Aký samizdat čítali Rusi

Boli krajiny, kde sa v komunizme čítal viac samizdatový Orwell, inde Koestler. Poliaci mali silný exil, v Česku vyrástol Havel. Aký samizdat ale čítali Rusi? A ako tam, v centre komunizmu, samizdat fungoval? Položili sme tieto otázky profesorovi Liptskému.

V bývalom Sovietskom zväze kolovala anekdota: stará pani sa sťažuje kamarátke, že celú noc prepisovala Vojnu a mier od Leva Nikolajeviča Tolstého na písacom stroji. Načo si to robila? – čuduje sa priateľka. Odpovedala: Môj vnuk má čoskoro skúšku, ale nečíta nič okrem samizdatu.

Samizdat a tamizdat

Tento vtip odráža to, ako sa vtedy rozšíril tento jav. Samizdat je skratka slov сам (sám) a издатель (vydavateľ). Tak nazývali knihy, kopírované doma (alebo v iných na to neurčených podmienkach) na písacom stroji (neskoršie aj na rôznych kopírkach). Išlo o diela zakázané orgánmi alebo z iných dôvodov neprístupné publiku.

Takéto prepisovanie kníh je ťažká a neefektívna práca. Na jedenkrát sa dá vytlačiť päť až desať kópií v závislosti od používaného papiera. Najtenší, takzvaný hodvábny papier je takmer priehľadný a písmená na ňom zle vidieť. To však nezabránilo ani „vydavateľom“, ktorí za svoju produkciu najčastejšie ani nedostávali peniaze, ani čitateľom, kaziacim si zrak skoro nečitateľnými stránkami.

Existoval aj pojem tamizdat. Tak hovorili o knihách, vydaných v ruštine, ale v zahraničí. Obyčajne ich nelegálne dovážali do Sovietskeho zväzu a tam ich množili a distribuovali domácimi prostriedkami. Ako samizdat.

Napriek všetkým prekážkam sa samizdat aj tamizdat šírili pomerne rýchlo. Napríklad v roku 1976 vyšla vo Švajčiarsku kniha Alexandra Zinovieva Zívajúce výšiny, pálčivá paródia na sovietsku skutočnosť. Samozrejme, v Sovietskom zväze bola zakázaná. Pôsobil som vtedy na Moskovskej univerzite – a už čoskoro by ste ťažko medzi mojimi kolegami našli niekoho, kto ju nečítal.

Vyzeralo to takmer mysticky: internet ešte nebol k dispozícii, zo zahraničia prenikali iba jednotlivé kópie, samizdat ich reprodukoval veľmi pomaly, ale každý, kto chcel, sa s tou knihou zoznámil. A keď ju nakoniec v Rusku v roku 1991 umožnili oficiálne publikovať, už po nej nebol ani veľký dopyt. Všetci si ju prečítali oveľa skôr.

Ideologicky nepriateľské a ohováračské diela

Všetku „neoficiálnu“ literatúru možno rozdeliť zhruba do dvoch kategórií. Pričom ponechajme bokom čisto politické veci, ako sú letáky vyzývajúce na zvrhnutie komunistickej vlády, a sústreďme sa iba na beletriu. Najprv sú to publikácie odhaľujúce temné strany sovietskeho systému a komunistickej ideológie.

Sem určite patrí spomínané dielo Zinovieva. Ale dávno pred ním samizdat rozširoval napríklad prácu Karla Marxa Odhaľovanie diplomatických dejín 18. storočia, ktoré vyšlo v roku 1857. Toto dielo zakladateľa komunistickej teórie, ktorého každé slovo bolo v bývalom ZSSR skoro svätým, sa tam nikdy nezverejnilo. A to kvôli mimoriadne negatívnym hodnoteniam Ruska a ruského ľudu. Ale samizdat priblížil čitateľom túto „rusofóbnu“ stránku jeho dedičstva.

Dystopický román od Jevgenija Zamjatina My napísaný v roku 1920 výrazne ovplyvnil tvorbu mnohých spisovateľov 20. storočia vrátane Aldousa Huxleyho či Georgea Orwella. Žiaľ, súčasní Rusi ho poznajú oveľa menej ako jeho epigóni, ktorí opakovali mnohé z jeho myšlienok. V Sovietskom zväze považovali tento román za ideologicky nepriateľský a ohováračský, preto bol až do roku 1988 prístupný iba ako samizdat.

V roku 1957 zverejnili v Taliansku dielo Borisa Pasternaka Doktor Živago. Vtedajšie orgány ho vnímali ako zlomyseľnú klebetu na sovietske Rusko. Autora prenasledovali a nepomohlo ani to, že dostal Nobelovu cenu. Knihu, samozrejme, nevydávali ďalších tridsať rokov. Ale znova si ju vďaka samizdatu prečítal každý, kto chcel.

• 

• 

Neskoršie sa v tej istej kategórii stali lídrami čitateľských preferencií diela Alexandra Solženicyna, najmä Súostrovie GULAG a August Štrnásteho. Tento autor bol už predtým publikovaný v oficiálnej tlači a široko známy domácej aj medzinárodnej verejnosti, čo výrazne zvyšovalo záujem o jeho knihy.

Ideológia nebola jediným dôvodom brániacim vydaniu toho či onoho diela. Dôležitá bola aj morálka. Tak sa Gavriliad slávneho Alexandra Puškina nezverejňoval kvôli množstvu vulgárnych výrazov. Ale vďaka samizdatu bol obľúbeným čítaním starších školákov a študentov.

V samizdate sa množila aj náboženská literatúra – no spojená iba s aktivitami zakázaných siekt. Ruská pravoslávna cirkev mala vlastné vydavateľstvo a bola lojálnou k úradom, preto spĺňala všetky ich priania ohľadom počtu a obsahu vydaných kníh a časopisov.

Podozrivá poézia a próza

Druhá kategória samizdatu sú diela, ktoré síce nemajú politický obsah, no vytvorili ich autori nelojálni sovietskemu systému, ktorých v ZSSR nevydávali.

Keď som bol mladý chlapec, veľmi sa mi páčila kniha Dedič z Kalkaty od Roberta Štiľmarka. Je to román o pirátoch a dobrodružstvách v južných moriach odohrávajúci sa v dávnej minulosti. V predslove autora som sa dočítal, že to písal v tajge pri ohni počas ďalekej výpravy. Zdalo sa mi to veľmi romantické a umocnilo to môj dojem z diela.

Žiaľ, nebola to pravda. Autor vytvoril román v tábore, kde si odpykával trest za protisovietske výroky. Uvoľnili ho v roku 1953 a o päť rokov vyšiel Dedič z Kalkaty v štátnom vydavateľstve. Týchto päť rokov sa však distribuoval ako samizdat. Najmä pre to, že Štiľmark bol naozaj obeťou represií. Pritom žiadna politika v jeho knihe nie je prítomná.

Samozrejme, nie je to jediný prípad. Boľševici popravili Nikolaja Gumiljova ako sprisahanca v roku 1921 a od tých čias sa jeho próza a básne – absolútne nepolitické – nevydávali v ZSSR a boli dostupné len na území samizdatu.

Nebolo nutné, aby autor bojoval proti sovietskej moci, stačilo, ak po revolúcii emigroval. Alebo, hoci aj neopustil krajinu, orgány jeho tvorbu považovali za „buržoáznu“ literatúru. To automaticky vylučovalo možnosť zverejnenia jeho diel štátnymi vydavateľstvami (iné vtedy neboli) a robilo z neho vítaného hosťa samizdatu.

Keby nebolo samizdatu, celé generácie sovietskych ľudí by nepoznali tvorivé dedičstvo Konštantína Baľmonta, Zinaidy Gippiusovej, Leva Lunca, Dmitrija Merežkovského a mnohých ďalších autorov začiatku 20. storočia, hoci tí mali od politiky ďaleko. Rovnaký osud neskoršie postihol aj tvorbu viacnásobného nominanta na Nobelovu cenu Vladimíra Nabokova či laureáta tej istej ceny Josifa Brodského.

• 

• 

Takýto prístup sa opakoval v 70. i začiatkom 80. rokov, keď ruskí židia masovo emigrovali do Izraela. Boli medzi nimi aj spisovatelia a poeti. Úrady okamžite žiadali, aby ich diela stiahli z knižníc a kníhkupectiev, ich mená sa nespomínali ani v médiách.

Médiá a knižnice z prinútenia spĺňali príkazy orgánov, situácia s kníhkupectvami bola iná. Niektorí predajcovia pochopili, že ak ukážu v účtovníctve túto literatúru ako zničenú, no budú ju aj ďalej predávať, výťažok pôjde priamo do ich vreciek. Preto de facto predaj pokračoval. Aj keď sa úradom sčasti darilo odhaľovanie podobných prípadov, hodnotili ich ako hospodárske zločiny, nepripisujúc im ideologický význam.

Medzera v legislatíve

Tu vzniká otázka, prečo mocný represívny aparát ZSSR nemohol takmer nič urobiť proti šíreniu samizdatu. Keď hovoríme o poststalinskej dobe, orgány už dodržiavali takzvanú socialistickú zákonnosť a až na vzácne výnimky neprekračovali jej rozsah. Ale skoro všetko, čo sa týkalo literatúry a celkovo duchovnej sféry, nebolo priamo legislatívne upravené.

Musíme začať tým, že zoznam zakázaných kníh a autorov formálne neexistoval a ak áno, bol tajný. Riadny občan si nemohol byť istý, že číta „nelegálnu“ prózu alebo poéziu. A keby to nielen čítal, ale aj ponúkol známym, vždy by sa mohol ospravedlniť, že ani nevedel, že robí niečo zlé.

Vlastne žiadny zákon nebránil tomu, aby mali občania v domácich knižniciach akúkoľvek literatúru a vymieňali si ju s priateľmi. Sovietske vedenie už v druhej polovici 20. storočia zohľadňovalo svetovú verejnú mienku a snažilo sa, aby nevznikali dôvody na porovnávanie jeho domácej politiky s fašistickou. Preto nekonfiškovalo knihy, ktoré malo obyvateľstvo doma.

Hoci protisovietska propaganda sa ešte dlho považovala za trestný čin, pre takéto obvinenie by nestačilo čítanie či dokonca požičiavanie diel Pasternaka alebo Zinovieva iným osobám, nehovoriac o básnikoch zo začiatku minulého storočia. Žiadny súd by ani v týchto časoch takú kauzu jednoducho neprijal na posúdenie kvôli absencii corpus delicti.

Preto, keď sa odhaľovali podobné fakty, orgány o nich obyčajne len informovali verejné organizácie v mieste výkonu práce občana, aby ohodnotili jeho správanie. Ak išlo o členov komunistickej strany, mohlo by im to urobiť naozajstný problém. V iných prípadoch to najčastejšie bola len formalita.

Šírenie samizdatu nebolo také nebezpečné, ako si to dnes možno myslieť. Orgány viac bojovali proti autorom ako proti ich čitateľom.

Postupom času strácal samizdat čoraz viac politický význam. Ku koncu svojej existencie sa úplne zmenil na formu podnikania. V 80. rokoch vypukol v ZSSR knižný deficit – bolo ťažké kúpiť akékoľvek knihy vrátane klasiky.

V tom období už boli dostupné kopírky a podomácky vyrobené kópie sa predávali za nemalé peniaze. Už sa z toho stala obyčajná forma komerčnej špekulácie. A potom vďaka úplnej prístupnosti akejkoľvek literatúry v kníhkupectvách zmizla aj táto.

No za desaťročia jeho existencie vyrástli na území samizdatu celé generácie ľudí schopných slobodného myslenia. Splnil historickú misiu a výrazne prispel k príprave Perestrojky a následných demokratických zmien v Rusku.