Smutná sviatočná reportáž

Z kostola v Nice, kde boli pred rokom zavraždení traja veriaci. Francúzsko pomôže autorovi pochopiť Chan­tal Del­so­lová a Alain Besançon.

Pred rokom vkročil 21-ročný Tunisan Brahim Aouissaoui do naj­väč­ši­eho kostola v Nice, do neogotickej baziliky Nanebovzatia Pan­ny Má­rie, Notre-Dame de l’Assomption. Drobný kriminálnik, z kto­rého sa stal islamistický radikál, prišiel dva týždne po ve­rej­nom sťatí uči­teľa Samuela Patyho čečenským islamistom do Fran­cúz­ska. Prišiel, aby vraždil. Nemal právo na pobyt, v Taliansku dos­tal príkaz na de­portáciu, ktorá ale kvôli pandémii nebola vy­ko­na­ná. Bolo 8:59 rá­no, pred omšou. Tunisan podrezal 60-ročnej far­níč­ke Nadine hrdlo, zranil 54-ročného kostolníka Vincenta nožom do krku a ata­koval 44-ročnú černošku brazílskeho pôvodu Simone. Si­mo­ne sa moh­la ešte uchýliť do fastfoodu neďaleko baziliky, kde vy­dých­la na­posledy.

Rozhodol som sa, že pôjdeme presne rok po útoku do tohto kostola na nedeľnú omšu. 

*

Jazdím zdĺhavo cez francúzske Alpy, pozerám sa na kostoly, prí­cest­né kaplnky a kríže a musím pritom myslieť na esej fran­cúz­s­keho his­torika Alaina Besançona, ktorú som si niekoľko rokov dozadu pre­štu­doval pre revue Impulz. Esej sa volá Jan­senizmus ako du­chov­ná ka­tastrofa a na týchto malých horských cestách mám tú katastrofu na očiach – následky Francúzskej revolúcie, striktného laicizmu a to­ho jan­se­niz­mu. Jan­senizmus bol teo­lo­gic­ký smer v rámci ka­to­li­ciz­mu, ktorý pô­sobil najmä vo Francúzsku a zdô­razňoval prvotný hriech, ľudskú ska­ze­nosť, potrebu Božej mi­lo­s­ti a predurčenie. Od Be­san­çona som sa naučil, že jansenizmus prebral tie najri­gid­nej­šie strán­ky protestantizmu, ale odopieral veriacim štedrú pa­letu ka­to­líc­kych metód útechy. Jansenizmus často vyvolával – iná Be­san­ço­nova esej ne­sie ná­zov Úz­kosť v kresťanstve – bezútešnú úzkosť. Kým ka­to­líc­ka cirkev vý­chodne od Francúzska obdarovala človeka po re­for­mač­nej kríze bujarou barokovou radosťou zo života, fran­cúzskych veriacich čakala po­chmúrna šeď.

Neznamená to, že francúzske kostoly si treba predstavovať ako chrámy holandských kal­vínov, nepodobajú sa na pneuservisy alebo sklady, majú vežu. V horách nad mestom Nice, len kúsok od talianskych hraníc, je ale ná­padné, ako málo je tu kaplniek a krížov pri cestách. Tie, čo sú, sú takmer vždy bez sôch a bez malieb. Vďačnosť Bohu, Matke Božej a svä­tým tu nie je vyjadrená naivným ľudovým umením, občas je len čier­ny kríž na malej pyramíde z hnedosivých kameňov. Estetika fran­cúzskeho katolicizmu už spĺňa to, na čo nás pozývajú kruhy oko­lo pápeža Františka – nie je nijako triumfalistická.

A nejde len o vonkajšiu estetiku. Všímam si to zakaždým, keď sa zúčastním vo Francúzsku na omši – bo­h­o­služ­by sú tu vzorne netriumfálne. Spieva sa síce veľa, je to ale jem­ný po­korný spev, ktorý tvorí meditatívnu atmosféru a vie aj ne­po­se­dné ratolesti nadobro upokojiť. V strednej Eu­rópe je veľmi ob­ľúbená hymna Te­ba Bože chválime, nemeckú verziu Großer Gott, wir loben Dich si na svojej veľkej rozlúčke zaželala od armádnej kapely dokonca aj protestantka Angela Merkelová. Na vkus francúzskej cirkvi by to bolo príliš bom­bastické. Nič podobné som vo francúzskom kostole nikdy nepočul.

Hoci mi je francúzska omša trošku cudzia, chodievam na ňu veľmi rád. Spevy kantorov a kantoriek bývajú často anjelsky krásne a množ­stvo útokov na vieru vo Francúzsku vyvoláva u návštevníka fran­cúzskeho ko­sto­la ten jedinečný po­cit mravčenia, že sa odohráva niečo vzácne, od­vážne a vý­ni­moč­né. Už sa mi dokonca stalo, že časť liturgie, ktorá býva u nás najnudnejšia (orodovanie), som prežíval so zatajeným dychom. Vo vedľajšom An­ti­bes sa jednu nedeľu orodovalo za obete sexuálneho zne­uží­va­nia kňazmi, za obete teroru, za odvahu kresťanov vy­zná­vať v týchto časoch svoju vieru a za odvahu učiteľov postaviť sa pred svoju triedu. Slovom, francúzska omša nikdy nie je banálna.

*

Le Figaro Magazine je víkendová príloha pravicového denníka Le Fi­ga­ro. Magazín je ešte o niečo konzervatívnejší ako denník, ná­rodno-konzervatívny esejista Éric Zemmour, ktorý kan­diduje za francúzskeho prezidenta, v ňom donedávna mával stĺpček. Edi­to­riál­na línia je síce jasne pravicová a konzervatívna, Le Figaro sa ale nijako neprofiluje ako katolícke alebo kresťanské. O to viac sa te­ším, keď magazín prinesie rozhovor s filozofkou Chan­tal Del­so­lo­vou. Predmetom rozhovoru je jej nová kniha. Názov La fin de la chrétienté, Koniec kresťanstva.

74-ročná Delsolová je obdivovateľka Jana Patočku, reprezentuje po­zí­cie liberalizmu a personalizmu a hovorí si „liberálna konzerva­tív­ka“ a „pravicová nonkonformistka“. V niektorých témach je ra­di­kálne mainstreamová, v iných rovnako radikálne vybočuje. S ko­le­gom, ktorý sa musí už dlhé roky skrývať pred islamistickým ná­si­lím na juhu Francúzsku, sa kedysi odvážne solidarizovala, teraz ale v čiastočnom rozpore s historickými faktami bagatelizuje­ islamizmus slo­vami, že „títo ľudia boli tak dlho ko­lo­ni­zova­ní a teraz, keď už sú slobodní, si ne­dokážu sami vlád­nuť.“ Ostrým slovníkom pro­tes­to­va­la pro­ti za­ve­de­niu manželstva osôb rovnakého pohlavia v roku 2013. Ar­gu­menty vládnej strany označila za „číre bludy“ a dodala, že „na­ru­šiť príbuznosť zna­mená rozložiť spoločnosť“. Odjakživa je hor­li­vou zá­stan­kyňou eu­róp­skeho federalizmu. Jej koncepcia zje­d­no­te­nej Eu­rópy je pritom celkom neobyčajná – jej ideál fe­de­ra­liz­mu čer­pá „z ka­to­líc­kej a germánskej barokovej kul­tú­ry“.

Chantal Delsolová sa vyhraňuje voči dvom extrémom. Predstaviteľov prvého extrému označuje za dekadentistov, fanatikov druhého extrému za pro­gre­sistov: „Nemám žiad­nu chuť vracať sa niekoľko sto­ro­čí dozadu, ako by to chceli dekadentisti, ktorí sú často re­ak­cio­nári. Rovnako ale nemám chuť žiť v spoločnosti, v ktorej ide učiteľ presvedčiť šesťročné die­ťa, aby si zmenilo pohlavie, bez toho, aby sa o tom porozprávalo s rodičmi.“ O klimatickej agende hovorí, že „táto morálka sa stáva po vymazaní náboženstiev našich otcov ná­hrad­ným náboženstvom: nazýva sa moralín. A ešte jeden pikantný de­tail: keďže táto morálka už nie je spojená s transcendentnom, stra­tila jasný a chladný pohľad kresťanskej lásky. Je stro­jená, pretekajúca a príliš často smiešna“. Zvlášť v klímamládeži vi­dí „kozmoteistickú vieru, ktorá má svojich klerikov a svoje ex­ko­mu­nikácie, zakazuje svojim odporcom, aby sa vyjadrili, má svoj ka­techizmus, ktorý je distribuovaný vo všetkých školách od ma­ter­skej, má svojich prorokov a svoje apokalyptické vy­hlá­se­nia“. Ekoviera sa podľa Chantalovej od kresťanstva a humanizmu líši v jednej veci: „Pre­konali sme humanizmus, ktorý znamená, že človek je stre­do­bodom a je podstatne hodnotnejší ako zvieratá.“

A o čom je Delsolovej Koniec kresťanstva? V rozhovore zdôrazňuje, že nehovorí o kres­ťans­tve ako o náboženstve. Veď tomu sa darí, zvlášť vo vydaní evanjelikálnych hnutí v Latinskej Ame­ri­ke, v Afrike a Ázii. Delsolová hovorí o kresťanstve ako ci­vi­li­zá­cii. Ci­vi­li­zá­cii, „v ktorej mravy a zákony závisia od kresťanských dogi­em“, takej v Eu­rópe už niet. Ako výnimka jej nenapadne Poľsko, iba os­trovček Malta, „ale to je ex­trém­ne zriedkavé“. Usudzuje: „Vo väč­ši­ne predtým kres­ťans­kých krajín sú rozvody a potraty zákonné, čo zna­mená, že kres­ťans­tvo už ne­exi­stuje.“ Podľa filozofky to nie je žiadna tragédia, vidí v tom aj oslobodenie cirk­vi.

Nedozvieme sa, či je Francúzka so záľubou v katolíckom baroku ve­ria­cou alebo nie. Kniha Koniec kresťanstva je aj vo výklade rímskeho kníhkupectva 300 metrov od Vatikánu, to však znamená málo, bežne tam predávajú aj knihy od neveriacich autorov. No­vi­nári z Le Figaro Magazine sa filozofku ani názna­kom ne­spýtajú na jej osobný vzťah ku katolíckej cirkvi. Pý­tať sa nie­ko­ho na vieru, to sa vo Fran­cúzsku nerobí.

*

Vo Francúzsko jestvuje katolícky denník, volá sa La Croix, v preklade Kríž. Občas ho čítam, keď som vo Francúzsku, vždy ale s istou obavou. Je to tenký list, neteší sa veľkej obľube, čoraz menej novinových stán­kov ho ešte predáva. Editoriálna línia je veľmi slušná, se­rióz­na, korektná, v súlade s liberálno-ľavicovým katolicizmom fran­cúz­skeho episkopátu.

Keď človek v krajine, ktorá sa trasie pre nikdy nekončiacu sé­riu islamistických útokov v základoch, hľadá články s porozumením is­lamu, je La Croix jednou z najlepších adries. V jednom vy­daní denníku je zverejnený list čitateľa, ktorý je „už unavený“ z článkov o vzťahu medzi islamom a násilím. Čitateľ žil v mladosti na Blízkom východe a stretol tam celkom iný islam. Pýta sa, prečo nik­to nerieši vraj veľké množstvo násilných pasáží v Biblii. Keďže menuje Ku-klux-klan a Andersa Breivika ako príklady kresťanského te­rorizmu, vychádza mu, že kresťanstvo je podobne násilné ako is­lam.

Titulný článok tohto čísla katolíckeho denníka je, samozrejme, o za­hanbujúcej správe vyšetrovacej komisie pod vedením špičkového úrad­níka Jeana-Marca Sauvého, ktorá bola len zopár týždňov dozadu zve­rej­nená. Komisia zistila, že od roku 1950 bolo v prostredí ka­to­líc­kej cirkvi sexuálne zneužitých asi 216-tisíc maloletých. Toto čís­lo je extrapoláciou, súd alebo cirkev pozná meno 4 832 obetí. La Croix píše o zhromaždení francúzskych biskupov v Lurdoch, ktoré sa venuje riešeniu tejto zdrvujúcej pedofilnej krízy. Titulok znie: „Lurdy – zhromaždenie ako žiadne iné.“ Zaujímavá je fotografia zo stretnutia v auditóriu: Na prvý pohľad nie je vôbec rozpoznateľné, že ide o konferenciu biskupov. Na to tam sedí priveľa laičiek, lai­kov a neutrálne oblečených prelátov.

*

Na priemyselnom severe Nice navštevujem jednu z najväčších cha­ri­ta­tív­nych organizácií v meste. Jeden z hlavných dobrovoľníkov, spo­lu­pra­covník sporiteľne na dôchodku, mi poskytne rozhovor. Ako vždy, keď píšem o altruistickej or­ga­ni­zácii, pýtam sa všeobecne na vnú­tor­nú mo­ti­vá­ciu dobrovoľníkov, či ich k tomu vedie nejaké ná­bo­žens­ké alebo politické presvedčenie. Bankár na dôchodku reaguje na – v mojom ponímaní banálnu otázku – celý šokovaný. Celý sa trasie, na niečo také sa tu nepýta, on sa vraj ešte nikdy žiadnej dob­ro­voľníčky nepýtal na jej vieru. Vraj netuší, kto z nich je veriaci. Trochu sa osmelí, a – medzi nami – povie, že má talianske ko­re­ne, ako mnohí na ju­ho­francúzskom pobreží. Doma dostal ka­to­lícku výchovu, v mladosti ale vieru stratil. Ne­mecko mi opisuje ako výsostne divnú zem. Angažuje sa de­saťročia v partnerstve svojho nicejského predmestia s jedným nemeckým mies­teč­kom. Raz tam spoznal uči­teľa, ktorý učil v škole nemčinu a ná­bo­žens­tvo zároveň. Keď to roz­práva, tento altruistický exbankár sa opäť roztrasie celým telom: „Nemčina A náboženstvo – vo Francúzsku je nie­čo také nepredstaviteľné!“

*

Do baziliky Notre-Dame v Nice prídeme štvrťhodinu pred omšou, nechceme riskovať, aby nás kvôli pandemickým opatreniam nepustili. Ukazuje sa, že to nie je problém, najväčší kostol v Nice sa ani v nedeľu nenaplní. Ľudia, ktorí sa tu v mene Pána zhro­maž­ďu­jú, už nereprezentujú francúzsku spoločnosť: Je tu veľa slušne ob­le­če­ných prisťahovalcov, v prvých radoch najmä východoázijského pô­vodu, je tu zopár mladých krásnych rodín z vysokej buržoázie a nedá sa prehliadnúť prítomnosť spodiny mestskej spoločnosti. Je­den z pánov, ktorí vykonávajú pred eucharistiou zbierku, je ob­le­če­ný ako staničný tulák.

• 

Keďže máme do začiatku omše ešte čas, prechádzam sa so štvor­roč­nou dcé­rou po kostole. V bočnej kaplnke, pred ktorou došlo k troj­ná­so­b­nej vražde, je jednoduchá pamätná tabuľa, zopár kvetov na zemi. Neviem si rady, ako mám tie udalosti vysvetliť dcére, vybavím to stručným konštatovaním, že tu zlý mladý muž zabil nožom troch ľu­dí, islam nespomeniem. Malá sa pýta len jednu otázku: „Ako ten zlý muž vyzeral?“ A ja to neviem, naozaj to neviem. Viem len toľko, že 21-ročný Tunisan Bra­him Aouissaoui bol pri pokuse o útok zranený policajnou paľbou, bol zatknutý a hospitalizovaný, keďže sa uňho pre­javil aj co­vid, a zrejme sa zotavil, keďže bol neskôr ob­vi­ne­ný a uväznený.

Hovorím dcére, že jej môžem ukázať len to, ako vyzerali jeho obete. Re­gionálny denník Nice-Matin mal celostránkový článok o pa­mätnom ak­te v kostole k výročiu dva-tri dni dozadu. Boli tam fotografie far­níčky Nadine, kostolníka Vincenta a černošky Simone, no a celý člá­nok bol strašne prázdny a frá­zo­vi­tý, o troch mučeníkoch sa čitateľ nedo­z­ve­del doslova nič. Článok mal názov: Nadine, Si­mo­ne, Vin­cent une part de l´huma­ni­té, „Nadine, Simone, Vincent – sú­čas­ťou ľud­stva.“ Idem s dcérou pred oltár, kde sú v mori kvetov vy­sta­vené veľ­ké portréty Nadine, Simone a Vincenta. Pôsobia ako traja jed­no­du­chí a sympatickí ľudia, Nadine sa v bielých šatách do­ši­ro­ka usmieva. Moja dcéra sa tvári vážne, už sa nič nespýta.

Potom začína omša. Mohutný pocit mravčenia, keďže organové pre­lú­di­um je nefrancúzsky triumfalistické. Ako keby chcel organista spon­tánne vy­krík­nuť: My sme tu, my sa nevzdáme, my ešte žijeme! Trvá to iba krát­ko. Odvtedy je omša o veľkom miere, spev je po­koj­ný ako vždy, deti sú tichšie a tichšie, neposedný dvojročný syn takmer zaspáva. Kázeň je o encyklike pápeža, ktorého má kázajúci kňaz „veľmi rád“, hovorí o Fides et ratio Jána Pavla II. Viera a rozum. Farár v kázni tvrdí, že čin človeka, ktorý zabil jeho kostolníka a dve z jeho farníčok, je fou, „šialený“.

Po omši sa ideme pozrieť na pamätník pred kostolom, ktorý bol prá­ve slávnostne otvorený. Má to byť ho­lu­bica mieru, nie je to ani abstraktné, ani figurálne umenie, je to odporná plechová ha­ra­bur­da. Zdá sa mi, že to už musí byť všetko. Veriaci potichu vychádzajú z baziliky troch mučeníkov a preláti stoja hore nad schodmi a zbie­rajú pre dobrú vec nejaké drobné. Zdá sa, že panuje dokonalý mier. Dole pod schodmi stojí skupina černošiek v slušných čier­nych kostýmoch, možno rodina islamistom zavraždenej Simone. Zrazu sa z tejto skupiny ozve cudzie, zvláštne, až neľudsky pôsobiace kví­lenie. Tuhne mi krv v žilách.