Boh sa nás na konci bude pýtať práve na to, ako sme uchopili realitu, do ktorej sme boli postavení. Paralela s betlehemskou udalosťou je pre tohtoročné Vianoce hlboká. Aj svätá rodina počas sčítania ľudu zažila v Betleheme obmedzenie, hovorí o zložitom roku 2020 bratislavský rímskokatolícky pomocný biskup Jozef Haľko.

Aký to bol rok?

Bol to jedinečný rok z historického aj osobného hľadiska. Nikto nepredpokladal, že to, čo nás postihlo, bude mať také parametre. Je to veľká výzva – vyťažiť na základe evanjeliovej výzvy čo najviac z toho, čo je realita. Nie z toho, čo by len mohlo byť. Lebo máme taký sklon žiť akoby len v podmienkach „keby boli veci inak, aj my by sme vedeli urobiť viac“. To je život v chimérach a ilúziách bez nasadenia v prítomnosti.

Boh sa nás na konci bude pýtať práve na to, ako sme uchopili realitu, do ktorej sme boli postavení. Toto je tá šachovnica, na ktorej sa odohráva náš život, na ktorej sme vyzvaní maximalizovať pozitívne myslenie, evanjeliovým slovom povedané – lásku, vloženú do jednotlivých situácií. Láska sa nerealizuje v nejakom vágnom neutrálnom časopriestore, ale v kontakte s konkrétnymi ľuďmi, vo vzťahoch, situáciách, krízach, bolestiach, radostiach.

Cirkev sa postavila k tejto kríze veľmi zodpovedne a akceptovala vládne nariadenia. Napriek tomu čelí veľkej kritike. Ako si to vysvetľujete?

Rozhodnutia sa robili v najlepšej viere a v hľadaní najlepších riešení. Fakt, že sa niektoré veci niekomu nepáčia, je prirodzeným dôsledkom každého rozhodnutia.

Keď sme sa v Štandarde pýtali viacerých kňazov na to, ako koronakríza zmenila ich prácu, mnohí vyslovili optimizmus, že začali používať technológie a sociálne siete ako prvok novej evanjelizácie. Súhlasíte s tým?

Jednoznačne súhlasím, ale nielen koronakríza, ale aj dianie nezávislé od nej. Ak veľká časť mládeže takzvane „fičí“ a „visí“ na najrôznejších zariadeniach, treba im to povedať cez to zariadenie. Môžem im aj cez telefón povedať, aby neboli závislí na telefóne, nejako sa k nim musím dostať. Určité percento ľudí tomu neporozumie inak ako v súčasnosti zrozumiteľnou rečou na zrozumiteľnej platforme, čiže tej elektronickej.

Dnes, mimochodom, aj ľudia pôvodne predpojatí voči moderným technológiám objavili, že v danej situácii je to to maximum, čo môžeme urobiť v záujme nejakej komunikácie. Ale stále platí, že stretnúť sa osobne je nenahraditeľné.

Biskup Jozef Haľko. Foto: Matúš Zajac
Biskup Jozef Haľko. Foto: Matúš Zajac

Keď sa na to pozrieme realisticky, aký bude mať koronakríza dopad na návštevnosť kostolov?

Viem si predstaviť aj taký scenár, že počas terajších obmedzení si ľudia uvedomia nenahraditeľnú krásu a duchovný úžitok osobnej prítomnosti  v spoločenstve, v chráme, ktorého sakrálna architektúra má človeku pomôcť pozdvihnúť srdce k Bohu. Nevylučujem teda ani ten scenár, že do kostola napokon príde o niečo viac ľudí ako pôvodne, lebo aj teraz mám signály o ľuďoch, ktorí neboli ochotní ísť so svojimi manželmi a manželkami do kostola, no doma si svätú omšu pozrú veľmi radi, dokonca sú v tom smere proaktívni.

Isteže, zároveň zostaňme realistickí. Možno budeme zápasiť s tým, že niektorí ľudia si odvyknú a zistia, že aj takýmto „pohodlnejším“ spôsobom sa to dá. Dôležité je aj cez médiá zdôrazňovať, že v tejto situácii nechceme zotrvať, ale raz sa chceme opäť stretávať. Nezabúdajme, vrcholom osobnej účasti na svätej omši je predsa prijatie Sviatosti Oltárnej!

Čaká nás sčítanie ľudu, aký to bude mať vplyv na cirkev?

Údaje zo sčítania ľudu budú iste veľmi dôležité. Priznať sa k vlastnej cirkvi je špecifický spôsob vyznania viery. No základné poslanie kňazov na Slovensku platí bez ohľadu na to, či nás je menej alebo viac. Aby viedli ľudí k Bohu, ponúkli im zmysel života v Ježišovi Kristovi, kultivovali medziosobné vzťahy vo všetkých spoločenstvách.

Blížia sa Vianoce. Čo by malo obzvlášť v tomto ťažkom roku rezonovať pre ľudí počas tohto času nádeje?

Paralela s betlehemskou udalosťou je hlboká. Aj svätá rodina počas sčítania ľudu zažila v Betleheme obmedzenie. Veď si to predstavme. Príde muž s tehotnou ženou a žiada o prijatie v betlehemskom hostinci. No nepustia ich dnu. Aj Jozef s Máriou a Ježiškom teda nemohli ísť tam, kam chceli a potrebovali. Našli teda jaskynnú maštaľ, v nej Panna Mária porodila. V skromných a improvizovaných podmienkach si boli darom jeden pre druhého. Ježiška chránil onen „dôverný pár“, Jozef s Máriou. Láskyplná vernosť, s akou to celé uchopili plniac Božiu vôľu, to bol Ježišov domov. Nie steny, ale vzťahy.

Svojho času som videl jeden zaujímavý betlehem. Z diaľky vyzeral ako dve ochranné ruky nad dieťaťom Ježišom. Keď som sa priblížil, tie ruky boli vlastne nad jasličky naklonené postavy Panny Márie a svätého Jozefa. Naozaj veľmi symbolické. My tiež zažívame nejaké obmedzenia, mnoho  dverí je zatvorených, existujú obmedzenia pohybu. Kiežby aj naše Vianoce boli viac o vzťahoch ako o veciach či múroch. Neistoty týchto dní sa oveľa ľahšie prekonávajú s vedomým istoty a vernosti vo vzťahoch s najbližšími.

Biskup Jozef Haľko. Foto: Matúš Zajac
Biskup Jozef Haľko. Foto: Matúš Zajac

Aj štatisticky je vidieť, že ľudia dávajú menej na darčeky…

Zaujímavé je to, čo povedal aj jeden z epidemiológov, že „nebudú darčeky, tak si buďme navzájom jeden pre druhého darom“. Tešme sa, že môžeme byť spolu, tešme sa jeden druhému a darujme tomu druhému odpustenie, empatiu alebo nejaký príbeh, ktorý sme mu ešte nikdy nemali čas porozprávať.

Celý rok sa zdôrazňuje, že ľudia sú spolu zatvorení, čo musí viesť k ponorkovej chorobe a konfliktom v rodinách. Nie je to vnímané ako príležitosť k tomu, aby boli ľudia k sebe lepší.

A aby sa aj lepšie spoznali. O tom je ten vtip, ako muž hovorí o manželke: „Zistil som, že to je celkom šikovná a múdra žena.“ Lebo konečne mali čas sa rozprávať. Ľudia, ktorí by sa mali prirodzene poznať, sa teraz spoznávajú.

Faktom je aj to, čo sa volá ponorková choroba, ktorá má svoje  psychologické opodstatnenie. Nutnosť byť dlhý čas spolu bez možnosti odísť, to vyžaduje veľkú zrelosť všetkých prítomných, aby sa to zvládalo. Potrebuje to veľkú mieru empatie, tolerancie, milosrdenstva, odpúšťania. Je dôležité vedieť si hneď odpustiť a reštartovať vzťahy. Tendencia prežiť celý deň len v pyžame môže byť prvým náznakom rezignácie. Prvá rada odborníkov je správať sa v maximálnej možnej miere podľa zvyklostí normálneho života. Ráno vstaňte vtedy, kedy vstávate, raňajkujte vtedy, keď ste raňajkovali, oblečte sa…

Ale to môže byť veľmi ťažké, vieme to všetci.

Zdá sa, že okrem problémov medzi partnermi sú ešte vypuklejšie napätia medzi rodičmi a tínedžermi. Tí si v piatok a sobotu nemôžu vyventilovať svoje závislosti a zrazu rodičia objavujú nepoznané vlastnosti svojich detí. Ľudia sa spoznávajú – je tu teda výzva uchopiť realitu takú, aká je v skutočnosti. Potrebujeme pozitívne myslenie, konštruktívny prístup, snahu prekonať problém a smerovať k lepšiemu, k tomu dobrému. To je aj základ evanjeliového posolstva. Či sme mu porozumeli – v tom nás Boh skúša aj touto pandémiou. Lebo okrem antigénových a PCR testov telesného zdravia nás tieto okolnosti preverujú aj na psychologickej, duchovnej či vzťahovej úrovni. Život je prekážkový beh a každá prekážka testuje, či vieme, kam utekáme a prečo…

Potvrdzujete moju doterajšiu skúsenosť s kňazmi počas koronakrízy. Nehovoria, že dôsledky musia byť len negatívne. Naopak, situáciu vnímajú ako príležitosť pre niečo dobré.

Možno poznáte jednu takú vzletnú vetu. „Čo nás nezabije, to nás posilní.“ Ak veríme, že nás to nezabije – a nezabije, lebo s Kristom sme vstali z mŕtvych a my veríme v Boha živých, nie mŕtvych – tak nás to posilní, lebo nás to núti hľadať nové cesty. O čom je každá prekážka? O tom, že hľadám inú cestu, iné spôsoby, iné riešenia. Obdivujem umelcov či podnikateľov, ich kreativitu a nápady.

Biskup Jozef Haľko. Foto: Matúš Zajac
Biskup Jozef Haľko. Foto: Matúš Zajac

Povedali ste veľa o vzájomných vzťahoch a o tom, že by to ľudia mali brať ako príležitosť. Máte konkrétnejšiu radu, čo máme robiť cez Štedrý deň a prvý sviatok vianočný? Ako využiť tento vianočný čas?

Možno nás táto situácia učí všetko vypnúť, sadnúť si, rozprávať sa. Stačí celkom normálne ľudské zdieľanie s ochotou počúvať, reagovať, zdieľať, pýtať sa, trpezlivo počúvať. Azda práve tieto okolnosti  nám vytvárajú čas venovať sa jeden druhému.

Ale všetci sme na tých telefónoch, obzvlášť cez koronakrízu. A ešte viac ako predtým.

Nie som za démonizáciu technických výdobytkov. Smartfón je predsa výborná vec, slúži ako kalendár, televízor, foťák…. Podstatné je, či mám slobodu ten telefón v patričnom momente odložiť alebo až vypnúť. Aktualizovaný bontón napríklad kritizuje gesto položenia telefónu na stôl počas rozhovoru. Tým akoby som tomu druhému signalizoval, že je síce dôležitý, ale možno je tu ešte ktosi dôležitejší – ten, kto zavolá. Nedávajme telefón na stôl, stíšme ho. Všetko má svoj čas. Aj on-line, aj off-line.

Teraz sa cítim zle, že mi pred chvíľou zvonil mobil (smiech).

Vy ste v službe, takže to neberte osobne.

Je toto naša úloha na budúci rok, aby sme mali viac osobného kontaktu a boli menej na telefónoch a internete?

Na druhej strane, telefón dokonca môže byť užitočný – na dosiahnutie ľudí izolovaných v karanténe či chorobe. Voči nim Ježiš od nás očakáva proaktívnu komunikáciu.

Koľkí trpia samotou, opustenosťou, napríklad v domovoch dôchodcov, keď nesmú ani len vychádzať, lebo niektorí z nich sú tzv. „pozitívni“. Pre nich je to ono „svetlo v tuneli“, keď im zavolám a nechám ich vyrozprávať sa, koľko im srdce ráči. Nestačí iba „byť k dispozícii“, dnes treba aktívnym spôsobom vyhľadávať osoby ohrozené komunikačnou podvýživou. Neraz už totiž nevládzu ani len volať o pomoc. To je nepredstaviteľne ťažká situácia. Preto napríklad pravidelný telefonický kontakt v dohodnutých momentoch týždňa – to sú svetlé body, z ktorých opustený senior môže čerpať celý týždeň.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.