Čo robí Popolušku Popoluškou

Krátka poznámka o tom, ako môže dnešná ideológia uspieť aj tam, kde to komunisti nedokázali.

Ach, tí Nóri. Najskôr nás všetkých milo pobavili, keď v štúdiu nórskej televízie po česky spievali ústrednú pieseň Karla Gotta k Popoluške, a potom príde toto. Nový remake filmu, ktorý urobí presne to, čomu sa stará československá Popoluška z roku 1973 vyhla.

Všimnite si to, ten film je z hlbokej normalizácie, a predsa tam nie je ani stopy po komunizme a ideológii.

Film bol vždy slúžkou moci a vládnucej ideológie, a neplatilo to len pre Triumf vôle Leni Reifenstahlovej, ako sa zvykne pripomínať, platilo to aj počas komunizmu, ako to dokazujú filmy Otakara Vávru, ale v nuansovanej podobe aj pre Vesničku či S tebou mě baví svět. Platilo to aj pre americké filmy – až na to, že v tomto prípade slovo ideológia nahradil koncept soft power, pretože Amerika do roku 1989 sovietskej ideológii najmä čelila, americké filmy boli teda zrážkou dvoch ideologických svetov.

Nuž a platí to aj dnes, stačí počítať farebných ľudí umiestnených za každú cenu do deja kriminálky či historického filmu, alebo dúhový motív zmienený tak, ako sa povinne spomínal odkaz na závery ÚV KSČ v dizertácii, ktorá s tým inak nemala nič spoločné.  

To všetko sa tej starej Popolušne vyhlo. Nebola komunistická, kráľovská rodina boli samí sympaťáci – kráľa a kráľovnú hrali dokonca Nemci (!), princ nebol povýšenecký, žiadny dôvod – ba ani závan príčiny – na triedny boj.

Popoluška ale nebola ani kresťanská, minimálne pokiaľ ide o prítomné symboly. Jednak preto, že nemohla, ale ešte viac preto, že nemusela byť. Božena Němcová, ktorej rozprávkový príbeh bol základom filmu, bola síce katolíčka, mala teda cit na témy a drámy, ktoré vnímajú práve katolíci (odskočím, ale zostanem pri pointe: Margaret Thatcherová o tom raz hovorila svojim autorom prejavov, tí najdôležitejší boli práve rímski katolíci, ako povedala jednému z nich, cítite a viete vyjadriť niečo, čo iní uvidia až potom. A premiérke sa to páčilo). Božena Němcová to mala v sebe tiež, veď ju to aj ťahalo k Slovensku a našej duši, rozprávka je na to možno najlepší žáner.

To isté sa týka Tolkiena. Tiež nemusel do Hobbita a Pána prsteňov tlačiť vieru, a ona tam bola. Každý katolík v Gandalfovi hneď videl pápeža, nekatolíka to pritom nijako nerušilo, a k postave dokázal mať rovnaký vzťah ako ten katolík. Bolo to totiž prirodzené, v oboch významoch toho slova.

Pri Troch orieškoch pre Popolušku je to to isté. Nezúčastní sa síce troch plesov, ako si to želala Božena Němcová, ale v tom podstatnom je tu všetko, ako má byť. Svet, kde nerovnosť v postavení a majetku vyvažuje rovnosť charakterov, kde sa dobro jasne líši od zla, čo aj každý vidí, a kde láska a dobro dokážu napraviť neprávosti, ktoré spôsobili ľudia a ich zloba.

Na tejto rozprávke nie je krásna len Libuša Šafránková, ktorá nás, žiaľ, práve tento rok navždy opustila, krásne sú vykreslené úplne obyčajné postavy obyčajných ľudí, svoje role presvedčivo prijali a zahrali Dora či Droběna, všetko tu do seba zapadá. Má to celé ducha dobre spravovanej monarchie a kostýmy robili šikovné ruky podľa talentovaných návrhárov. Kráľ či kráľovná pôsobia majestátne, ale zároveň rozprávkovo, viete, že tú výšivku by žiadna kráľovná na sebe nemala, a predsa to neruší.

Popolušku robí skrátka Popoluškou celý rad drobných kamienkov, ktoré vytvárajú celkový obraz, ktorý sa neopozerá ani po rokoch. Televízia, ktorá má vysielacie práva na Popolušku, má najviac divákov.

Nuž a do toho prišli Nóri.

Najskôr to bolo príjemné video, pri ktorom divák s potešením zisťuje, že s tými Nórmi musíme mať niečo spoločné. Ak sa nám páči to isté, musí to mať predsa dôvod, no nie? Ak ste to náhodou nevideli, pustite si, ako spievajú po česky Kdepak ty ptáčku hnízdo máš..:

A potom prišiel remake filmu, v Česku už mal premiéru, ktorý ten dojem pokazil. Nóri totiž spravili Popolušku poslušnú tejto dobe, takú, akú by ju mali radi komunisti v 70. rokoch. Bozkávajú sa v nej muži, svoju kvótu majú farební herci.

Skvele ten problém vyjadril český režisér Jiří Strach, ktorý sám natočil viacero populárnych rozprávok. Šéfredaktor Reflexu Marek Stoniš sa ho pred českou premiérou nórskej Popolušky spýtal:

„Proč je nová Popelka už dopředu považována za zneuctění naší vánoční tradice? Neměla by to být spíše pocta naší národní kine­matografii?

Zneuctění tradice? Tento přízemní názor jsem nezaznamenal. Remaky přece patří do filmařských tradic. Nevyvolalo vášně něco jiného?

Tak dobře, proč nám vlastně má vadit, že se v nové pohádce budou líbat muži?

Odpovím obecněji. Totalitní režimy rozpoznáte kromě jiného podle toho, že v touze prosadit svou ideologii vymývají mozek i malým dětem. Nacisté v Hitlerjugend horovali pro svou představu dobra – árijskou rasu, likvidaci Židů a nadřazenost Německa. Komunisté v pionýru zase pro jiné své dobro – socialismus, JZD a marxismus-leninismus. Tihle všichni chtěli učinit svět údajně lepším podle svých neomylných představ. Nevím, za co bojují novodobí spasitelé světa, každopádně indoktrinace dětí je ohavné manipulativní zlo, jehož pravá tvář se dříve či později ukáže.“

Na záver rozhovoru to režisér Strach povedal ešte jasnejšie: „Kresťania sú dnes vo viac-menej ateistickej Európe menšinou. Cynickým pokrytectvom doby je, že do kresťanov najviac kopú bojovníci za práva menšín. Dokonale tým odhaľujú, že im vôbec nejde o spravodlivosť a rovnosť práv, ale že manipulujú za svoju predstavu sveta, za svoju predstavu dobra. A tam už kresťania nepatria.“

Príroda v nórskej Popoluške síce tú českú prekoná, kulisy, kráľovský palác aj kostýmy sú veľkolepejšie a krajšie, ale ten jemný balans prirodzenosti sa rozpadne.

Taká je moc ideológie. Hoci sa tvári inak, ideológia ničí a nebuduje.

Je to dvakrát škoda. Jednak preto, že Popolušku pokazili, ale aj preto, že neukázali svetu vlastnú rozprávku. Hoc aj skutočnú. Takou je napríklad životný príbeh Hansa Christiana Andersena, ktorý bol síce Dán, ale narodil sa v Dánsko-Nórskom kráľovstve a jeho životný osud je ako rozprávka. Plná bolesti a utrpenia, ale tiež dobra a nekonečnej nádeje.

Človek po prečítaní jeho pamätí Rozprávka môjho života (česky 1965) inak vníma aj jeho rozprávky a zmení pohľad na neho aj na Dánsko (či Dánsko-Nórske kráľovstvo), kde sa napríklad Andersen, ako chlapec z chudobnej rodiny, mohol stretnúť a hrať s dánskym princom a súčasne svoju domovinu považovať za zlú, sadistickú a – jeho slovo – satanskú zem.

O tejto „rozprávke“ je kniha, o Andersenovi zas jeden starý film. Tá knižka by si určite sfilmovanie zaslúžila.