Odkiaľ sú predkovia väčšiny Slovákov? Nové nálezy priniesli prekvapenie

Takmer z polovice je totiž náš pôvod kdesi na východnej Sibíri. Objavy archeogenetiky vrhajú svetlo na najvzdialenejšie dejiny ľudského druhu. Pozostatky paleolitického človeka v niektorom z európskych múzeí nie sú zrovna pozostatkami našich predkov.

Mnohé zistenia sú prekvapivé. Archeogenetika je v posledných rokoch prudko sa rozvíjajúca historická veda, ktorá využíva poznatky genetiky na štúdium minulosti ľudstva. Využíva na to DNA získanú zo starých telesných pozostatkov, ale aj dnešných ľudí. Pomáha nám odhaľovať najdávnejšie dejiny nášho druhu, ale aj masové migrácie z dávnej minulosti a ich vplyv na šírenie rôznych jazykových skupín.

Vedci sa z hľadiska genetiky v tomto obore zameriavajú najmä na analýzu mitochondriálnej DNA, Y-DNA a autozomálnej DNA, pričom každá z nich môže o človeku, či už dnešnom, alebo dávno zosnulom, prezradiť niečo iné.

Mitochondriálna DNA sa nachádza mimo jadra bunky, pričom človek ju vždy dedí po matke, ktorá ju zdedila po svojej matke a tak ďalej generáciu za generáciou. Keďže sa nerekombinuje ako chromozómy, býva v archeogenetike využívaná práve na identifikáciu jednotlivých materských línií. Podobnú úlohu plní aj Y-DNA, ktorá sa dedí výhradne z otca na syna a umožňuje tak jednotlivca priradiť k špecifickej mužskej línii. Keďže ženy majú len dva pohlavné chromozómy X a X, zatiaľ čo muži majú ako chromozóm X tak aj Y, môžu muži na rozdiel od žien zistiť aj svoju mužskú aj ženskú líniu.

Odhalenie týchto špecifických mužských a ženských línií umožnilo vedcom rozdeliť celé ľudstvo do niekoľkých genealogických skupín, ktoré zdieľajú jedného spoločného predka v určitom momente v minulosti – nazývajú sa haploskupiny.

Autozomálnu DNA dedí človek na rozdiel od pohlavných chromozómov za normálnych okolností od oboch rodičov rovnakým dielom. Predmetná DNA síce nedokáže odhaliť špecifické mužské a ženské línie, no archeogenetikom napomáha napríklad zistiť, ako ľudia minulosti vyzerali, ako aj to, s kým boli celkovo geneticky príbuzní viac a s kým menej.

Začiatok rodokmeňa ďaleko na východe

Väčšina Slovákov, približne 40 percent, patrí z hľadiska mužskej línie do haploskupiny R1a, konkrétne podskupiny R1a-M458 (ďalších približne 14 percent do bratskej línie R1b). Haploskupina R1a je dominantná vo východnej Európe, častiach strednej Ázie, na východe Iránu, v Pakistane a severnej Indii. Jej „bratskými“ haploskupinami sú R1b, ktorá dominuje u mužov v Západnej Európe, a R2, ktorá sa oddelila ešte v paleolite a dnes je prítomná v južnej Ázii.

Pochopiteľne, po tomto nákrese musí prísť otázka: Odkiaľ však táto po veľkej časti Eurázie rozšírená mužská genetická línia pochádza?

V 20. rokoch minulého storočia objavil tím známeho sovietskeho archeológa Michaila Gerasimova pri rieke Angara, západne od Bajkalského jazera pozostatky asi trojročného chlapca, ktorý skonal v mladšom paleolite, približne 22 000 rokov pred Kristom. Analýza DNA takzvaného maľtského chlapca uskutočnená o takmer sto rokov neskôr ukázala, že chlapec bol predstaviteľom haploskupiny R. To znamená, že mal ešte Y chromozóm bez mutácií, ktoré neskôr rozdelili túto líniu na R1a, R1b a R2.

Daná skupina pritom nebola objavená nikde inde na svete. Znamená to, že ak sme ako dnešní Slováci približne zo 40 percent svojím pôvodom z východu, tak v múzeu v západnej Európe celkom nemôžeme pri pohľade na kostrové pozostatky praľudí z Európy hľadieť ako na svojich predchodcov po mužskej línii – tých by museli hľadať tisíce kilometrov na východ. Ak vás trochu vyrušuje ten mužský rod, tak je to len citovanie vedeckých zistení, reč je striktne o línii otec-syn. Daný európsky pračlovek môže byť priamym predkom po inej línii, ktorého chromozómy sme mohli aj nemuseli zdediť (od každého rodiča totiž dedíme len polovicu chromozómov, pričom druhú polovicu strácame).

Maľtsko-bureťská kultúra

Ak teda v prípade na Slovensku dominantnej skupiny R1a nehovoríme o európskych mužoch doby kamennej, ktorých hmotnú kultúru aj pozostatky sme už od detstva mohli pozorovať v múzeách, kto boli naši mužskí predkovia? Maľtský chlapec bol príslušníkom takzvanej maľtsko-bureťskej kultúry paleolitických lovcov a zberačov, ktorá v oblasti Bajkalu existovala v období 22 000 až 13 000 rokov pred Kristom. Títo lovci prevažne nežili v jaskyniach, ale obydliach vyhrabaných do zeme. Ich steny boli posilnené mamutími klami a strechy zhotovené z parožia a zvieracích kožušín. Doteraz bolo objavených 15 táborísk maľtsko-bureťskej kultúry, ktoré pravdepodobne existovali paralelne.

Príslušníci maľtsko-bureťskej kultúry tvorili tiež umenie. To bolo vzhľadom na ich spôsob života prenosné. Ide najmä o malé figúrky z mamutích klov, zobrazujúce prevažne materské motívy (venuše), ktoré boli do tej doby známe len z Európy a tiež rôzne vtáctvo. V jednom prípade figúrka zobrazuje rosomáka pestro zdobeného ryhami. Podobnosť materiálnych kultúr viedla ešte pred rozvojom archeogenetiky k špekuláciám o tom, že lovci a zberači maľtsko-bureťskej kultúry boli príbuzní s príslušníkmi paleolitických kultúr v vtedajšej Európe. Ich materiálna kultúra má však svoje špecifiká. Venuše od Bajkalu napríklad nemali, na rozdiel od európskych, abnormálne zvýraznené ženské črty, ale, naopak, pri veľkej časti z nich boli viditeľné črty tváre.

Pravekí Severoeurázijci

Vedci pri maľtsko-bureťskej kultúre neanalyzovali len Y chromozómy, ale aj celkovú autozomálnu DNA, ktorá nám prezrádza mnohé o tom, odkiaľ jej príslušníci do týchto mrazivých pustín prišli, ako vyzerali a do akej miery boli úspešní. Paleolitických obyvateľov oblasti medzi Bajkalským jazerom až na severovýchod po rieku Jana za severným polárnym kruhom označujú archeogenetici ako pravekých Severoeurázijcov (Skratka ANE – Ancient North Eurasians).

Analýza ich autozomálnej DNA ukázala, že neboli primárne príbuzní vtedajších obyvateľov východnej Ázie, ale európskych praľudí. Od tých sa však pomerne skoro oddelili a vydali sa na severozápad, kde sa v menšej miere až následne premiešali s vtedajšími obyvateľmi východnej Ázie. Tí do tejto oblasti prišli pravdepodobne o niečo neskôr. Daný poznatok archeogenetiky vnáša trocha svetla do starej záhady týkajúcej sa podobnosti maľtsko-bureťskej materiálnej kultúry s materiálnou kultúrou vtedajšej Európy.

Výzor ANE bol špecifický. Ako vo svojej knihe Kto sme a ako sme sa sem dostali uviedol americký genetik David Reich, ANE sa kombináciou svojich čŕt nepodobali na žiadnu dnešnú rasu. To však neznamená, že boli neúspešní a že vymreli. Vyvracia to nielen neskorší úspech „ich“ haploskupiny R, ktorá neskôr prostredníctvom „synovských“ línií R1a a R1b spolu s Indoeurópanmi expandovala od Atlantického oceánu až po Indiu, ale aj existencia blond vlasov.

Maľtský chlapec mal ešte tmavú pleť, vlasy aj oči, avšak práve medzi ANE došlo niekoľko tisícročí po ňom k mutácii, ktorá viedla ku vzniku blond vlasov. (Blond vlasy majú aj niektorí obyvatelia Melanézie – ide však o inú mutáciu.) Prvou zaznamenanou osobou s danou mutáciou pre blond vlasy bola žena, ktorá žila pred približne 15 000 rokmi. Jej pozostatky našli archeológovia na nálezisku Afontova gora 3, pri brehu Jeniseja. S potomkami ANE, ktorí sa neskôr vydali späť na Západ, sa blond vlasy dostali do Európy, kde pretrvali dodnes.

Stopa, ktorú ANE zanechali v dejinách a najmä v ľudskom genofonde, je však omnoho zásadnejšia. Medzi ich genetických potomkov patrili v rôznej miere kaukazskí lovci a zberači, neolitickí obyvatelia Iránu, pravekí Beringčania a pravekí pôvodní Američania, západosibírski lovci a zberači, ľudia kultúry Jomón z Hokkaida (predkovia dnešných Ainuov) a najmä východoeurópski lovci a zberači, spolu s ich čiastočnými potomkami západnými stepnými pastiermi.

Poslední menovaní sa stali predchodcami bojovných patriarchálnych kultúr, ktoré pravdepodobne veľmi násilným spôsobom rozšírili po rozsiahlych oblastiach Eurázie indoeurópske jazyky a paralelne s nimi aj haploskupiny R1a a R1b.

Jedna z týchto expanzií priniesla neskôr na naše územie aj mužských predkov väčšiny dnešných Slovákov. Nič z toho by sa však nestalo, ak by sa malej skupinke migrantov zo západu nepodarilo úspešne prežiť dobu ľadovú v nehostinných mamutích stepiach dnešnej východnej Sibíri, aby tak ich potomkovia mohli v opakovaných vlnách expandovať po celej planéte.