Pred tridsiatimi rokmi zanikol Sovietsky zväz. Vyrastal som v jeho tieni a nedokázal by som si vtedy predstaviť, že takú vetu raz napíšem. ZSSR pôsobil tak večne a neotrasiteľne, obrovsky – tiež to bola najväčšia krajina na svete, ježiaca sa jadrovými hlavicami.

Neustále pripomínajúca sa obyvateľom svojich satelitov ako hrozba i vzor, ​​čierna diera, do ktorej sú vťahovaní, pán, ktorému pri rôznych príležitostiach musia rituálne potvrdzovať svoje vazalstvo. Na koho si došliapne, z toho nič nezostane, je to ťažká váha. Tá najťažšia. Bude tu na večné časy, odstrániť by ju mohol iba jadrový konflikt, ktorý by zároveň zničil život na Zemi.

Podobne ako naivný chlapec z Československa tú dnes už neexistujúcu krajinu vnímalo aj nemálo ľudí vzdelanejších vrátane rôznych vtedajších „kremľológov“, podľa ktorých bol ZSSR štát akosi zdravý a životaschopný, opierajúci sa o lojálne a presvedčené obyvateľstvo, ktorého hodnoty vyjadruje, nemalo význam usilovať sa o jeho potlačenie alebo dokonca rozpad, jeho existenciu bolo potrebné rešpektovať ako dlhodobú danosť.

Nejakú schopnosť človek tomu sovietskemu vedeniu uznať musí – tí ľudia boli zdatnými manažérmi vlastného obrazu, používali na to prostriedky od klasickej propagandy po subverzné akcie a s publikom pracovať vedeli. Tiež mali na to publikum (alebo aspoň jeho časť) a šťastie. Ťažko by sa dalo nájsť dôverčivejší, oddanejší a zaslepenejší „fanklub“, než boli priaznivci ZSSR na vtedajšom Západe.





Najnovšie autorské články