Nenatočený film povie o spoločnosti viac ako natočený

Pollice Verso, by Jean-Léon Gérôme Jean-Léon Gérôme: Pollice Verso (1872). Foto: wikimedia

Vladimír Palko tiež odpísal na anketovú otázku, ibaže namiesto krátkej odpovede napísal esej. Aký film by si teda rád pozrel?

Netajím sa tým, že som bol za mladi „kinečkár“. V kine som strávil času naozaj dosť. Jeden z najkrajších vianočných darčekov, ktoré som dostal, bola Malá encyklopédia filmu, ktorá na Slovensku vyšla v roku 1974 a rozhodne nebola malá.

Trendy vo filme stále sledujem, dosť mi v tom pomáha internet. Na YouTube trávim čas, aby som našiel staršie kúsky a vedel porovnávať.

Keď som bol chlapec, čítal som Tarzana a videl som tarzanovské filmy s Johnnym Weissmüllerom, smútil som, že filmovou technikou nie je možné natočiť Tarzanove zápasy so šelmami. Keď sa v Spielbergovom Jurskom parku začiatkom 90. rokov ukázalo, že počítačová animácia už vyrieši všetko, pre mňa už bolo neskoro.  

Film je kultúrny a politický fenomén

Okrem toho film sledujem i preto, lebo je to politika. Je najmocnejším moderným umením. Obraz povie viac ako tisíc slov, hovorí čínske príslovie, a čo potom ešte ten pohyblivý.

Silu filmu poznali boľševici i Hitlerova filmárka Leni Riefenstahlová. A samozrejme, poznal ju i Hollywood. A tí všetci rozumeli filmovému remeslu.

Film prezradí všetko o hodnotách, ťažkostiach a zraneniach spoločnosti. Alebo keď nie celej spoločnosti, tak aspoň tej časti, ktorá disponuje najväčšou mocou. Platí to pre filmy natočené i tie nenatočené. Tie nenatočené vari ešte viacej.

A ktoré by som chcel vidieť z tých nenatočených?

Film o vytrvalom zápase za svoje manželstvo

Slávny film Kramerová verzus Kramer s Dustinom Hoffmanom a Meryl Streepovou, ovenčený viacerými Oscarmi, vznikol pred vyše 40 rokmi. Odvtedy som si veľakrát uvedomil, že prichádza čas filmov o rozpadnutých manželstvách. Niet sa čo diviť, rozpad manželstiev je za ostatné polstoročie fenomén, ktorý sa šíri ako morová nákaza. Keď je tu čas rozpadnutých manželstiev, niet sa čo čudovať, že tu je i čas filmov o nich.

Pred dvomi týždňami som videl ďalší z nich. Americký film Slepý s Alecom Baldwinom v úlohe slepého spisovateľa a Demi Moorovou ako jeho opatrovateľkou. Demi ho opatruje v rámci verejnoprospešných prác, na ktoré ju odsúdi súd za údajnú spoluprácu na nezákonných aktivitách jej manžela, ktorého hrá Dylan McDermott. Od začiatku je jasné, že to manželstvo skončí, lebo schéma je nastavená jasne, a Demi nájde cestu k Alecovi.

Bol to dobrý film, emócie, dialógy i zápletka. Urobil som pokus, pozrel som si životopisy hercov z manželského trojuholníka plus režiséra Michaela Mailera. Demi je rozvedená trikrát, ostatní po jednom raze.

Moralizovanie mi ani nenapadne. Tie rozvody sú pandémia. Napokon, narodil som sa v manželstve, ktoré sa rozpadlo. Mamičku som miloval a otcov, vlastného i nevlastného, tiež.

Kedysi v 70. rokoch som videl francúzsky film Vlastná minulosť neznáma (Le Passé simple) s Victorom Lanouxom a Marie-José Natovou. Dvaja mladí manželia bojovali za udržanie svojho manželstva. A dopadlo to dobre. Dohromady si z neho veľa nepamätám. Ale pamätám si tú ubolenosť, s ktorou navzdory zraneniam bojovali jeden o druhého.

Tak o toto mi ide. Chcem film, negýčový, úprimný, trebárs ťažký, v ktorom manželia vybojujú zápas, každý z nich proti vlastnému „ja“, aby získali opäť jeden druhého. A pokojne by ten film mohol byť z Hollywoodu. Šikovných tvorcov je tam stále dosť. Len musia chcieť.

Chcem vidieť tento politický triler

Nemám nič proti akčným filmom, ale mám radšej politické trilery. Jeden sa asi nikdy nenatočí. Hollywoodský film o komunistickej infiltrácii Hollywoodu a amerického politického života v 30. a 40. rokoch minulého storočia. Dôkazy o tom prinášali svedkovia vypovedajúci pred výborom kongresu pre vyšetrovanie neamerickej činnosti. Kľúčové bolo svedectvo Whittakera Chambersa, bývalého sovietskeho špióna, proti americkému diplomatovi Algerovi Hissovi. Alebo svedectvo bývalého komunistu, režiséra Eliu Kazana, ktorý pochopil, čo je to stalinský komunizmus.  

S komunizmom sympatizovali desiatky hercov, scenáristov či režisérov. Keď sa ich mená začali odhaľovať, šéfovia filmových spoločnosti ich prestali najímať. K práci sa dostali opäť až o desať rokov.

I keď mnohí z nich boli preukázateľne komunistami v čase Stalinových gulagov s miliónmi väzňov, v čase železnej opony, Hollywood k tomuto príbehu nikdy nepristúpil ako k príbehu šírenia nebezpečnej zotročujúcej ideológie. Tento príbeh chápal ako neodôvodnenú perzekúciu progresívne zmýšľajúcich umelcov. A tak ju aj umelecky spracoval vo filmoch. Zmienim sa aspoň o dvoch: Takí sme boli s Robertom Redfordom a Barbrou Streisandovou z roku 1973 alebo Maratónec s Dustinom Hoffmanom. Ako vidíme na príklade filmu Trumbo (2016), Hollywood tak robí doteraz.

Chcel by som vidieť politický triler, ktorý popisuje ten skutočný príbeh. Príbeh ľudí, ktorí v slobodnom svete uverili utópii, zamotali sa s obludným systémom a ignorovali utrpenie miliónov. Bol by to zaujímavý film. A rehabilitoval by niektorých ľudí, ktorí boli od začiatku zorientovaní, hoci Hollywood z nich doteraz robí hlupákov. Určite by v ňom mala byť i postava Ronalda Reagana, ktorý bol vtedy v čele hereckej asociácie a bol zorientovaný perfektne.

Ak by taký film mal vzniknúť v Amerike, musel by sa nájsť nejaký tvorivý rebel. Niekto ako Mel Gibson, keď natočil Apocalypto a ponúkol úplne iný obraz toho, čo znamenalo objavenie Ameriky. Nepochybujem, že ten tvorca by si vytrpel svoje.

A ešte film o kresťanoch v Rímskej ríši

Spomínam si na jednu recenziu megahitu Gladiátor, v ktorej autor hovoril, že vo filme sa mala aspoň mihnúť nejaká kresťanská postava. Veď napredovanie kresťanstva koncom 2. storočia za Marca Aurelia bolo už zjavné. Súhlasil som. Niežeby som chcel kresťanský historický film. Ale ako milovník historických filmov, najmä tých z antiky, som si všimol, že od 60. rokoch ako keby došlo k ich rozdvojeniu na sekulárne a kresťanské.

V 50. rokoch sa točila kresťanská antika vo veľmi úspešných veľkofilmoch ako Quo vadis, PlášťBen Hur. Boli to priam náboženské filmy. Potom žáner „meč a sandále“ na čas zmizol. Ešte v roku 1964 prišiel celkom dobrý Pád Rímskej ríše a potom až Gladiátor. Tieto filmy už boli zase úplne „sekulárne“ a téma kresťanstva sa tam ani nemihla. V posledných desaťročiach platí, že kto si chce pozrieť niečo o kresťanoch v Rímskej ríši, môže ísť na náboženské kanály a tam také filmy, i keď len nízkorozpočtové, nájde.

Ide mi však o iné. Pokojne si pozriem sekulárny veľkofilm zo starého Ríma, kde sa téma kresťanstva primerane, inteligentným spôsobom objaví. Nakoniec, veď ide o obdobie zrodu našej civilizácie. Ale nejako sa toho veľké filmové spoločnosti boja.  

Chcem „neplebejský“ slovenský film

A želám si veľa slovenských historických filmov. Na svoj veľkofilm čaká Andrej Hlinka i Štefánik. A rád by som videl zase niečo štúrovského, kde je na čo nadviazať. Filmy Niet inej cesty so Štefanom Kvietikom ako Štúrom či Traja svedkovia z konca 60. rokov neboli zlé. Táto línia takpovediac „národno-emancipačných“ filmov nech sa ďalej rozvíja.

Ani nič proti pokračovaniu jánošíkovskej legendy. Ale patrí to do „plebejskej“ línie. Alebo, a myslím to bez akéhokoľvek znevažovania, „krpčiarskej“. Tej z Mináčovho Dúchania do pahrieb. Sem by som zaradil i vydareného trojdielneho Adama Šangalu.

Rád by som sa však dočkal filmu, z ktorého Slováci vyjdú, možno ako skromnejší, ale predsa spolutvorcovia dejín strednej Európy. Mená ako Juraj Selepčéni, Alexander Rudnay, Matej Bel, maršál Andrej Hadik sa na to hodia. I keď pokus s Hadikom v druhej časti série o Márii Terézii teda dopadol dosť hrozne… Nevadí, treba sa pokúšať ďalej.

Ako písali i iní autori, osobitne netreba zabúdať na obdobie tureckého panstva, kedy netureckým bolo iba Slovensko. Ako mi raz povedal historik Martin Homza, bolo to obdobie, kedy Slováci zachránili Uhorsko.

Bolo by zaujímavé filmovo spracovať zrodenie kresťanského Uhorska za svätého kráľa Štefana za prispenia slovanských šľachticov Hunta a Poznana. Aj keď Maďari by možno mali pocit, že do toho im nemáme čo hovoriť. Ale v skutočnosti máme. Len sme to doteraz nikdy nechceli.

Ešte dlho by som vedel pokračovať. Predsa len som bol kinečkár.


Ďalšie články