Manželia Magdaléna a Július Kováčovci sú výnimoční mladí ľudia. Napriek nezdarom s otehotnením sa stali tými najšťastnejšími rodičmi, akých azda poznám. Počas necelých troch rokov sa im podarilo dostať do starostlivosti tri krásne detičky, ktoré sú zároveň súrodencami. Príbeh o tom, ako sa začala ich dobrodružná cesta rodičovským životom a že zázraky sa dejú, hoci niekedy inak, než si sprvoti predstavujeme, porozprávala Štandardu Magdaléna Kováčová.

Kedy vo vašej rodine prvýkrát padol návrh osvojiť si dieťa?

S detským domovom som prišla prvýkrát do kontaktu približne pred 13 rokmi. Keď sme sa ako Klub Kvapka, kde som brigádovala a neskôr robila inštruktorku, rozhodli, že na vlastné náklady zoberieme deťúrence z detského domova v Trnave k nám plávať. Odplávali sme s nimi lekciu, usušili sme ich, obliekli a doviezli naspäť do detského domova. Robievali sme to raz týždenne. Tam sme sa aj zaľúbili ako rodina (ja, moji súrodenci a moji rodičia) do jedného dievčatka. Vtedy malo skoro tri roky. Zaľúbili sme sa veľmi, dnes je to moja sestra. Je u nás v pestúnskej starostlivosti a má už skoro pätnásť rokov.

A čo sa týka vášho manžela?

O adopcii sme sa rozprávali už na predmanželskej príprave. Počas prípravy sme dostali otázky, medzi ktorými bola aj otázka, či by sme boli ochotní si jedného dňa osvojiť dieťatko. Napísala som, že áno, koľkokoľvek, podľa toho, aké budeme mať možnosti. Môj muž napísal, áno, jeden kus (smiech). Na príprave sme sa tiež rozprávali o tom, že si treba očakávania a plány vyjasniť do detailov, tak to manžel vyjasnil do detailov. Doteraz sa na tom smejeme, že mu to troška nevyšlo, lebo momentálne už máme tri kusy.

Bola adopcia od začiatku to, po čom ste túžili? Za čo ste sa modlili?

Ešte pred svadbou sme sa rozhodli a dohodli, že si raz aj osvojíme dieťa, najskôr sme však túžili mať biologické deti. Nejako prirodzene sme cítili, že je to tak správne. Hneď, ako sme sa vzali, sme začali na deťoch „pracovať“. Po roku, keď sa mi nedarilo otehotnieť, sme začali riešiť lekárov, vyšetrenia a každý mesiac prišlo sklamanie. Boli to náročné roky, zároveň však pekné, lebo sme zažili veľa nádherných chvíľ.

Približne po dva a pol roku manželstva sa mi podarilo otehotnieť. Veľmi sme sa z bábätka tešili a veľmi sme ho ľúbili. Splnil sa nám sen. Žiaľ, o bábätko sme prišli ešte, keď som bola na začiatku tehotenstva. Prišlo ďalšie obdobie sklamania pre mňa aj pre manžela. Ja som to prežívala tak nejako intenzívnejšie. Cítila som veľké sklamanie a veľké prázdno. Dozrel čas a my sme sa rozhodli pre osvojenia dieťatka. Naďalej som chodila na vyšetrenia, podstupovali sme liečbu a snažili sa o bábätko. Napriek snahe o osvojenie stále dávame prirodzenému počatiu zelenú, v podstate doteraz.

Čo všetko ste boli ochotní ako manželia podstúpiť, aby sa splnil váš sen mať dieťa? A čo už nie.

Ako kresťania sme sa rozhodli, že nepôjdeme cestou umelého oplodnenia. Našla som kontakt ešte z predmanželskej prípravy na doktora Wallenfelsa. Už počas prípravy sme sa dohodli, že ak by sme raz mali problém otehotnieť, pôjdeme určite k nemu. Je to gynekológ, ktorý si ctí zásady kresťanskej náuky a naozaj sa ich snaží realizovať aj vo svojej lekárskej praxi. Po roku a pol manželstva sme pána doktora vyhľadali. Pomohol nám nastaviť liečbu, všetko nám trpezlivo vysvetľoval, diskutoval s nami. Doteraz som vlastne jeho pacientkou. Chodíme tam, aj keď momentálne nepodstupujeme žiadnu špecifickú liečbu.

Ako vás podporovala rodina? 

Rodina z oboch strán nás podporovala od začiatku našej snahy o bábätko. Obe strany však vedeli, že sa pohrávame aj s myšlienkou adopcie, takže nebolo pre nich prekvapením, keď sme im oznámili, že dozrel čas a ideme do toho. Obe strany rodiny nás podporovali v podstate vo všetkom. Aj napriek tomu, že moji rodičia nie sú veriaci, respektíve, nie v takom tom tradičnom zmysle. Pýtali sa, či predsa len nechceme zvážiť aj umelé oplodnenie alebo ešte iné možnosti. Veľa sme sa o tom rozprávali a vysvetlili sme im, ako to vnímame a oni to prijali. Takže môžem povedať, že sme mali podporu našich rodičov z oboch strán aj pre biologické dieťatko, aj pre rozhodnutie adoptovať si dieťa.

Veríte v tomto ohľade na zázraky? Aj keď sa môžu diať inak, ako sme si predstavovali?

Veríme. Ktosi nám raz povedal, že keď prijmeme dieťa, milosti nám k tomu Pán dodá. Veľmi si vážime a tešíme sa, že milosti naozaj v najrôznejších formách zažívame. Už pri prvej dcérke Magdalénke tak nejako všetko do seba začalo zapadať. O tom, že ideme do adopcie, sme sa dohodli v lete 2018. Na jeseň sme sa prihlásili do organizácie Úsmev ako dar na prípravu pre adoptívnych rodičov a po Vianociach sme už boli zapísaní do zoznamu žiadateľov. Z rôznych zdrojov sme sa dozvedali podobné správy: na Slovensku sa na dieťatko čaká dlho, rovnako dlho potom trvá samotný proces adopcie. Preto sme boli pripravení, že budeme čakať pomerne dlho. Približne dva roky, pokiaľ sa nám ozvú, že pre nás majú dieťatko.

Magdaléna a Július Kováčovci s deťmi na výlete. Foto: archív Magdalény Kováčovej

Na adopcii je zaujímavé to, že sa môžete vopred rozhodnúť, ale aj nemusíte, o aké pohlavie dieťatka máte záujem. Chceli sme, aby to bolo dievčatko. Pri otázke, aké malé dieťatko zvládnete adoptovať, sme sa rozhodli že do 6. týždňov, teda pre novorodeniatko. Túžili sme vychovávať dieťa od narodenia. To, na čom nám nezáležalo, bolo etnikum. Ale keďže túto podmienku sme tam nemali, boli sme pripravení, že k nám príde aj rómske dieťatko. Rodič tiež môže uviesť, či si trúfa prijať aj dieťa s ochorením, respektíve zdravotne znevýhodnené. Boli sme otvorení drobnému, nie závažnému ochoreniu či znevýhodneniu. A takto sme sa v marci zapísali do zoznamu žiadateľov.

Aká bola vaša prvá návšteva detského domova po rozhodnutí osvojiť si prvé dieťa?

Po úspešnom absolvovaní prípravy a zapísaní do zoznamu čakateľov na adopciu sme boli pripravení, že budeme možno pol roka, možno rok čakať na to naše dieťatko. Ja som sa veľmi modlila, dúfala, že azda už v lete, možno na jeseň sa staneme rodičmi. Keďže som povolaním učiteľka v škôlke, dúfala som, že v auguste uzavriem školský rok a potom už ten ďalší, že by som išla na materskú.

Diali sa však veci, ktoré teraz spätne vnímame, že boli sledom udalostí k tomu, aby sme dieťatko mohli prijať čo najskôr. Môj muž, tiež učiteľ, zmenil v lete prácu. Počas leta sme sa tiež sťahovali do domu. Ja som na začiatku júna odchádzala s deťmi zo škôlky do školy v prírode. Nasadli sme do autobusu a pricestovali do Bojníc. Ešte v ten deň mi nečakane volalo telefónne číslo z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny (ÚPSVaR). Prekvapená som zodvihla. Pani na druhej strane linky ma pozdravila a chcela sa spýtať pár otázok. Myslela som, že sa ide informovať, či sa nič nezmenilo v našej žiadosti o adopciu. Potvrdili sme si naše očakávania ohľadom dieťatka a či s nimi naďalej súhlasíme. Po mojom odsúhlasení mi povedala: Jedno dieťatko pre vás máme. Pre pár dňami sa narodilo! Prežívala som výbuch emócií. Najprv som jej povedala, že som momentálne v škole v prírode, na čom sa s kolegyňou zasmiali, ale hneď potom som jej povedala, že chceme s dieťatkom nadviazať prvý kontakt čo najskôr a potom uvidíme čo ďalej.

(viac…)




Najnovšie autorské články