Boli krajiny, kde sa v komunizme čítal viac samizdatový Orwell, inde Koestler. Poliaci mali silný exil, v Česku vyrástol Havel. Aký samizdat ale čítali Rusi? A ako tam, v centre komunizmu, samizdat fungoval? Položili sme tieto otázky profesorovi Liptskému.

V bývalom Sovietskom zväze kolovala anekdota: stará pani sa sťažuje kamarátke, že celú noc prepisovala Vojnu a mier od Leva Nikolajeviča Tolstého na písacom stroji. Načo si to robila? – čuduje sa priateľka. Odpovedala: Môj vnuk má čoskoro skúšku, ale nečíta nič okrem samizdatu.

Samizdat a tamizdat

Tento vtip odráža to, ako sa vtedy rozšíril tento jav. Samizdat je skratka slov сам (sám) a издатель (vydavateľ). Tak nazývali knihy, kopírované doma (alebo v iných na to neurčených podmienkach) na písacom stroji (neskoršie aj na rôznych kopírkach). Išlo o diela zakázané orgánmi alebo z iných dôvodov neprístupné publiku.

Takéto prepisovanie kníh je ťažká a neefektívna práca. Na jedenkrát sa dá vytlačiť päť až desať kópií v závislosti od používaného papiera. Najtenší, takzvaný hodvábny papier je takmer priehľadný a písmená na ňom zle vidieť. To však nezabránilo ani „vydavateľom“, ktorí za svoju produkciu najčastejšie ani nedostávali peniaze, ani čitateľom, kaziacim si zrak skoro nečitateľnými stránkami.

Existoval aj pojem tamizdat. Tak hovorili o knihách, vydaných v ruštine, ale v zahraničí. Obyčajne ich nelegálne dovážali do Sovietskeho zväzu a tam ich množili a distribuovali domácimi prostriedkami. Ako samizdat.

Napriek všetkým prekážkam sa samizdat aj tamizdat šírili pomerne rýchlo. Napríklad v roku 1976 vyšla vo Švajčiarsku kniha Alexandra Zinovieva Zívajúce výšiny, pálčivá paródia na sovietsku skutočnosť. Samozrejme, v Sovietskom zväze bola zakázaná. Pôsobil som vtedy na Moskovskej univerzite – a už čoskoro by ste ťažko medzi mojimi kolegami našli niekoho, kto ju nečítal.

Vyzeralo to takmer mysticky: internet ešte nebol k dispozícii, zo zahraničia prenikali iba jednotlivé kópie, samizdat ich reprodukoval veľmi pomaly, ale každý, kto chcel, sa s tou knihou zoznámil. A keď ju nakoniec v Rusku v roku 1991 umožnili oficiálne publikovať, už po nej nebol ani veľký dopyt. Všetci si ju prečítali oveľa skôr.

Ideologicky nepriateľské a ohováračské diela

Všetku „neoficiálnu“ literatúru možno rozdeliť zhruba do dvoch kategórií. Pričom ponechajme bokom čisto politické veci, ako sú letáky vyzývajúce na zvrhnutie komunistickej vlády, a sústreďme sa iba na beletriu. Najprv sú to publikácie odhaľujúce temné strany sovietskeho systému a komunistickej ideológie.

Sem určite patrí spomínané dielo Zinovieva. Ale dávno pred ním samizdat rozširoval napríklad prácu Karla Marxa Odhaľovanie diplomatických dejín 18. storočia, ktoré vyšlo v roku 1857. Toto dielo zakladateľa komunistickej teórie, ktorého každé slovo bolo v bývalom ZSSR skoro svätým, sa tam nikdy nezverejnilo. A to kvôli mimoriadne negatívnym hodnoteniam Ruska a ruského ľudu. Ale samizdat priblížil čitateľom túto „rusofóbnu“ stránku jeho dedičstva.

(viac…)




Najnovšie autorské články