Odmietnutie komunizmu Slovákmi či víťazstvo Veľkej Moravy. Aké filmy chýbajú Milanovi Krajniakovi (anketa)

Vianočná anketa: Položili sme našim prispievateľom a spolupracovníkom otázku, aký film by si chceli pozrieť a nebol ešte natočený. Odpovedá Milan Krajniak.

Anketovú otázku som si trošku prispôsobil, nech sa mi lepšie píše, odpoviem teda na toto: Ak by sme do učebných osnov dejepisu pre základné školy dali povinnosť zobrať deti do kina na tri filmy o slovenských dejinách, ktoré by sme im odporučili?

Tri historické veľkofilmy režiséra Otakara Vávru Jan Hus, Jan Žižka a Proti všem z päťdesiatych rokov 20. storočia, natočené podľa predlohy Aloisa Jiráska, formovali a formujú vnímanie vlastných dejín už niekoľkých generácií českého národa. Na pozadí napínavých osobných príbehov hlavných postáv, akčných scén a masových bitiek sa do povedomia divákov dostávajú základné archetypy vnímania seba samých. „My Česi“ sme dobrí, všetci sme husiti, sme na strane pravdy a pokroku. Zlí Nemci, katolíci, spiatočníci, bohatí a cudzinci „nás“ zradia, ale vzoprieme sa celému svetu, povstaneme a vyhráme. Samozrejme, takéto stvárnenie českého archetypu je tendenčné a sploštené. Ale kto si dá tú námahu, aby hľadal historickú pravdu? Sila obrazu je veľmi podmanivá. Takéto vnímanie ideálu seba samých prevláda v českej spoločnosti aj vďaka Vávrovi a Jiráskovi dodnes. Je to síce tendenčná a historicky skreslená ilúzia, ale ilúzia dávajúca pocit hrdosti na seba samých.

Národná hrdosť poľského národa je už celé generácie sýtená dvomi historickými veľkofilmami režíséra Jerzyho Hoffmana Pán Wolodyjowski a Potopa, natočenými podľa predlohy Henryka Sienkiewicza. Tretím archetypálnym historickým veľkofilmom sú Križiaci režiséra Aleksandra Forda, ktorý bol takisto natočený podľa predlohy Henryka Sienkiewicza. Poliaci sa v Pánovi Wolodyjowskom vzoprú Ukrajincom, Kozákom a Tatárom, v Potope švédskym okupantom a v Križiakoch bojujú proti Nemcom. Vo všetkých troch prípadoch Poliaci vzdorujú presile, ale nakoniec slávne zvíťazia. Kto by nebol hrdý na to, že môže byť príslušníkom takého statočného národa?

Aj my Slováci máme pekné historické filmy, na ktoré môžeme byť hrdí. Napríklad Fričovho Jánošíka s úžasným Paľom Bielikom v roli Jánošíka, Vlčie diery režírované Paľom Bielikom s Mikulášom Hubom v hlavnej úlohe alebo opäť Bielikovho Kapitána Dabača v hlavnej úlohe s Ladislavom Chudíkom. Všetky tieto tri filmy sú však príbehmi osobných vzbúr proti krivdám, národ k týmto osobným vzburám prejavuje sympatie, ale nie je ich aktérom.

Akoby v našich dejinách chýbali hrdinovia alebo podnety, ktoré dokázali zjednotiť celý národ a popchnúť ho k vzopätiu, ozbrojenému odporu a víťazstvu… Nie, v dejinách Slovenska nechýbajú vzopätia, ozbrojený odpor proti krivdám a celonárodný boj za slobodu. Iba o nich doteraz neboli natočené filmy, ktoré by ich stvárnili v celosti. Chýbajú nám literárne predlohy a filmy, v ktorých by osobné príbehy statočnosti a hrdinstva boli iba podčiarknutím vzopätia národa vo veľkých sporoch a dejinných súbojoch.

A teraz k samotným témam.

Rád by som si napríklad pozrel film o tom, ako knieža Rastislav spolu s našimi predkami dokázal poraziť oveľa silnejších Frankov. Ako dokázal dosiahnuť uznanie Veľkej Moravy ako štátu na Východe v Konštantínopole, potom na Západe v Ríme, dosiahol uznanie staroslovienčiny ako oficiálneho liturgického jazyka popri hebrejčine, gréčtine a latinčine. To bola v tých časoch geopolitická hra a úspech par excellence! Zaujímal by ma pohľad autora scenára a režiséra na to, či Svätopluk potom zradil Rastislava a „predal“ ho Frankom iba kvôli osobným ambíciám a túžbe po moci. Alebo sa ho Rastislav chcel zbaviť a zo strany Svätopluka išlo iba o vynútený preventívny úder? Bola to zo strany Svätopluka premyslená stratégia alebo potom zradil aj Frankov? V roku 871 totiž prešiel na stranu Slovienov, ktorí proti Frankom medzičasom povstali a po víťaznej bitke Svätopluk obnovil suverenitu Veľkej Moravy. Rád by som si pozrel to víťazstvo na veľkom širokouhlom plátne s dobrou hudbou.

Rovnako rád by som si pozrel film, ktorý bude zobrazovať náš stáročia trvajúci vzdor voči rozpínajúcim sa Turkom a islamu. Chcel by som vidieť víťazstvo nad Turkami pri Veľkých Vozokanoch v roku 1652. Chcel by som vidieť pád Nových Zámkov v roku 1663 a potom ich oslobodenie v roku 1685. Chcel by som vidieť víťazstvo našich vojsk pod velením Štefana Koháryho pri Leviciach v roku 1664, napriek jeho smrteľnému zraneniu. Chcel by som vidieť vzdor jeho syna Štefana Koháryho II. vo Fiľakove v roku 1682, jeho statočnosť a nepoddajnosť v zajatí, jeho vyslobodenie, víťazné boje proti Turkom a oslobodenie Uhorska od Turkov dobytím Budína v roku 1686. Protiturecký odpor formoval náš národný život od bitky pri Nikapoli v roku 1396 až do dobytia Belehradu v roku 1717. Jeden poriadny veľkofilm si to aj kvôli formovaniu našej historickej pamäte určite zaslúži.

Veľmi mi chýba aj film, ktorý by zachytil dianie na Slovensku od smrti Andreja Hlinku v roku 1938 do prevzatia moci komunistami v roku 1948. Naozaj splodil marec 1939 iba „záporákov“? Bol ním aj Karol Sidor, ktorý ako predseda slovenskej vlády povedal Hitlerovi NIE a odmietol pod jeho nátlakom vyhlásiť Slovenský štát? Nestal sa guvernérom Slovenskej národnej banky Imrich Karvaš napriek tomu, že nebol ľudák, ale vďaka nemu vojnová Slovenská republika v zásade prosperovala a vďaka jeho presunom aktív na stredné Slovensko mohlo Povstanie ekonomicky fungovať? Akým človekom bol vojenský veliteľ Povstania generál Ján Golian, ktorému sa v auguste 1944 narodil po desaťročnom bezdetnom manželstve syn a napriek tomu dal o tri týždne neskôr rozkaz klásť odpor nemeckým vojskám? A hoci ho kvôli tomuto rozkazu Nemci neskôr popravili, vďaka nemu slovenský národ kládol najväčší a najdlhší ozbrojený odpor v tyle wehrmachtu počas celej druhej svetovej vojny (okrem juhoslovanských partizánov). Ako je možné, že slovenský národ bol jediným v Strednej Európe, ktorý po druhej svetovej vojne vo voľbách odmietol komunizmus? Ak by bol tento film o Slovensku v rokoch 1938 až 1948 natočený, mohli by sme ho na rozdiel od mnohých iných národov pozerať s hrdosťou, pretože sme sa ako slovenský národ vzopreli obom najväčším zlám 20. storočia, nacizmu aj komunizmu. 

Vznik našej štátnosti a vzostup Veľkej Moravy, vzdorovanie islamsko-tureckej expanzii do Európy, ako aj vzdor voči nacizmu a komunizmu, to sú tri témy, ktoré sú stále živé v našom národnom vedomí. Popri nich sa dajú krásne vyrozprávať osobné príbehy dobrých aj zlých, hrdinov aj zradcov. Dá sa vykresliť, ako sa z hrdinov môžu stať zradcovia, ale aj zo slabochov hrdinovia. Na pozadí osobných príbehov vieme zobraziť aj dilemy, ktoré kľúčové postavy našich dejín museli riešiť. Skúsme pomôcť sami sebe a našim deťom, ukážme si vzory a vzorce správania sa z našich dejín, na ktoré sme hrdí. Ako to už totiž v dejinách často býva, dilemy našich predkov sú aj našimi dnešnými dilemami. Nech sa máme my aj naše deti čím inšpirovať.