Predvianočná beseda s afganským ministrom pre kmeňové záležitosti

Rozprávali sme sa o Európe, Talibane a očkovaní. Zistil som, že existuje téma, kde sa aj progresívec zhodne s Talibom.

Piatok večer v ošarpanej kancelárskej budove v širšom centre So­lú­na. Vonku sa nadobro zastavila doprava, vo vnútri sa tlačia žia­do­s­ti o azyl do USA a Kanady. „S týmito utečencami je všetko inak,“ ho­vo­rí Dina Rokićová, hlavná administratívna pracovníčka mi­mo­vlád­ky Elpida Home, rodáčka z Be­lehradu, ktorá tu uviazla po štúdiu v Gréc­ku a medzitým už rozpráva po anglicky ako rodená Američanka. O ostatných mig­ran­tov sa stará rozsiahla grécka byrokracia, o týchto 300 nedávno evakuovaných príslušníkov afganskej eli­ty len Elpida Home. Mimovládka, ktorá bola za­lo­žená ame­rickým po­li­tikom, demokratom a aktivistom Amedom Khanom, blízkym súputníkom Bil­la Clin­to­na, musí napríklad zariadiť doočkovanie vysoko­pos­ta­ve­ných ute­čen­cov západnými vakcínami – sú totiž očkovaní indickými vak­cí­na­mi, ktoré žiadna krajina Západu neuznáva.

Týchto 300 Afgancov, ktorých americké služby až v novembri evakuo­va­li z Afganistanu, boli podľa Rokićovej všetci na zozname smrti Ta­li­banu. Polovica z nich odvtedy hybernuje v Solúne, polovica v Até­nach. Medzi nimi je mnoho poslankýň a sudkýň. Pre Rokićovú je zá­bav­né sa na to pozerať, užíva si pohľad na to, ako starí po­litickí rivali musia teraz žiť spolu v Solúne. Vraj sa neustále hádajú, obviňujú sa navzájom z ko­rupcie, ak nie rovno z vlastizrady. Týchto 300 je preto v Gréc­ku, lebo kon­zer­va­tív­na grécka vláda, kto­rej proimigrační aktivisti vyčítajú nelegálne pushbacks migrantov v Egej­s­kom mo­ri, chce „vy­zerať dobre“. Gréci tým ve­ľa neriskujú, niektoré krajiny Západu sľú­bili Ta­li­ba­nom v au­gus­te zvrhnu­tým vladárom azyl. Azylové ko­na­nie prebieha podľa Ro­kićo­vej rýchlo. O dva alebo tri mesiace by už mohli žiť vo svojich cie­ľových krajinách. V Grécku nikto z nich ne­zostane. Bývajú tu ako hostia v hoteloch.

V konferenčnej miestnosti ma čaká najvyššie postavený z týchto 300 ute­čen­cov, Mo­hi­bul­lah Samim. Prívetivý päťdesiatnik bol v Ká­bule vydavateľom ča­so­pisu, potom guvernérom provincie Paktik a naposledy mi­ni­s­trom pre pohraničné a kmeňové zá­le­ži­tosti. Chcem s ním ho­vo­riť o Eu­ró­pe. Je tu len „25 dní“, nikdy pred­tým do Eu­ró­py nevkročil. Keď­že v minulosti už navštívil Dubaj a Tad­ži­ki­s­tan, pohľad na ne­zahalené že­ny vraj považuje za „normálny“. O gréckej krí­ze mu v So­lúne dačo poroz­prá­va­li, „na ulici ale nemám pocit, že sa nachádzam v krajine s ekonomickými problémami“. V Afganistane je bieda pod­ľa neho vi­dieť, „mi­lióny ľudí hladujú“. O Grékoch sa vyjadruje, že sú k nemu „láskaví“. V jeho slovách je mnoho zdvorilosti a po­ďa­ko­va­nia. Mož­no aj preto, že ako utečenec je závislý od mi­lo­srden­stva Zá­padu.

Rozhodne odmieta spoluúčasť Európy na návrate Talibanu: „EÚ nám len pomohla, ekonomicky, s ľudskými právami, dokonca aj s vý­stav­bou. Zodpovednosť nesú afganskí ľudia a vláda.“ – „Mali ste vo vlá­de sko­rum­povaných kolegov?“ – „Samozrejme, bolo tam veľa ko­rup­cie.“ – „Čo je vlastne úlohou ministra pre kmeňové záležitosti?“ – „Bol som niečo také ako posol ľudu vo vláde. Ľudia sa na mňa mohli ne­pretržite obracať.“ Zdôrazňuje, že bol zodpovedný za všetky kme­ne žijúce v Afganistane, čiže za celú krajinu. Trochu ma irituje, keď tento et­nický Paštún opa­ko­va­ne tvrdí, že Paš­tú­ni tvoria „60 percent“ cel­kovej afganskej po­pu­lá­cie. Podľa všet­kých dostupných odhadov je Paš­túnov v Afganista­ne totiž 38 až 42, nanajvýš 50 percent. Pýtam sa ministra pre všetky kmene, či môže v Afganistane fungovať demokracia. Odpovedá: „S dobrým manažmentom a dob­rým tímom áno.“ Čo ale nebol prípad vlá­dy, v ktorej sedel aj on.

Rozprávame sa o jeho každodennom živote. Mierna zima v Solúne mu vy­hovuje. Chodí na prechádzky a „keďže v hoteli nie je po­sil­ňov­ňa“, trochu si aj zabehá. Na piatkové modlitby by potreboval me­ši­tu, zatiaľ ale žiadnu nenašiel.

S kresťanmi doteraz nemal do­či­ne­nia, v Afganistane za celý život ani jedného nespoznal. Vianoce po­zná z internetu a z pouličnej solúnskej výzdoby „a páčia sa mi“. Príjemný, vôbec nie šedivý pán sa venuje politike aj v exi­le, ale zjavne nekoordinovane, na vlastnú päsť: brojí proti Ta­libanu, kto­rý označuje za organizáciu sebeckých vra­hov a za moslimov, ktorí sa nesprávajú ako moslimovia. Kvôli podpore Ta­li­banu žiada bojkot Pa­ki­sta­nu všet­kými štátmi sveta. Dobre vie, že je to jeho osobné pri­a­nie a nemá najmenšiu šancu na realizáciu.

Z jeho ôsmich detí – „v Afganistane sme takí“ – sú v Solúne len tri. Od pádu Kábulu sa skrýval v kábulskom byte jedného syna, te­raz chce dostať von z Afganistanu aj všetky ostatné deti. Podľa Samima je bezprostredne ohrozených 500-tisíc Af­gan­cov. Keby si mo­hol vybrať, išiel by do Nórska alebo Nemecka, pretože tam má príbuzných a pretože jedného z jeho šiestich zaťov pravdepodobne pri­j­mú v Nemecku vďaka práci pre Nemcov. Aj Rakúsko, ktoré pozná pod francúzskym menom Autriche, sa mu pozdáva, tam má tiež príbuzného, len zabudol, kde presne. O skutočnosti, že práve Rakúsko má naj­väč­šiu afganskú komunitu v kontinentálnej Európe, už počul.

Rozhovor mal byť krátky, ale keďže predvianočná mega­záp­cha von­ku prekazí Belehradčanke a ostatným všetky plány na večer, môžem sa s af­ga­nským exministrom rozprávať neobmedzene dlho. Samim nakoniec od­po­ve­dá priamo v angličtine, ktorá nie je o nič horšia ako ang­lič­ti­na jeho mladého afganského „tlmočníka“, ktorého si priviezol z ho­te­la. Aj ku mne sa vyjadruje veľmi zdvorilo: „I look you and I am so hap­py.“

Pýtam sa ho ešte na pandemickú politiku. Z tlmočenia vypočujem, že slo­víčko lockdown sa dostalo aj do paštčiny. V júli, teda tesne pred ví­ťaz­s­tvom Talibanu, zaviedla jeho vláda „50-percentný lock­down“ – vo veľ­kých me­s­tách museli všetci nad 50 rokov zostať doma. Keď spo­me­ni­em očkovanie, ktoré rozdeľuje Európu aj kres­ťa­nov ako žiad­na iná téma, nechápavo sa na mňa po­z­rie. „Ale oč­ko­va­nie je veľ­mi po­treb­né!“, volá prekvapene, „aj Taliban ho po­vo­ľu­je“. Ho­ci z af­ganského ministra kmeňových zá­le­ži­tostí srší ne­ná­visť k Ta­libanu z kaž­dé­ho póru – v očkovaní sa s nimi zhodne.

Zdá sa, že sú veci, kde môžu progresívni liberáli obdivovať aj Afganistan.