Michaela Štrbová: Povedala som Bohu, že sa cítim, akoby ma zradil. On má však ľudské ruky

Niekedy veci nejdú tak, ako si ich naplánujeme a vysnívame. Dostaneme od života facku a potom ešte jednu. V týchto chvíľach sa čoraz viac skloňuje slovo depresia. My kresťania máme byť však tí, ktorí prinášajú pohľad nádeje práve v takýchto chvíľach. Ako to ale zvládnuť? Ako sa nevzdávať, aj keď veci nejdú podľa plánu? Svoj príbeh nám rozpovedala Michaela Štrbová (26) z kresťanského spoločenstva SP.

Môžete nás uviesť do vášho príbehu.

Prvý moment, ktorý mi nabúral plány a celé moje fungovanie v živote, bola choroba. Pred tromi rokmi som začala mať problémy s imunitou, začala som byť dlhodobo chorá, slabá, nevládna, ťažšie som znášala všetky choroby. Myslela som, že to prejde, ale neprestávalo to. Stále to neprestáva. Nabúralo to všetky moje predstavy o tom, ako bude môj život fungovať.

Čo sa dialo? V čom vás to ovplyvňovalo?

Uvedomila som si, že som v období života, keď mladý človek „najviac žije“. Všetci okolo mňa zvládajú školu, prácu, spoločenstvo, službu, budujú vzťahy, chodia neskoro domov… žijú plnohodnotný život, napĺňajú svoj potenciál a zbierajú skúsenosti. No ja som nič z toho nemohla. Keď som počúvala všelijaké motivačné reči, nadobúdala som ešte väčší pocit, že som úplne zlyhala. Aj to, čo som žila vo svojom živote predtým, som musela postupne opustiť a odovzdať. Ostali mi len prázdne ruky. Musela som veriť, že Boh so mnou neskončil. Že má hojnosť a veľké plány aj pre mňa.

Bolo to len o chorobe?

Uprostred tohto obdobia som otehotnela. Necítila som zázemie v meste, v ktorom sme s manželom bývali, neustále som bola slabá a chorá a do toho ešte prišlo obdobie koronavírusu. Odrazu sme museli začať akútne riešiť nové bývanie, museli sme ísť bývať k našim priateľom. Zomrel mi dedo, pokazilo sa nám auto a, samozrejme, akékoľvek cestovateľské sny išli do autu… Všetko to odrazu na mňa padalo.

Znie to celkom rezignovane, čo ste prežívali?

Iste, musela som si prejsť istým smútkom. A sklamaním, že to zase raz nebude také, ako som si predstavovala. To, čo mi pomohlo, bolo dať priechod emóciám. Povedala som Bohu, že sa cítim, akoby ma zradil. Že sa cítim sama a opustená. Mala som akúsi svoju predstavu Božieho plánu a potom sa stali veci, ktoré nezapadali ani do toho môjho, ani do mojej predstavy o Jeho pláne. A táto fáza potrebovala svoj priestor.

Čo vás opäť postavilo na nohy?

Ako sa hovorí, Boh má ľudské ruky. Môj manžel bol tými rukami, ktoré mi nedovoľovali vzdať sa a upadnúť do beznádeje – radšej už prestať snívať. Uvedomila som si, že toto je najlepšia príležitosť k tomu, aby som stála na viere, že mi stačí Jeho sila, uschopní ma a bude ma posilňovať, že dokončí, čo začal a oslávi sám seba. V tej chvíli som ostala stáť bokom a ukázal sa On. I keď sme zmenili moje plány, odrazu to bolo menej o mne.

Pán Boh spôsobil, že som sa dokázala odrazu pozerať iným pohľadom. Uvedomila som si, že všetko to, čo máme, je splnený sen, odhliadnuc od okolností. Nanovo som orezala svoju predstavu o Bohu, čo si o ňom naozaj myslím, ako ho naozaj poznám. Myslela som, že sa na mňa nahneval, keď som si dovolila povedať mu, že cítim zradu. Potom som si však uvedomila, že to je všetko len v mojej hlave. Uvedomila som si, že On tu stále je. A nie je nahnevaný ani sklamaný. Nanovo to prehĺbilo moje vedomie, že On je Láska. On ma miluje prvý a je verný a dobrý. Paradoxne ma celé to trápenie doviedlo späť k tejto pravde.

Myslíte si, že človek potrebuje Boha v ťažkých situáciách života. Nestačil by pozitívny prístup k životu?

Pomôže to. Ale keď je toho veľa a nie sú to len veci, z ktorých ste unavený a jednoducho sa vám nedarí, ale hlboko sa vás vnútorne dotýkajú, vtedy je ťažké mať len silnú vôľu. Možno sú takí siláci, ale ja Ho potrebujem. Snažila som sa vyhlasovať dobré veci nad mojím životom, modliť sa, aby bol na mňa Otec hrdý, ale prišiel moment, ktorý mi paradoxne priniesol väčšiu slobodu. Povedala som: Ja už nevládzem, ja na to kašlem. Možno práve v tomto momente mohol konečne prísť On. Môžete si vybrať pozitívny prístup, ale stále sa budete namáhať a v určitom momente prídete na pokraj svojich síl. V momente, keď vstúpite do slobody toho, že smiete byť slabý a Boh je vaším Bohom a vašou oporou, vtedy vaša sila vzrastie.

Prichádzalo vám na um, že to Boh dopúšťa ťažkosti vo vašom živote?

To sú veci, ktoré vám náhle začnú zapadať. Jób, kríž, utrpenie… vaša hlava je nastavená na nešťastné a katastrofické scenáre. Ale práve to človeka vovádza do beznádeje. Je potrebné rozlíšiť, či je vaše utrpenie plné beznádeje – a niekto sa vám snaží podsunúť myšlienku, že Boh nie je dobrý. Alebo máte vo svojich ťažkých chvíľach nádej a vovádzajú vás práve do väčšieho poznania toho, že Boh je ten veľký, Boh je ten dobrý.

Čo má človek robiť, ak to jednoducho nevie? Nevie sa vymotať z beznádeje, ktorú prinášajú situácie v jeho živote?

Zhrniem to. Naučila som sa zmieriť sa so situáciami. Nie ich prijať a rezignovať či stagnovať, ale zmieriť sa a prijať vlastnú slabosť. A to mi prinieslo pokoj. Neprestaňte vidieť veci, ktoré sú dobré. Neprestaňte vidieť požehnanie, ktoré je. Neprestaňte byť vďačný. Proste o milosť vidieť veci Božími očami, snažte sa ich prehlasovať a budovať svoju vieru. Pomedzi to sa možno zrútite s rovnakými otázkami v hlave ako ja, ale potom znova vstanete.