Magdaléna Kováčová: To, že deti, ktoré sa nám nenarodili, sú stopercentne naše, je zázračné

Manželia Magdaléna a Július Kováčovci sú výnimoční mladí ľudia. Napriek nezdarom s otehotnením sa stali tými najšťastnejšími rodičmi, akých azda poznám. Počas necelých troch rokov sa im podarilo dostať do starostlivosti tri krásne detičky, ktoré sú zároveň súrodencami. Príbeh o tom, ako sa začala ich dobrodružná cesta rodičovským životom a že zázraky sa dejú, hoci niekedy inak, než si sprvoti predstavujeme, porozprávala Štandardu Magdaléna Kováčová.

Kedy vo vašej rodine prvýkrát padol návrh osvojiť si dieťa?

S detským domovom som prišla prvýkrát do kontaktu približne pred 13 rokmi. Keď sme sa ako Klub Kvapka, kde som brigádovala a neskôr robila inštruktorku, rozhodli, že na vlastné náklady zoberieme deťúrence z detského domova v Trnave k nám plávať. Odplávali sme s nimi lekciu, usušili sme ich, obliekli a doviezli naspäť do detského domova. Robievali sme to raz týždenne. Tam sme sa aj zaľúbili ako rodina (ja, moji súrodenci a moji rodičia) do jedného dievčatka. Vtedy malo skoro tri roky. Zaľúbili sme sa veľmi, dnes je to moja sestra. Je u nás v pestúnskej starostlivosti a má už skoro pätnásť rokov.

A čo sa týka vášho manžela?

O adopcii sme sa rozprávali už na predmanželskej príprave. Počas prípravy sme dostali otázky, medzi ktorými bola aj otázka, či by sme boli ochotní si jedného dňa osvojiť dieťatko. Napísala som, že áno, koľkokoľvek, podľa toho, aké budeme mať možnosti. Môj muž napísal, áno, jeden kus (smiech). Na príprave sme sa tiež rozprávali o tom, že si treba očakávania a plány vyjasniť do detailov, tak to manžel vyjasnil do detailov. Doteraz sa na tom smejeme, že mu to troška nevyšlo, lebo momentálne už máme tri kusy.

Bola adopcia od začiatku to, po čom ste túžili? Za čo ste sa modlili?

Ešte pred svadbou sme sa rozhodli a dohodli, že si raz aj osvojíme dieťa, najskôr sme však túžili mať biologické deti. Nejako prirodzene sme cítili, že je to tak správne. Hneď, ako sme sa vzali, sme začali na deťoch „pracovať“. Po roku, keď sa mi nedarilo otehotnieť, sme začali riešiť lekárov, vyšetrenia a každý mesiac prišlo sklamanie. Boli to náročné roky, zároveň však pekné, lebo sme zažili veľa nádherných chvíľ.

Približne po dva a pol roku manželstva sa mi podarilo otehotnieť. Veľmi sme sa z bábätka tešili a veľmi sme ho ľúbili. Splnil sa nám sen. Žiaľ, o bábätko sme prišli ešte, keď som bola na začiatku tehotenstva. Prišlo ďalšie obdobie sklamania pre mňa aj pre manžela. Ja som to prežívala tak nejako intenzívnejšie. Cítila som veľké sklamanie a veľké prázdno. Dozrel čas a my sme sa rozhodli pre osvojenia dieťatka. Naďalej som chodila na vyšetrenia, podstupovali sme liečbu a snažili sa o bábätko. Napriek snahe o osvojenie stále dávame prirodzenému počatiu zelenú, v podstate doteraz.

Čo všetko ste boli ochotní ako manželia podstúpiť, aby sa splnil váš sen mať dieťa? A čo už nie.

Ako kresťania sme sa rozhodli, že nepôjdeme cestou umelého oplodnenia. Našla som kontakt ešte z predmanželskej prípravy na doktora Wallenfelsa. Už počas prípravy sme sa dohodli, že ak by sme raz mali problém otehotnieť, pôjdeme určite k nemu. Je to gynekológ, ktorý si ctí zásady kresťanskej náuky a naozaj sa ich snaží realizovať aj vo svojej lekárskej praxi. Po roku a pol manželstva sme pána doktora vyhľadali. Pomohol nám nastaviť liečbu, všetko nám trpezlivo vysvetľoval, diskutoval s nami. Doteraz som vlastne jeho pacientkou. Chodíme tam, aj keď momentálne nepodstupujeme žiadnu špecifickú liečbu.

Ako vás podporovala rodina? 

Rodina z oboch strán nás podporovala od začiatku našej snahy o bábätko. Obe strany však vedeli, že sa pohrávame aj s myšlienkou adopcie, takže nebolo pre nich prekvapením, keď sme im oznámili, že dozrel čas a ideme do toho. Obe strany rodiny nás podporovali v podstate vo všetkom. Aj napriek tomu, že moji rodičia nie sú veriaci, respektíve, nie v takom tom tradičnom zmysle. Pýtali sa, či predsa len nechceme zvážiť aj umelé oplodnenie alebo ešte iné možnosti. Veľa sme sa o tom rozprávali a vysvetlili sme im, ako to vnímame a oni to prijali. Takže môžem povedať, že sme mali podporu našich rodičov z oboch strán aj pre biologické dieťatko, aj pre rozhodnutie adoptovať si dieťa.

Veríte v tomto ohľade na zázraky? Aj keď sa môžu diať inak, ako sme si predstavovali?

Veríme. Ktosi nám raz povedal, že keď prijmeme dieťa, milosti nám k tomu Pán dodá. Veľmi si vážime a tešíme sa, že milosti naozaj v najrôznejších formách zažívame. Už pri prvej dcérke Magdalénke tak nejako všetko do seba začalo zapadať. O tom, že ideme do adopcie, sme sa dohodli v lete 2018. Na jeseň sme sa prihlásili do organizácie Úsmev ako dar na prípravu pre adoptívnych rodičov a po Vianociach sme už boli zapísaní do zoznamu žiadateľov. Z rôznych zdrojov sme sa dozvedali podobné správy: na Slovensku sa na dieťatko čaká dlho, rovnako dlho potom trvá samotný proces adopcie. Preto sme boli pripravení, že budeme čakať pomerne dlho. Približne dva roky, pokiaľ sa nám ozvú, že pre nás majú dieťatko.

Na adopcii je zaujímavé to, že sa môžete vopred rozhodnúť, ale aj nemusíte, o aké pohlavie dieťatka máte záujem. Chceli sme, aby to bolo dievčatko. Pri otázke, aké malé dieťatko zvládnete adoptovať, sme sa rozhodli že do 6. týždňov, teda pre novorodeniatko. Túžili sme vychovávať dieťa od narodenia. To, na čom nám nezáležalo, bolo etnikum. Ale keďže túto podmienku sme tam nemali, boli sme pripravení, že k nám príde aj rómske dieťatko. Rodič tiež môže uviesť, či si trúfa prijať aj dieťa s ochorením, respektíve zdravotne znevýhodnené. Boli sme otvorení drobnému, nie závažnému ochoreniu či znevýhodneniu. A takto sme sa v marci zapísali do zoznamu žiadateľov.

Aká bola vaša prvá návšteva detského domova po rozhodnutí osvojiť si prvé dieťa?

Po úspešnom absolvovaní prípravy a zapísaní do zoznamu čakateľov na adopciu sme boli pripravení, že budeme možno pol roka, možno rok čakať na to naše dieťatko. Ja som sa veľmi modlila, dúfala, že azda už v lete, možno na jeseň sa staneme rodičmi. Keďže som povolaním učiteľka v škôlke, dúfala som, že v auguste uzavriem školský rok a potom už ten ďalší, že by som išla na materskú.

Diali sa však veci, ktoré teraz spätne vnímame, že boli sledom udalostí k tomu, aby sme dieťatko mohli prijať čo najskôr. Môj muž, tiež učiteľ, zmenil v lete prácu. Počas leta sme sa tiež sťahovali do domu. Ja som na začiatku júna odchádzala s deťmi zo škôlky do školy v prírode. Nasadli sme do autobusu a pricestovali do Bojníc. Ešte v ten deň mi nečakane volalo telefónne číslo z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny (ÚPSVaR). Prekvapená som zodvihla. Pani na druhej strane linky ma pozdravila a chcela sa spýtať pár otázok. Myslela som, že sa ide informovať, či sa nič nezmenilo v našej žiadosti o adopciu. Potvrdili sme si naše očakávania ohľadom dieťatka a či s nimi naďalej súhlasíme. Po mojom odsúhlasení mi povedala: Jedno dieťatko pre vás máme. Pre pár dňami sa narodilo! Prežívala som výbuch emócií. Najprv som jej povedala, že som momentálne v škole v prírode, na čom sa s kolegyňou zasmiali, ale hneď potom som jej povedala, že chceme s dieťatkom nadviazať prvý kontakt čo najskôr a potom uvidíme čo ďalej.

Čo nasledovalo potom?

Následne som podnikla všetko pre to, aby som sa mohla z práce uvoľniť čo najskôr. Volala som manželovi a počas spoločného telefonátu sme si uvedomili, ako to všetko do seba zapadá. Zmena práce, sťahovanie sa do domu a zdravé bábätko, ktoré malo vtedy dva týždne. Bolo to vlastne presne tak, ako sme túžili a modlili sa. Manžel ma hneď na druhý deň prišiel vyzdvihnúť do školy v prírode. Doviezol za mňa inú kolegyňu ako zástup a išli sme na ÚPSVaR, kde nám dali prvé informácie o malej a ukázali nám prvé fotografie. Následne popoludní sme sa na ňu mohli ísť pozrieť do pôrodnice. Veru, málokto nám to verí, keď povieme, že ona nie je biologicky naša, lebo sa na nás naozaj veľmi podobá. Teda celkovo na našu rodinu. Takže ešte aj v tomto to celé do seba zapadlo, že to dieťatko bolo presne také, ako sme si ho predstavovali a po akom sme túžili.

Aké to bolo uvidieť bábätko prvýkrát? Čo bolo nevyhnutné ešte predtým? 

Tým, že sme si to zažili už pri troch deťoch, vieme porovnať, emócie boli vždy rôzne. U Magdalénky som sa hneď, ako som ju prvýkrát uvidela, rozplakala a okamžite som vedela, že to je ona. Manžel bol z toho tiež dojatý. Veľmi sme sa z nej tešili. Pýtali sme sa na pôrod, na jej zdravotný stav. Dá sa povedať, že to bol taký výbuch citov. Potom sme ju chodili denne navštevovať do pôrodnice a po našom definitívnom rozhodnutí a potvrdení úradníčke o tom, že áno, chceme ísť do osvojenia, do týždňa prebehol súd, ktorý nám dieťatko pridelil a mohli sme si ho vziať z pôrodnice domov. Celý proces osvojenia až po zmenu priezviska a rodného listu trval približne rok.

V čom je to špecifické priniesť si osvojené dieťatko domov? 

Ťažko sa porovnáva, pretože nemáme biologické bábätko a neprešli sme si deväť mesiacov tehotenstva. Asi najväčší rozdiel je, že sme sa rodičmi stali v podstate počas jedného telefonátu. Čiže namiesto deviatich mesiacov to trvalo nejaké tri minúty. Napriek tomu, že sa na bábätko človek teší, absolvuje prípravu na adopciu a očakáva ho, nie je tam žiaden limit klasického tehotenstva, keď viete, kedy zhruba budeme môcť dieťatko držať v náručí.

Čo sa dialo po príchode domov?

Keď sme už mali Magdalénku doma, po pár týždňoch sme sa spolu s manželom rozprávali o tom, že ak by raz mala biologického súrodenca, tak by sme o tom chceli mať určite informáciu, a tak sme to aj povedali úradníčke. To sme však vôbec netušili, že po necelých 14 mesiacoch sa to, že by sme radi mali informáciu o Magdalénkinom súrodencovi, zmení na to, že máme ďalšie dieťa. Takže keď mala Magdalénka rok a mesiac, sme sa dozvedeli, že sa jej narodil malý braček a bol to pre nás aj napriek zvažovaniu tejto alternatívy poriadny šok.

Aké ste mali pocity pri tomto druhom dieťati?

Išli sme pozrieť na ÚPSVaR aspoň na fotografie Magduškinho bračeka. Keď sme ho videli v pôrodnici, bol veľmi maličký, bol to taký drobček. Momentálne je z Timka už riadny chlap, všetko dorástol a dobehol. V pôrodnici to už pri druhom dieťati bolo viac o racionálnom zvážení ako o pocitoch, aj keď ani tie nechýbali. Rozhodli sme sa, že ideme do toho. Je to zdravý chlapček, dokonca biologický braček našej Magdalénky. Pri druhej návšteve nemocnice som sa do neho úplne zaľúbila. S manželom sú teraz veľkí parťáci. Po roku sme si robili srandu, že by bolo veľmi zaujímavé, ak by znova po necelých štrnástich mesiacoch pribudol ďalší súrodenec. A stalo sa to takmer na deň presne, že sa narodila Máša, ďalší biologický súrodenec. Zvažovanie už bolo skôr o tom, či sme schopní sa kvalitne postarať o prvé dve deti. Zvážili sme, že áno, a do domu nám pribudla tretia postieľka, v ktorej teraz spáva veľmi krásne dieťatko Máša. Skutočne, ako bábätko bola veľmi očarujúca. Tiež sme si povedali, že mať tri krásne, zdravé deti za sebou je úžasné a veríme, že je to požehnané.

Prezraďte nám, aké bolo vaše vzájomné zžívanie sa? 

Mali sme to šťastie, že ani jedno z našich detí nebolo predtým v detskom domove. Všetky tri sa k nám dostali priamo z pôrodnice, a tak sa mohli naviazať priamo na nás. Prvýkrát sme boli v pôrodnici v júni 2019, keď mala naša Magdalénka dva týždne. Následne sme boli za naším Timkom v júli 2020. Mal vtedy týždeň, keď sme ho prvýkrát videli a dvojtýždňového sme si ho už brali domov. A Mášenku, naše tretie dieťatko, sme prvýkrát videli v septembri 2021, keď nemala ešte ani dva týždne a takmer trojtýždňovú sme si ju už brali domov. Takže sme v tomto mali veľké šťastie.

Zžívanie sa bolo pomerne rýchle. Vôbec sme nemali taký pocit, ako často ľudia spomínajú, že sa im život totálne zmenil. Samozrejme, niektoré veci sme museli a niektoré chceli robiť inak ako doteraz. Hlavné smerovanie však ostalo rovnaké, len k nemu ideme inou cestou, niekedy trocha dlhšou.

Tento rok počas Mikuláša, keď som pod vianočným stromčekom uvidela päť párov topánok, som prežila také krásne uvedomenie si a bola som veľmi dojatá. Môžem povedať, že zžívanie sa išlo postupne. Magdalénka bola veľmi pohodové bábätko. Veľa sme cestovali, keďže ešte neboli rôzne pandemické obmedzenia. S Timkom to už bolo náročnejšie, lebo zrazu som mala dojem, že ma obaja veľmi potrebujú, častokrát naraz. A teraz s Mášenkou mám práveže dojem, že je to oveľa jednoduchšie, keď už sú traja, ako keď boli len dvaja. Nemáme to s čím porovnať, keďže sme nikdy biologické dieťatko nemali. Brali sme to tak, že toto dieťatko k nám prišlo, bolo nám dané, a tak je naše.

Bol to vždy váš sen mať veľkú rodinu? 

Áno. Môj manžel to najskôr nemal úplne presne zadefinované, ale tiež pochádza z nie malej rodiny, a tak bol vždy otvorený pre viac detí. Tým, že je so mnou, tak s tým asi rátal (smiech).

Ako to všetko zvládal váš manžel?

Môj muž to zvláda úplne bravúrne. Zvláda všetko od prebaľovania, kúpania, kŕmenia. Vie deti vziať von na prechádzku a má s nimi úžasný vzťah. Viete, my ženy to máme tak nejako prirodzenejšie dané, že uvidíme malé mačiatko, šteniatko, bábätko a už sa v nás automaticky ozve materinský pud. Muži to skôr majú tak, že toto je moja krv, môj potomok. U môjho muža to takto vôbec nevnímam. Rovnako ako prijal mňa ako svoju manželku so svojimi nedokonalosťami, ale aj prednosťami (úsmev), tak tiež prijíma aj naše detičky. Vnímam u neho, že ich prijal úplne. A rovnako aj blízka rodina na oboch stranách prijala naše deti, ako by boli naše vlastné a vôbec nevnímame, že by boli niečím iní pre nás tým, že sú osvojení.

Čo je pre vás najčarovnejšie na poslaní byť matkou na plný úväzok? 

Sú to tie ich úsmevy a to, ako sa spolu vedia pekne hrať, aj keď to niekedy trvá len dve minúty (úsmev). To je pre mňa čarovné. Čarovný je aj ten fakt, že máme deti. Bol to môj najväčší sen v živote. Vždy som túžila byť mamou, už od malička. Úžasné je aj to, že sme si s mužom veľmi blízki. Môžu za to aj naše deti, lebo sa od nich veľmi veľa učíme. Napriek tomu, že máme troch drobcov, ťaháme vo všetkom za jeden koniec spoločne a máme krásny vzťah. A potom sú to tie bežné momenty, keď mi Magdalénka prinesie kvietok, čo odtrhla vonku na prechádzke, Timko mi dá osoplenú pusu alebo teraz, keď sa Mášenka začala vedome usmievať. Teraz tomu už rozumiem, prečo bola moja mamina vždy počas sviatkov dojatá so slzami v očiach. Skutočné vianočné sviatky sú s deťmi oveľa čarovnejšie.

Čím si dobíjate baterky? 

Môj dobíjač bateriek je káva a tiež náš spoločne strávený čas, modlitba či sväté omše. S deťmi je všetko akési rýchle, ale občas sa podaria aj také klasické druhy oddychu ako športovanie.

Čo je to, čomu veríte? Čo vám dáva zmysel dní a nádej, vietor do plachiet?

Veríme tomu, že nie je náhoda, že my dvaja sme spolu, že nie je náhoda, že zatiaľ nemáme biologické deti, že nie je náhoda, že k nám prišli práve tieto naše tri deti. Veríme, že Pán Boh to tak naplánoval, lebo vie, že je to tak dobré. A my to prijímame. A to je to, čomu veríme a čo nám dáva silu aj vtedy, keď je to ťažké. Je to aj viera v Boha a snaha ju realizovať v každodennom živote, ktorá nám veľmi pomáha pri rozhodnutiach. Veríme, že keď nám Boh dal deti a požehnáva ich, vie prečo. Aj keď je to občas s troma drobcami ‚hardcore‘, veríme, že je to dobré.

Čo by ste odkázali rodičom, ktorí už dlhšie zvažujú osvojenie či adopciu?

Povzbudila by som ich. Dobre si to zvážte, ale určite choďte do toho, lebo adopcia je skvelá. Raz som počula od jedného muža, vtedy mal adoptované jedno dieťatko, teraz už má možno viacero detí, že adopcia je vlastne všeobecne prospešná. Pretože na jednej strane je tu pár, ktorý túži po dieťatku, a potom je tu dieťa, ktoré túži mať lásku, zázemie, rodinu, a je tu spoločnosť, ktorá sa nemusí starať o ďalšie dieťatko a neskôr o mladého dospelého. Preto verím, že adopcia je skutočne všeobecne veľmi prospešná. Nám s manželom veľmi otvorila oči. To, že deti, ktoré sa nám nenarodili, sú úplne stopercentne naše, je zázračné.

Čo sa týka adopcie a celého procesu, určite sa veľa pýtajte a nedajte sa odradiť okolím. Skutočne to nie je nič strašné. Celý proces prebieha veľmi prirodzene a s pomocou, ktorú sme mali a stále máme od Úsmevu ako dar, to zvládnete pomerne jednoducho. A aj v samotnej Biblii sa píše, že sa treba starať o vdovy a siroty, preto, ak chcete, nebojte sa a choďte do toho.