Irokézi v politike

Kde veci nie sú usporiadané, dávajú sa do pohybu. O stave slovenskej politiky na konci roka 2021 píše Jaroslav Daniška.

Kde veci nie sú usporiadané, dávajú sa do pohybu, napísal kedysi biskup z Hippo. U nás bola politika uplynulého roku v neustálom pohybe. Nemá preto zmysel písať o osobe premiéra, ani o nejakých politikách (odmietam už používať slovo reformy), pretože našu politiku charakterizuje neusporiadanosť.

Neplatí tu slovo, neplatí princíp, niet jediného politika, ktorý by niečo stabilné garantoval. Všetko je stále v pohybe. Máme tekutú vládu v tekutej dobe, neukáznenú a neriadenú.

Platí to v každom ohľade, keď ide o vzťahy a dohody, priority aj ciele. Vládnutie je nekončiaca sa improvizácia, žiadne rozhodnutie neprejde bez kritiky – ale nie pred jeho ohlásením, po ňom. V covidovej politike to platí zvlášť.

Kto za to všetko nesie zodpovednosť?

Víťaz volieb vždy nesie najväčšiu zodpovednosť, ale tu vznikol kolektívny systém, ktorý to neustále legitimizuje. O viacerých veciach rozhodujú kolektívne orgány a najhlasnejšie sa po jeho ohlásení ozývajú tí, pre ktorých je rozhodnutie slabé alebo prísne. Matovič by nemal moc, keby nemal poslušný poslanecký klub. Ten je však zostavený tak, že dokáže iba poslúchať. Výsledkom je, že nikto tu nemá za nič zodpovednosť, aspoň sa nám to snažia predstierať.

Lenže práve preto ju nesú všetci spoločne. Vládnu spoločne.

Poviete si, možno zo sympatie k nejakému jednotlivcovi vo vláde či v parlamente, ako to zmeniť.

Nedá sa to zmeniť. Poslanec nemá moc, poslanecké kluby sú zhlukom individualistov, bez štruktúry niet zázemia a váhy. Strany nie sú stranami. Možnosti sú len dve: Alebo sa na tom podieľať, alebo vystúpiť z vlaku. Ten ale ide príliš rýchlo, aby to zúfalec prežil.

Celú tú nezodpovednosť korunuje rezignácia na zahraničnú a európsku politiku. Ak existuje nejaké poučenie z 20. veku, je to to, že o nás v rozhodujúcich ťažkých momentoch rozhoduje geopolitika a európske mocnosti. Jediný spôsob, ako minimalizovať straty, je zaujímať sa o svet okolo, snažiť sa občas niečo povedať, ovplyvniť, zareagovať.

To sa od konca Mečiara po nástup Matoviča z času na čas podarilo. A dnes?

Sme krajina s najväčšou produkciou áut na obyvateľa, ako je možné, že sa tu nevedie debata o Green New Deale a nákladoch na zmenu tohto priemyslu? Netýka sa nás to? Alebo sa má začať, až keď bude neskoro?

Druhý príklad, Západ systematicky dráždi Rusko, menia sa trasy a objemy energetických presunov, a my opäť mlčíme alebo recitujeme niečo, čo nemá súvis s realitou. To, že sme nakúpili o 20 percent menej plynu, kvôli čomu narástli ceny, média vysvetlia ako ruské vydieranie. Ukrajinu – demograficky aj ekonomicky vycicanú (hádajte, kto z toho ťaží), financovanú cez neustále a rastúce dlhý – tlačíme do ďalšieho bláznivého hazardu. Nikdy nebude v NATO, prečo potom neukončíme zbytočné napätie? Naozaj je také ťažké pochopiť, že Rusi nechcú pri svojich hraniciach to, čo nechcela mať Amerika na Kube? Nejde predsa o režim a už vôbec nie o demokraciu, ide o moc podopretú zbraňami (a ich exportom).

Hádajte, kto na to najviac doplatí?

Európska únia je od odmietnutia európskej ústavy vo fáze rozkladu. Dve veľké krízy, grécka a migračná, ukázali, že suverénom v EÚ sú štáty, oni rozhodujú, keď je kríza. A keď si to želajú najsilnejšie štáty, rozhodujú európske inštitúcie. Nikto to neopísal lepšie ako ten, kto to zažil – Jannis Varoufakis.

Problém je, že bruselská a berlínska elita chce vyťažiť čo najviac z toho kapitálu, ktorý v EÚ zostal. Preto ten program na spoločné dlhy a federalizáciu. Lenže praskliny to len zväčší, Európa nie je úniou, ako napísal v dôležitom texte Marcello Pera.

Ktorý z našich politikov, čo zasadajú v orgánoch EÚ, si to uvedomuje?

Jeden si to kedysi uvedomoval, stálo mu to za zápas a teraz drží basu. Pritom euroval je oproti zelenej dohode, spoločným dlhom a trestaniu štátov za iné myslenie len ozvenou kdesi zo stredoveku.

Všetko nechávajú tak. Napospas rozhodnutiam iných. To je dnešné slovenské európanstvo.

Krajina o tom netuší, nehýbe to ňou, ale to, že tu nikto nedokáže hovoriť rozumne o Rusku, že nedokážeme vyjadriť solidaritu s Poľskom, že si neuvedomujeme, že aj NATO sa postupne rozkladá do bilaterálnych dohôd, že sa mení svet a reprezentanti nášho štátu sa správajú akoby žili v inej realite, to všetko bude mať dosah. Najmä ak si politiku zamenili s neustálymi hádkami a chaosom.

Hovoril som to tento rok viacerým čelným politikom osobne, napíšem to aj sem. Ľudia sa už prestali hádať o Matoviča, nič nečakajú od Hegera, Sulík ani Kollár ich nemôžu prekvapiť, prestali sa smiať z Remišovej. Už čakajú iba na príležitosť, aby im to spočítali. Už majú jasno. Ak by bolo referendum, tak by vládu zmietlo. Práve preto bola najväčším spojencom Matoviča prezidentka Čaputová.

Na horizonte sa pritom črtajú len ďalšie mrzutosti.

Ak sa vráti Fico s Pellegrinim, znamená to, že sa už naša krajina nedokáže poučiť z vlastných chýb, ako to bolo pri Mečiarovi? Ak si myslíte, že chyby po februári 2020 sú také, že aj tie staré sa zdajú malicherné, tak sa mýlite – a za tento omyl opäť príde účet.

A ak si myslíte, že Matoviča s Hegerom, Kollárom, Sulíkom a Remišovou majú nahradiť progresívci, Drucker s Hlinom či Majerský s Lexmannovou, tak len veríte tomu, že jednu ekipu verbálne agresívnych politikov s nekompetentnými kolegami a politickými podnikateľmi má nahradiť iná verzia tohto istého, ak nie horšieho.

Pruský kráľ Fridrich Veľký raz v liste encyklopedistovi d’Alembertovi nazval Poliakov biednymi Irokézmi. Videl v nich divochov, ktorým chcel vštepiť trochu európskej kultúry. S mečom.

Hoci tá anekdota vyvoláva sympatiu s Poliakmi, pri pohľade na stav našej politiky sme krajinou Irokézov.

Pred sto rokmi by sme sa pýtali, či to ohrozuje naše prežitie. Dnes je to zlá otázka aj zlá odpoveď.

Ohrozuje to náš štát.