Existuje niečo, čo robí začínajúce vianočné sviatky u nás smutnými. Treba o tom nielen hovoriť, treba to zmeniť.

Bolo skoré ráno, všade tma, omša len pri sviečkach, voláme to roráty. Pred ústami sa nám parilo aj napriek rúškam, neviem, či je krajšia príprava na Božie narodenie. Tento typ omše, ktorá končí ráno pred svitaním, je niekoľko storočí starý český dar katolíkom celého sveta. Čistá krása. Zabudnutá tradícia sa, chvalabohu, obnovuje stále viac aj u nás.

A predsa mi bolo v to ráno smutno.

Po omši pri odchode z kostola som stretol pani Inku, ktorá je u nás v dedine vždy ochotná a vždy nápomocná. Našu cirkev si bez nej neviem predstaviť. Prišla na prijímanie, ale až po omši, sama a ticho, nie je totiž očkovaná.

Pichlo ma pri srdci.

Koľko je takých ako Inka, nie sú očkovaní a nemajú papier o prekonaní choroby. Nebúria sa proti nariadeniam, nikomu nenadávajú, nebojujú, len ticho znášajú osud. Možno stoja vedľa kostola, pod oknami, v zime. Keby si mali robiť test pred vstupom do chrámu, robili by si ho. Keby mali omšu pre neočkovaných, prišli by na ňu. Viacero takých ľudí je z hnutia pro-life, ktorí pre cirkev urobili tak veľa. Iní sú aktívni v charite, okolo kostola, v živote cirkvi.

A my sme pred nimi zabuchli dvere.

(viac…)




Najnovšie autorské články