Pre deti sú Vianoce snom, lebo čakajú a nevedia čo, hovorí básnik a politický väzeň Rudolf Dobiáš. Najkrajšie Vianoce zažil, keď sa v roku 1960 vrátil z väzenia domov.

„Z toho, čo tu vo mne zostalo, tak pomaly ubúda. Akoby sa to schovávalo a odkladalo sa, možno túžilo po bodke. Ale ja trochu odmietam spoluprácu s úpadkom a skúšam v tom svojom príbehu ešte nájsť niečo zaujímavé.“ To sú prvé slová, ktoré zachytil môj diktafón na návšteve u Rudolfa Dobiáša.

Sedíme v obývačke v jeho žltom domčeku na dedine neďaleko Trenčína. Na stole sú vanilkové rožky, šálky a káva, ktoré nám pripravila jeho pani manželka. Vždy je zaujímavé navštíviť umelca. Ten dom vyzerá v zásade rovnako ako u hocikoho iného, no predsa tam cítiť akýsi iný rukopis.

Starí ľudia majú väčšinou pekný hlas. No hlas pána Dobiáša je možno aj vďaka fajčeniu, ktorému, ako sám hovorí, podľahol vo väzení, nádherný. 87-ročný pán rozpráva pomaly a priznáva, že starne a slabne mu pamäť. „Motám to, lebo vždy mi naskočí niečo iné,“ hovorí ustarostene a s úsmevom dodáva, že to máme brať ako varovanie, lebo to dolieha na každého človeka.

Ešte predtým, ako sa dostaneme k tomu, prečo sme prišli, sa nám posťažuje, že sa mu už ťažko pracuje. Najmä keď má riešiť emaily. Ale ešte stále sa snaží písať. „Píšem spomienky z nášho dvora. Ten je pomerne veľký a veľa toho cez vojnu zažil.“ Neskôr sa dozvieme, že v dome, kde sedíme, bol cez druhú svetovú vojnu sklad nemeckej armády a asi desaťročný Rudolf Dobiáš chodil do armádnych zásob po cukor. V mechu už mal svoju dierku.

Po čase sa pristavíme aj pri filme Svetlo na konci dňa, ktorý o ňom nedávno natočila Alena Čermáková. „Film ma rozhádzal,“ hovorí pán Dobiáš. Myslel som, že tým myslí, že už má nejaký svoj režim dňa a ako starému človeku je mu zaťažko ho meniť. On to však myslí inak. „To nemuselo byť,“ hovorí pokorne, no akoby až namosúrene.

Máte 87 rokov, teší sa človek v takom veku ešte na Vianoce?

A čoby nie?

A na čo presne?

Na to, že sa ich ešte zúčastním, aj keď ani to už nie je isté.

Pamätám si, že ešte ako študent som raz cez sviatky pozeral správy a tam bola anketa, v ktorej sa politikov pýtali, čo je pre nich symbol Vianoc. Niektorí tam vraveli, že to je kapustnica, prípadne darčeky, stromček či oddych. Ja som bol z toho vtedy taký rozladený, že ako môže niekto povedať, že Vianoce sú o kapustnici. Odvtedy nad tým každý rok premýšľam. Čo je pre vás najkrajší symbol Vianoc? Kedy sú pre vás Vianoce Vianocami?

Obyčajne to bývala polnočná omša. To bol moment, keď si človek uvedomoval, že nie je len rozumným zvieraťom, ale že je človekom, ktorý je obalený v niečom duchovnom. V nejakom duchovnom vrecku a tam si hľadá svoj pokoj, alebo si tam odkladá svoje túžby, alebo sa teší na to, že sa ten život zlepší. Aj toto všetko, čo síce držia ľudia v rukách, ale nemajú nad tým moc.

Ale vo väzení ste nemali polnočnú omšu.

To nie, ale boli tam kňazi, a tak sa to nejak rozšírilo, že omša. A tak sme stíchli.

Aké boli prvé Vianoce za mrežami?

Zatkli ma pred Vianocami. Vianoce som prežil v cele v Bratislave. Vyšetrovatelia boli doma. Bol som tam len ja a bachar, ktorý nakúkal do cely.

Ako ste trávili Vianoce ako dieťa?

Vianoce sú najsilnejšie v detstve. Vtedy ich človek najviac vníma. Ježiško je očakávaný, lebo budem mať darček. Ja sa už neteším na darčeky, ale teším sa, že sme sa opäť dožili ďalších Vianoc. V dnešnej dobe je už vzácnosť, keď človek nie je chorý.

Pre deti sú Vianoce snom, lebo čakajú a nevedia čo. Môže to byť prekvapenie, môže to byť maličkosť. Niekedy stačí dobré slovo alebo pekná pesnička. Pekne zaspievaná. Pamätám si, ako sme chodili vinšovať na Adama a Evu.

A pamätáte si nejaký vinš, respektíve máte nejaký svoj obľúbený?

Nie, to sme vtedy ako chlapci len tak zo seba vychrlili. Mali sme to v pamäti, ale nebolo tam žiadne citové vzplanutie. To sme rapotali a chodili kvôli zárobku (úsmev).

Ktoré Vianoce boli pre vás najkrajšie?

Najkrajšie Vianoce boli, keď som sa vrátil z basy v roku 1960. Vtedy ešte žila moja mamka, aj keď už bola dosť chorá. No bola dobrá nálada. S bratom som mohol navštíviť babku, dedka. Hneď po novom roku 3. januára som narukoval na dva roky do technických jednotiek. V máji som prišiel domov a 3. januára som rukoval.

Povedzte, o čom sú ešte Vianoce?

Vianoce majú magickú moc. Tam môžete snívať. O narodení, premýšľať nad tým, kto bol vlastne ten Ježiš. Či bol nejaký učiteľ alebo kto? Ale on bol naozaj Boh.

Prečo sa Boh musel narodiť do chudobnej maštale?

Aby nemal žiaden majetok.

Ale prečo?

Lebo už sa stal človekom. A už bol otvorený pre všetky zlá. Samozrejme, aj dobrá, ale aj pre všetky zlá. Veď ho hľadali a chceli zabiť. Celá vianočná scéna, to bola dráma.

Je to všetko úžasné. Ja si to často uvedomujem, aj keď som vonku a pozerám na kvet a pýtam sa, kto ti povedal, že máš takto voňať? Alebo keď pozorujem vtáky. Ako tie lastovičky vedia, kam majú letieť, kedy majú migrovať? Kto im dal takú schopnosť prekonať tie cesty, s ktorými by mal aj človek čo robiť? Keď si človek všíma aj drobnosti. To je … to nevysvetlíte.

Nedávno sa v médiách objavila správa, že Európska únia chce premenovať Vianoce na sviatky. Čo na to hovoríte?

Tak to je poriadna sprostosť.

Mohli by ste vysvetliť prečo?

Lebo nenechajú ľuďom vieru. Všetci sme tak trošku na tom závislí, aspoň na niečom, aby sme sa na niečo mohli obrátiť, k niekomu a niečomu. A kríž, ten je zvlášť vhodný na to, aby sme sa na neho obracali. A nielen kríž, ale aj zmŕtvychvstanie a to všetko. Ja netvrdím, že všetci musia. Nemusia, keď nechcú mať Vianoce, ľudia dnes môžu odletieť do teplých krajín a stráviť ich niekde pri mori. Nemusia sa trápiť s Vianocami.

Jedna z prvých vecí, ktorú ste povedali, keď sme k vám prišli, bola, že už čakáte bodku. Nebojíte sa tej bodky?

Čo by strach mohol spôsobiť? Nič. Ani mi pomôcť, ani … skôr mi pomôže, keby som sa ešte trochu dostal na vzduch a videl okolie. Ale už si nerobím žiadne plány na žiadne cesty.

Tu prepis rozhovoru končí. Jeho rozprávanie pokračuje príhodami z vojny, uránových baní, väzenia a vojenčiny. Najsilnejšie je, keď hovorí, že celu mal blízko ľudí odsúdených na smrť. „Väčšinou nad ránom som začul taký šuchot, akoby niekoho ťahali. Vtedy som aj počul, ako tí odsúdení, ktorí išli na smrť, kričali: Vrahovia! A podobné protestné výkriky.“

Ako o zázraku hovorí o tom, že vo väzení sa časom dostal aj k literatúre a o tom, že vtedy ho veľmi oslovil Lermontov, ktorého má dodnes rád. „Lermontov bol moja posila. Neviem, prečo ma to posilnilo. Lermontov je moja záchranka,“ hovorí.

Celkovo však pán Dobiáš na väzenie spomína v dobrom. Spomína na to, ako ho jezuita František Paňák, ktorý ovládal sedem jazykov, učil nemčinu či ako ho učil, že sa má naučiť zložité veci povedať jednoducho a nepoužívať cudzie výrazy. „Musím ďakovať Bohu za to všetko. Bez toho by som bol vnútorne prázdny človek. Nemal by som takú dôveru k ľuďom a niektorí ľudia sú skutočne úžasní,“ zakončil svoje rozprávanie tento politický väzeň, básnik a vzácny človek.





Najnovšie autorské články