela, kňaza, ktorý ticho experimentoval s hráškom a inými rastlinami a k ​​ľudskej dedičnosti, nieto ešte v kontexte rasovom, sa vôbec nevyjadroval. Zrejme možno teda byť rasistický aj voči hrášku.

Reálne vysvetlenie je však najskôr iné. Autorka onoho úvodníka, v ktorom sa nevyskytuje ani jedna priama citácia niektorej z tých údajných „rasistických myšlienok“, nepôsobí dojmom, že by bola s dielom kritizovaných vedcov vôbec bližšie oboznámená. Kĺže po ňom veľmi povrchne a za použitia celej batérie všeobecných fráz. K verejnému odsúdeniu nejakých starých mŕtvych belochov nie sú zrejme také drobnosti, o čom a o kom skutočne hovorím, vôbec potrebné vedieť.

Biológia je v súčasnosti na rane

Podpásový útok na človeka, ktorý práve zomrel a nemôže sa už teda brániť, by sa dal čakať skôr na Twitteri. To, že sa k nemu znížil známy časopis a že jeho šéfeditorka Laura Helmuthová označila úvodník dokonca za „prenikavý“ („insightful“), je znamením, že snaha o zošnurovanie vedy do primitívneho ideologického panciera ideológie „woke“, podľa ktorého sa celý svet dá zaškatuľkovať do kategórií „vykorisťovateľov“ a „utláčaných“ a rozdielne výsledky rôznych skupín sú dôsledkom rasizmu a sexizmu, sa úspešne šíria zo sociálnych sietí do publikačného mainstreamu.

Biológia je pritom obzvlášť „na rane“, pretože nie je úplne zlučiteľná s predstavou, že skoro všetko v našich životoch je „sociálny konštrukt“, ktorý sa dá podľa ľubovôle pretvárať či rozbíjať. Predchádzajúce predstavy, že existuje „gén pre inteligenciu“ či „gén pre krásu“, sa síce ukázali byť neúmerne jednoduché, tak to naozaj nie je. Ale skúmanie takzvanej polygénnej dedičnosti ukazuje, že veľa vlastností máme – bohužiaľ či vďakabohu – naozaj zapísaných vo svojej genetickej informácii a nedokážeme ich svojou vôľou ovplyvňovať do tej miery, do akej by sme si ich ovplyvňovať priali.

To je však pre sociálneho inžiniera, ktorého cieľom je prerábať spoločnosť na svoj obraz, niečo ako vyhlásenie vojny. Ešte by sa azda dokázal zmieriť s myšlienkou, že existuje dedičný sklon k niektorým druhom rakoviny, ale čokoľvek, čo sa deje „od krku nahor“, musí byť dôsledkom sociálnych javov, tam gény jednoducho siahať nesmú. Preto sa teraz asi stal terčom hnevu a pohŕdania práve profesor Wilson, autor konceptu zvaného „sociobiológia“, podľa ktorého určitá časť správania ľudí i zvierat môže byť dedične podmienená.

Nevľúdnosť prírody sa dá kompenzovať

Samozrejme, nie je žiaduce redukovať zložitosť človeka len na kôpku génov alebo sa vracať k starým, nedobrým časom, keď sa rasistická politika povrchne zdôvodňovala poznatkami vedy. Ale ak podľahneme fundamentálne protivedeckému zameraniu „woke“ aktivistov, ktorí považujú skúmanie dedičných rozdielov medzi ľuďmi za nebezpečné, stratíme tým zároveň príležitosť s tými rozdielmi niečo robiť.

To, že je niečo dané prírodou, totiž ešte neznamená, že je to neriešiteľné. Minimálne od chvíle, keď si prvý čitateľ kdesi v stredovekom severnom Taliansku nasadil práve vynájdené okuliare a uvidel znova ostré riadky písma, ktoré mu prirodzene starnúce oči už odopreli rozoznávať, vieme, že nevľúdnosť prírody sa dá nejako kompenzovať. Jedného dňa možno pôjde kompenzovať alebo azda aj priamo liečiť aj iné ľudské nedostatky – dyslexiou počnúc a predčasnou demenciou končiac.

Na to ale najskôr musíme vedieť, akej skutočnej podstaty tie nedostatky vlastne sú. A to znamená skúmať a bádať, bez ohľadu na pokrik politicky angažovaných jedincov, ktorí majú hrôzu z toho, že by nové poznatky vedy mohli spochybniť posvätnú platnosť ich dogmy.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.

Profil biológa Edwarda O. Wilsona

Ako zakladateľ sociobiológie aplikoval Edward O. Wilson bohaté poznatky o sociálnom správaní mravcov, ale aj iných v kolóniách žijúcich či hierarchizovaných spoločenstvách druhov hmyzu pri vysvetľovaní ľudského správania. Vo svojom slávnom diele On Human Nature (O ľudskej prirodzenosti) z roku 1978 píše, že pravdivý obraz o svete a človeku je možné dostať iba cez optiku biológie. Životopis významného biológa publikovala TASR.

Edward O. Wilson sa narodil 10. júna 1929 v Birminghame v americkom štáte Alabama. Po rozvode rodičov žil s otcom, s ktorým pobýval vo viacerých mestách Spojených štátov amerických. Od útleho detstva sa zaujímal o prírodu. Ako malý chlapec však utrpel úraz očí a stratil schopnosť priestorového videnia. Aj preto prešiel od záujmu o vtáky či cicavce k hmyzu, ktorý mohol i napriek poškodeniu zraku lepšie pozorovať ako iné živočíchy. Počas dospievania prenikal stále hlbšie do tajov entomológie, ale jeho hlavným záujmom sa stali mravce.

Štúdiu mravcov sa venoval aj na univerzite v Alabame, ktorú s magisterským titulom ukončil v roku 1950. V roku 1955 získal doktorát na Harvardovej univerzite a v tom istom roku dokončil rozsiahlu taxonomickú analýzu mravcov rodu Lasius.

Na Harvardovej univerzite dostal v roku 1956 stále miesto a postupne uskutočnil aj viacero významných objavov. Napríklad zistil, že mravce navzájom komunikujú pomocou prenosu chemickej látky – feromónu.

V roku 1971 vydal Edward Wilson knihu The Insect Societies (Hmyzie spoločenstvá), v ktorej zhrnul všetky svoje poznatky nielen o mravcoch, ale aj iných druhoch hmyzu, ktoré žijú v kolóniách či vo veľkých spoločenstvách. V knihe podrobne rozobral tiež základné vzorce sociálneho správania týchto druhov hmyzu.

Na základe týchto poznatkov formuloval aj základy sociobiológie, ktorá okrem iného tvrdí, že gény sú ústredným stimulom v boji živočíchov o prežitie a živočíchy sa správajú tak, aby maximalizovali svoje šance na prenos svojich génov na budúce generácie.

Sociobiológia považuje napríklad zdanlivo altruistické správanie niektorých živočíchov za geneticky sebecké, pretože takéto správanie výrazne prispieva k zachovaniu vlastného druhu.

Tieto poznatky sociobiológie aplikoval aj na ľudské správanie a naznačil, že biologické princípy, na ktorých fungujú živočíšne spoločenstvá, platia aj pri ľudskom sociálnom správaní. Svoje, na tú dobu provokatívne názory, zhrnul v knihe z roku 1978 On Human Nature (O ľudskej prirodzenosti), v ktorej sa snažil prostredníctvom sociobiológie vysvetliť ľudskú agresivitu, sexualitu, ale napríklad tiež etiku. Za knihu dostal v roku 1978 Pulitzerovu cenu.

K svojej vášni – mravcom – sa vrátil v monumentálnom súhrnnom diele The Ants (Mravce), ktoré vyšlo v roku 1990.

Okrem Pulitzerovej ceny bol Edward Wilson držiteľom významnej švédskej Crafoordovej ceny. Za svoju dlhoročnú angažovanosť v oblasti ochrany a zachovania biodiverzity na Zemi dostal v roku 2010 aj prestížnu Linnéovu cenu.

Edward O. Wilson zomrel 26. decembra 2021.