Ako je možné, že sa udeje čosi tak nevýslovne mystické, keď Boh vstúpi do časopriestoru ľudských dejín, oblečie si telo, a predsa „má čas“ žiť tridsať rokov v ústraní Nazareta? Prečo sa neponáhľa, prečo sa nestane zázračným dieťaťom, ktoré ohúri svet niečím bombastickým? Práve preto: chce byť jedným z nás. Novoročný príhovor biskupa Jozefa Haľka.

Keď sa láme čas a končiaci rok nenávratne odovzdá štafetu novému, rezonujú v nás pojmy ako „koniec“ a najmä „začiatok“. Začiatok prirodzene chápeme ako prvú fázu pokračujúceho deja, ktorý je zo dňa na deň od toho počiatku stále vzdialenejší. 

Priznajme si úprimne, že aj nedávno čítaný úvod Prológu evanjelistu a apoštola Jána o tom, že „na počiatku bolo Slovo“, máme tendenciu vnímať takýmto spôsobom. A teda úvod Jánovho evanjelia sa nás osobne dnes tu a teraz na prahu nového roku 2022 veľmi týkať nemôže.

Ale môže. Nech nás nemätie prvé slovo na počiatku. Isteže nám hneď zíde na um, že ide o chronologický začiatok pred mnoho tisíc rokmi, pričom ale my už žijeme v tej fáze, keď to, čo sa začalo na počiatku, je časovo mimoriadne vzdialené, a teda aj neaktuálne.





Najnovšie autorské články