Z kostola v Nice, kde boli pred rokom zavraždení traja veriaci. Francúzsko pomôže autorovi pochopiť Chan­tal Del­so­lová a Alain Besançon.

Pred rokom vkročil 21-ročný Tunisan Brahim Aouissaoui do naj­väč­ši­eho kostola v Nice, do neogotickej baziliky Nanebovzatia Pan­ny Má­rie, Notre-Dame de l’Assomption. Drobný kriminálnik, z kto­rého sa stal islamistický radikál, prišiel dva týždne po ve­rej­nom sťatí uči­teľa Samuela Patyho čečenským islamistom do Fran­cúz­ska. Prišiel, aby vraždil. Nemal právo na pobyt, v Taliansku dos­tal príkaz na de­portáciu, ktorá ale kvôli pandémii nebola vy­ko­na­ná. Bolo 8:59 rá­no, pred omšou. Tunisan podrezal 60-ročnej far­níč­ke Nadine hrdlo, zranil 54-ročného kostolníka Vincenta nožom do krku a ata­koval 44-ročnú černošku brazílskeho pôvodu Simone. Si­mo­ne sa moh­la ešte uchýliť do fastfoodu neďaleko baziliky, kde vy­dých­la na­posledy.

Rozhodol som sa, že pôjdeme presne rok po útoku do tohto kostola na nedeľnú omšu. 

*

Jazdím zdĺhavo cez francúzske Alpy, pozerám sa na kostoly, prí­cest­né kaplnky a kríže a musím pritom myslieť na esej fran­cúz­s­keho his­torika Alaina Besançona, ktorú som si niekoľko rokov dozadu pre­štu­doval pre revue Impulz. Esej sa volá Jan­senizmus ako du­chov­ná ka­tastrofa a na týchto malých horských cestách mám tú katastrofu na očiach – následky Francúzskej revolúcie, striktného laicizmu a to­ho jan­se­niz­mu. Jan­senizmus bol teo­lo­gic­ký smer v rámci ka­to­li­ciz­mu, ktorý pô­sobil najmä vo Francúzsku a zdô­razňoval prvotný hriech, ľudskú ska­ze­nosť, potrebu Božej mi­lo­s­ti a predurčenie. Od Be­san­çona som sa naučil, že jansenizmus prebral tie najri­gid­nej­šie strán­ky protestantizmu, ale odopieral veriacim štedrú pa­letu ka­to­líc­kych metód útechy. Jansenizmus často vyvolával – iná Be­san­ço­nova esej ne­sie ná­zov Úz­kosť v kresťanstve – bezútešnú úzkosť. Kým ka­to­líc­ka cirkev vý­chodne od Francúzska obdarovala človeka po re­for­mač­nej kríze bujarou barokovou radosťou zo života, fran­cúzskych veriacich čakala po­chmúrna šeď.

Neznamená to, že francúzske kostoly si treba predstavovať ako chrámy holandských kal­vínov, nepodobajú sa na pneuservisy alebo sklady, majú vežu. V horách nad mestom Nice, len kúsok od talianskych hraníc, je ale ná­padné, ako málo je tu kaplniek a krížov pri cestách. Tie, čo sú, sú takmer vždy bez sôch a bez malieb. Vďačnosť Bohu, Matke Božej a svä­tým tu nie je vyjadrená naivným ľudovým umením, občas je len čier­ny kríž na malej pyramíde z hnedosivých kameňov. Estetika fran­cúzskeho katolicizmu už spĺňa to, na čo nás pozývajú kruhy oko­lo pápeža Františka – nie je nijako triumfalistická.

A nejde len o vonkajšiu estetiku. Všímam si to zakaždým, keď sa zúčastním vo Francúzsku na omši – bo­h­o­služ­by sú tu vzorne netriumfálne. Spieva sa síce veľa, je to ale jem­ný po­korný spev, ktorý tvorí meditatívnu atmosféru a vie aj ne­po­se­dné ratolesti nadobro upokojiť. V strednej Eu­rópe je veľmi ob­ľúbená hymna Te­ba Bože chválime, nemeckú verziu Großer Gott, wir loben Dich si na svojej veľkej rozlúčke zaželala od armádnej kapely dokonca aj protestantka Angela Merkelová. Na vkus francúzskej cirkvi by to bolo príliš bom­bastické. Nič podobné som vo francúzskom kostole nikdy nepočul.

(viac…)




Najnovšie autorské články