Európa zle reaguje na migráciu. Prekáža mu spor medzi Poľskom a Bruselom. Aj falšovanie debaty o identite. A v poslednej dobe najmä to, ako sa správajú poprední európski katolíci. Štandard prináša závažný text bývalého predsedu Senátu Talianskej republiky Marcella Peru, ktorým sa vyjadril k stavu dnešnej Európy.

1.

Hoci len málokto to vie, práve v týchto dňoch sa po celej Európe schádzajú štyri výbory, každý po 200 členoch, ktorí sú náhodne vybranými európskymi občanmi, aby diskutovali o „Budúcom stave Európy“. Iniciatíva, ktorú si na návrh francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona vzala za svoju predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová, sa začala v roku 2019, potom sa odložila na rok 2020 a skončí sa na budúci rok. Diskutované témy sú štyri: ekonomika, demokracia, klíma a migrácia. Budú predmetom samostatných dokumentov, ktoré sa predložia európskym inštitúciám.

Ak sa hovorí o budúcnosti Európy, znamená to, že súčasná európska stavba je stále ako otvorené stavenisko alebo prinajmenšom sú v tomto projekte medzery. Hneď uvediem príklad. V týchto hodinách čelia migrantom z Bieloruska, ktorí tlačia na hranice Poľska, len poľské silové zložky, aj keď je jasné, že ten, kto ich sem posiela, Lukašenko dnes, ako včera Erdogan a predtým Kaddáfí, tým vydiera celú Európu, nielen Poľsko. Prečo teda neexistuje Európa?

Je to jednoduché: pretože Európa nemá definované hranice a nemá silu ich brániť. To je obrovský nedostatok. Neexistuje európska armáda, európska polícia, európska pobrežná stráž. Ako môžeme v tejto situácii hovoriť o európskom štáte (alebo superštáte)? Prvou úlohou štátu je obrana svojho územia. Ako môžeme hovoriť o Európskej únii? Úlohou únie medzi štátmi je pomáhať tým, ktorí to potrebujú. Namiesto toho sa dnes zdá, že platí to, čo pred časom povedal veľvyslanec Sergio Romano v slovnom spojení: „Európska únia“ je „termín únia lož“.

Nie je preto prekvapujúce, že pocit spolupatričnosti k tomu istému rozšírenému európskemu spoločenstvu sa zmenšuje, a že dopyt po národnosti si začína u mnohých európskych občanov raziť cestu a rozvíja sa národný patriotizmus. Je to fenomén pokrstený ako sovranismo (obnova národnej suverenity). Domnievam sa, že namiesto toho, aby sme ho odsúdili a skôr ako ho skritizujeme, by sme ho mali pochopiť. Na druhej strane je deprimujúce pozorovať, že sa stáva predmetom mizernej politickej propagandy, ako keby to nemalo žiadne vážne motivácie.

Prečo vzniká nedôvera voči Európe a rastie potreba útočiska v našich národných štátoch? Podľa mňa v tom nie je žiadne tajomstvo ani plán, žiadne sprisahanie antidemokratických síl, žiadne oživenie minulosti. Treba analyzovať len politické reakcie na holé fakty a riešiť objektívne problémy. Zvážme situáciu a každý nech sa pozrie na svoj stav.

2. 

Ak v dôsledku migračných javov potrebuješ bezpečnosť na tvojej hranici či vo vnútri tvojej krajiny a vidíš, že Európska únia nemá adekvátny program, aby to zabezpečila; ak žiješ na periférii a Únia ťa nechá čeliť vlnám nelegálnych prisťahovalcov osamote; ak zoči-voči tomuto javu dovolíš niektorým vnútorným a chráneným štátom uzavrieť svoje hranice, čím hraničné štáty premeníš na slepé lieviky; ak sa bojíš islamského terorizmu a vidíš, že európske politické elity sa vyhýbajú tomu, aby ho čo i len nazývali pravým menom; ak sa cirkevné hierarchie správajú rovnako, možno stavajú stromy mieru, zatiaľ čo teroristi proti tebe vedú vojnu; potom je pochopiteľné, že sa ťažko zrodí európsky patriotizmus. Naopak, začínaš si myslieť, že Európa je problém, nie riešenie, že je ti cudzia, vzdialená a nie nablízku.

Podobné pozorovania môžeme spraviť najmä pokiaľ ide o náš domov. Ak sa tvoje životné podmienky zhoršia a stredná trieda tvojej krajiny sa citeľne ochudobní; ak platíš vysoké dane; ak je nedostatok dôstojne zaplatenej práce; ak majú mladí ľudia neistú budúcnosť; ak konkurencia v globalizovanom svete znižuje tvoj ekonomický štandard; ak je sociálny štát čoraz drahší a si nútený platiť zaň dvojnásobne, najprv príspevkom na národné služby a potom poplatkami za súkromné ​​služby; potom rastie národný patriotizmus, pretože zoči-voči týmto problémom sa národný štát stáva jediným miestom pre uspokojenie tvojich potrieb: stáva sa tvojou skutočnou vlasťou. Skutočná vlasť je vskutku tam, kde sa o teba postarajú.

Preto je zbytočné okrem prejavovania dobrých a jednoduchých citov odsudzovať obrodené národné patriotizmy. Chcelo by to trochu intelektuálnej poctivosti, aby sme pochopili dôvody, prečo sa obrodzujú.

Opäť si vezmem príklad z Poľska. Nedávno ho odsúdil Európsky parlament a Európska komisia a teraz mu hrozia sankcie až vylúčenie z Únie za narušenie právneho štátu. Ale vysvetlil nám niekto, čoho presne sa týkajú tieto porušenia? Vysvetlil niekedy niekto vrátane tlače dôvody poľského ústavného súdu a vzťah medzi národným právom a európskym právom? Spomenul niekedy niekto, že intervencia poľského ústavného súdu má rovnaký pôvod legitimity ako intervencia nemeckého ústavného súdu, ktorý tiež rozhoduje, či je presun suverenity smerom k Európe v súlade s nemeckým ústavným poriadkom? A predovšetkým: čím je, pokiaľ až siaha, aké má hranice takzvaný „európsky právny štát“? Zahŕňa aj legislatívu o etických otázkach? A ak by si Poliaci chceli zachovať súlad a kontinuitu so značne citeľnou katolíckou tradíciou v tejto krajine, prečo by sme ich mali odsudzovať?

Práve v takýchto oblastiach chýba európska únia. Pôsobí dojmom, že rozlišuje medzi štátmi, uprednostňuje niektoré a cenzuruje iné, podporuje určitú politiku niektorých strán alebo koalícií pred inými, nástojí na rozhodnutiach pohŕdajúc väčšinou a zvolenými vládami. Akoby z bruselských palácov prišlo varovanie pre voličov národných štátov: buď si necháte vládnuť väčšinami a vládami, ktoré sme schválili, alebo ste mimo nášho spoločenstva „princípov a hodnôt“. Nič neznie pre voliča urážlivejšie a dráždivejšie, ako keď mu povedia, že si nemôže slobodne vybrať, alebo len v rámci istého okruhu.

Poliaci, ktorí majú krvavú spomienku na nacistické a sovietske invázie, sa obávajú, že Európska únia sa k nim bude správať ako centrálna ríša. Je alebo nie je možné diskutovať, či európske národy majú len povinnosť vzdať sa svojej suverenity a nie právo zachovať si svoje tradície, aspoň pokiaľ ide o niektoré obzvlášť citlivé záležitosti?

Objasním otázku. Predpokladajme, že v ústave európskej krajiny je napísané, že rodina je „prirodzené spoločenstvo založené na manželstve muža a ženy“. To je prípad talianskej ústavy v článku 29, aj keď sa výraz „medzi mužom a ženou“ nevyskytuje, ale je jasne implicitný vo výraze „prirodzené spoločenstvo“, čo neznamená „právnické spoločenstvo“ alebo „kultúrne spoločenstvo“. Musí sa táto ústava podriadiť právu spoločenstva, ktoré predpokladá homosexuálne manželstvo? A prečo? Európske národy sa nikdy nezúčastnili diskusií o tomto novom práve. Naopak, keď vznikla európska ústava, ktorá dáva priestor pre homosexuálnu rodinu, Francúzi ju v referende odmietli.

Skutočnosť je taká, že skutočný európsky duch sa ešte nezrodil aj preto, že v očiach občanov európske inštitúcie neurobili veľa pre jeho zrodenie, lebo sú neprehľadné a mnohopočetné. Máme množstvo politických, správnych a súdnych orgánov, v ktorých je ťažké sa orientovať a ktoré nám tiež každoročne posielajú tony pravidiel a rozhodnutí, smerníc a rozsudkov. Vie niekto, aké presne má Európsky parlament právomoci, aj keď ho volíme my všetci? Pozná niekto právomoci a rozdiely medzi Európskou komisiou, Európskou radou, Radou Európskej únie? Môže niekto povedať, čo je Rada Európy a čo robí, hoci napriek svojmu názvu nie je súčasťou inštitúcií Európskej únie? Demokracia musí byť transparentná. To znamená, že vládcov kontrolujú ovládaní prostredníctvom volieb, a preto sú vládcovia dobre známi. Naopak – úprimne povedané – veci sa majú tak, že európske orgány a vládni predstavitelia sú často nejasné a skryté postavy. Preto dnes Európska únia nie je federáciou ani konfederáciou, ale zoskupením, ktoré nie je vždy úspešné. Možno to nie je nehorázna lož, ale polopravda to je.

Znie to, čo hovorím, euroskepticky? To je len iný spôsob, ako povedať, aby sme nerozmýšľali. Alebo aby sme vyháňali ťažkosti tým, že ich pokrstíme výrazmi s negatívnou konotáciou. Je to banálna a depresívna polemika.

Ak sa pozrieme na svetovú geopolitiku, Európa sa stala nevyhnutnosťou a je nezvratná. Nemôžeme to ignorovať a nemôžeme sa vrátiť späť. Ani nacionalista, ak nie je krátkozraký, to nemôže prehliadnuť. Koniec koncov, ak existuje Amerika, Čína, Rusko a sú ďalší mocní aktéri v režime zvyšujúceho sa konkurenčného pluralizmu, Európa by mala tiež určovať svetovú rovnováhu a brániť naše záujmy. A takáto musí byť dnes tým viac, čím viac Amerika už nie je náš ochranca ako predtým. Čas amerického štítu sa teraz už kráti. Strýko Sam sa čoraz viac zdráha platiť účty za našu obranu. Nie je to o Trumpovi, ale o záujmoch Ameriky. Ale ak je Európa potrebná, treba kritizovať a prehodnotiť tú dnešnú a tá budúca musí byť lepšie navrhnutá. To je zdravý realizmus, skepticizmus s tým nemá nič spoločné.

3.

Teraz predpokladajme, že Európu vážne chceme a že sme všetci presvedčení, že je to nevyhnutné a nezvratné. Aby sme to naozaj vybudovali, je tu ešte veľmi vážny problém, ktorému treba čeliť, a to problém identity. Amerika je kresťanský liberálne demokratický kontinent. Čína je komunistický a konfuciánsky kontinent. Rusko je autokratický a pravoslávny kontinent. 

A čo je Európa?

Vieme, kto sme boli. Európa bola kresťanským kontinentom. Je ním stále? Prebiehajúca Konferencia o budúcnosti Európy, ktorá sa aj tejto téme venuje pod názvom „hodnoty a práva“, nie je prvou, ktorá sa jej venuje. V skutočnosti v tom mali veľkí otcovia Európy jasno hneď po druhej svetovej vojne a mysleli na kresťanskú Európu, pretože kresťanstvo považovali za krst identity a civilizácie.

(viac…)




Najnovšie autorské články