Vianočná anketa: Položili sme našim prispievateľom a spolupracovníkom otázku, aký film by si chceli pozrieť a nebol ešte natočený. Odpovedá Milan Krajniak.

Anketovú otázku som si trošku prispôsobil, nech sa mi lepšie píše, odpoviem teda na toto: Ak by sme do učebných osnov dejepisu pre základné školy dali povinnosť zobrať deti do kina na tri filmy o slovenských dejinách, ktoré by sme im odporučili?

Tri historické veľkofilmy režiséra Otakara Vávru Jan Hus, Jan Žižka a Proti všem z päťdesiatych rokov 20. storočia, natočené podľa predlohy Aloisa Jiráska, formovali a formujú vnímanie vlastných dejín už niekoľkých generácií českého národa. Na pozadí napínavých osobných príbehov hlavných postáv, akčných scén a masových bitiek sa do povedomia divákov dostávajú základné archetypy vnímania seba samých. „My Česi“ sme dobrí, všetci sme husiti, sme na strane pravdy a pokroku. Zlí Nemci, katolíci, spiatočníci, bohatí a cudzinci „nás“ zradia, ale vzoprieme sa celému svetu, povstaneme a vyhráme. Samozrejme, takéto stvárnenie českého archetypu je tendenčné a sploštené. Ale kto si dá tú námahu, aby hľadal historickú pravdu? Sila obrazu je veľmi podmanivá. Takéto vnímanie ideálu seba samých prevláda v českej spoločnosti aj vďaka Vávrovi a Jiráskovi dodnes. Je to síce tendenčná a historicky skreslená ilúzia, ale ilúzia dávajúca pocit hrdosti na seba samých.

Národná hrdosť poľského národa je už celé generácie sýtená dvomi historickými veľkofilmami režíséra Jerzyho Hoffmana Pán Wolodyjowski a Potopa, natočenými podľa predlohy Henryka Sienkiewicza. Tretím archetypálnym historickým veľkofilmom sú Križiaci režiséra Aleksandra Forda, ktorý bol takisto natočený podľa predlohy Henryka Sienkiewicza. Poliaci sa v Pánovi Wolodyjowskom vzoprú Ukrajincom, Kozákom a Tatárom, v Potope švédskym okupantom a v Križiakoch bojujú proti Nemcom. Vo všetkých troch prípadoch Poliaci vzdorujú presile, ale nakoniec slávne zvíťazia. Kto by nebol hrdý na to, že môže byť príslušníkom takého statočného národa?

Aj my Slováci máme pekné historické filmy, na ktoré môžeme byť hrdí. Napríklad Fričovho Jánošíka s úžasným Paľom Bielikom v roli Jánošíka, Vlčie diery režírované Paľom Bielikom s Mikulášom Hubom v hlavnej úlohe alebo opäť Bielikovho Kapitána Dabača v hlavnej úlohe s Ladislavom Chudíkom. Všetky tieto tri filmy sú však príbehmi osobných vzbúr proti krivdám, národ k týmto osobným vzburám prejavuje sympatie, ale nie je ich aktérom.

Akoby v našich dejinách chýbali hrdinovia alebo podnety, ktoré dokázali zjednotiť celý národ a popchnúť ho k vzopätiu, ozbrojenému odporu a víťazstvu... Nie, v dejinách Slovenska nechýbajú vzopätia, ozbrojený odpor proti krivdám a celonárodný boj za slobodu. Iba o nich doteraz neboli natočené filmy, ktoré by ich stvárnili v celosti. Chýbajú nám literárne predlohy a filmy, v ktorých by osobné príbehy statočnosti a hrdinstva boli iba podčiarknutím vzopätia národa vo veľkých sporoch a dejinných súbojoch.

A teraz k samotným témam.

(viac…)




Najnovšie autorské články