Krátka poznámka o tom, ako môže dnešná ideológia uspieť aj tam, kde to komunisti nedokázali.

Ach, tí Nóri. Najskôr nás všetkých milo pobavili, keď v štúdiu nórskej televízie po česky spievali ústrednú pieseň Karla Gotta k Popoluške, a potom príde toto. Nový remake filmu, ktorý urobí presne to, čomu sa stará československá Popoluška z roku 1973 vyhla.

Všimnite si to, ten film je z hlbokej normalizácie, a predsa tam nie je ani stopy po komunizme a ideológii.

Film bol vždy slúžkou moci a vládnucej ideológie, a neplatilo to len pre Triumf vôle Leni Reifenstahlovej, ako sa zvykne pripomínať, platilo to aj počas komunizmu, ako to dokazujú filmy Otakara Vávru, ale v nuansovanej podobe aj pre Vesničku či S tebou mě baví svět. Platilo to aj pre americké filmy – až na to, že v tomto prípade slovo ideológia nahradil koncept soft power, pretože Amerika do roku 1989 sovietskej ideológii najmä čelila, americké filmy boli teda zrážkou dvoch ideologických svetov.

Nuž a platí to aj dnes, stačí počítať farebných ľudí umiestnených za každú cenu do deja kriminálky či historického filmu, alebo dúhový motív zmienený tak, ako sa povinne spomínal odkaz na závery ÚV KSČ v dizertácii, ktorá s tým inak nemala nič spoločné.  

To všetko sa tej starej Popolušne vyhlo. Nebola komunistická, kráľovská rodina boli samí sympaťáci – kráľa a kráľovnú hrali dokonca Nemci (!), princ nebol povýšenecký, žiadny dôvod – ba ani závan príčiny – na triedny boj.

Popoluška ale nebola ani kresťanská, minimálne pokiaľ ide o prítomné symboly. Jednak preto, že nemohla, ale ešte viac preto, že nemusela byť. Božena Němcová, ktorej rozprávkový príbeh bol základom filmu, bola síce katolíčka, mala teda cit na témy a drámy, ktoré vnímajú práve katolíci (odskočím, ale zostanem pri pointe: Margaret Thatcherová o tom raz hovorila svojim autorom prejavov, tí najdôležitejší boli práve rímski katolíci, ako povedala jednému z nich, cítite a viete vyjadriť niečo, čo iní uvidia až potom. A premiérke sa to páčilo). Božena Němcová to mala v sebe tiež, veď ju to aj ťahalo k Slovensku a našej duši, rozprávka je na to možno najlepší žáner.

To isté sa týka Tolkiena. Tiež nemusel do HobbitaPána prsteňov tlačiť vieru, a ona tam bola. Každý katolík v Gandalfovi hneď videl pápeža, nekatolíka to pritom nijako nerušilo, a k postave dokázal mať rovnaký vzťah ako ten katolík. Bolo to totiž prirodzené, v oboch významoch toho slova.

Pri Troch orieškoch pre Popolušku je to to isté. Nezúčastní sa síce troch plesov, ako si to želala Božena Němcová, ale v tom podstatnom je tu všetko, ako má byť. Svet, kde nerovnosť v postavení a majetku vyvažuje rovnosť charakterov, kde sa dobro jasne líši od zla, čo aj každý vidí, a kde láska a dobro dokážu napraviť neprávosti, ktoré spôsobili ľudia a ich zloba.

(viac…)




Najnovšie autorské články